Môj príbeh

Bol som vychovávaný ako katolík vo Veľkej Británii a v detstve som bol blízko Boha. Avšak v čase puberty som začal spochybňovať svoju vieru. Dovtedy by som povedal, že On sa ku mne niekoľkokrát prihovoril a príležitostne som pocítil aj Jeho prítomnosť, ale dokázal som presvedčiť sám seba, že je to iba moja predstavivosť.

Keď som vstúpil do obdobia puberty, začal som klásť otázky iným katolíkom, napríklad: „ak je Boh milujúci, prečo posiela ľudí do pekla?“ V tom čase som nedostal žiadnu odpoveď, ktorá by ma uspokojila; dostali sa mi iba tvrdenia, že nemôžeme rozumieť všetkému a potrebujeme mať vieru. Taká istá odpoveď prišla, keď som sa pýtal na trojjedinosť Boha alebo prečo On dopúšťa utrpenie atď. Avšak, vždy keď som kládol vedecké otázky, cítil som, že dostávam zmysluplné odpovede, a to dokonca aj vtedy, keď som niektorým z nich horko ťažko rozumel. Tak som si začal myslieť, že moja viera je nelogická.

Aj ako tínedžer som sa usiloval žiť svätý život, aj keď povolanie mojej viery sa zdalo byť v konflikte s túžbami môjho srdca a so silou tlaku zo strany mojich rovesníkov. S veľkou námahou som sa snažil byť svätým, ale nezdalo sa, že sa mi to darí. Tak som sa pozeral na iných členov mojej cirkvi, aby som zistil, ako to oni zvládajú. To, čo som objavil, ma znepokojilo. Zdalo sa, že tam boli niekoľkí svätí ľudia, ale boli všetci starí. Rodiny, ktoré som poznal, vyzerali v nedeľu na omši dobre, ale vedel som, že ich rodinný život bol ako môj, plný kriku, hádok a veľmi málo svätý. Tak som si to zrátal, že môžu byť len dve možnosti, ako byť svätým. Čakať, kým sa staneš tak starým, že už nechceš viac hrešiť, alebo pokrytecky v nedeľu predstierať, že si svätý a počas týždňa si žiť svoj život. Predstava pokrytectva ma desila a bremeno mojich chýb a pocitov viny sa stávalo príliš ťažkým. Okrem toho som vo svojej mysli podozrieval, že viera nemá logický základ.

Posledným polienkom do ohňa bolo, že v čase, keď som si začal všímať dievčatá, počul som Ježišovo učenie, že dokonca, keď sa muž len žiadostivo vo svojom srdci pozrie na ženu, spácha cudzoložstvo! Nikdy som nepočul učenie o starom človeku a novom človeku, ale uvedomil som si, že nemôžem byť svätý iba silou svojej vlastnej vôle.

Výsledkom bolo, že som si myslel, že bude lepšie neveriť v Boha, a namiesto toho veriť v to, čo môžem dokázať kde je pravda, a tým sa riadiť celou mojou silou. V pätnástich som sa rozhodol neveriť v Boha, hoci to bolo ťažšie, ako som očakával! Krátko po tomto mojom rozhodnutí sa udiala zvláštna vec. Veľmi jasne si pamätám, že v istých chvíľach samoty, som pocítil akýsi impulz či vnútorný hlas, ktorý ma viedol k tomu, aby som sa Bohu rúhal. Avšak v Boha som neveril; tak by to bolo nezmyselné Ho urážať; lenže keď som sa s týmto vnútorným hlasom skonfrontoval, myšlienky sa vracali znova a znova: „aj tak Ho urážaj!“. V tom čase som neveril v zlých duchov; takže vnútorný boj, ktorý sa vo mne odohrával, mi prišiel veľmi čudný.

Nakoniec neveriť v Boha bolo ľahšie a ja som bol schopný vyhovieť pohodlnosti môjho starého človeka; hoci som bol presvedčený, že ma moje základné sebectvo vedie k tomu, aby som sa väčšinou správal tak, ako Kristus požadoval, ale jednoducho bez viery. Na univerzite som zistil, že už som nebol schopný žiť podľa vlastných logických princípov, a teda aj náboženstva môjho detstva, a to kvôli sebectvu. Toto ma priviedlo k tomu, že som zranil mnoho ľudí. Vo vzťahoch som mal úplný nedostatok múdrosti. Moje sebavedomie začalo prudko klesať a ja som začal skrývať svoje pravé ja. Žil som pod maskou sebadôvery a ľahostajnosti, zatiaľ čo vo vnútri som sa obával toho, že keď druhí uvidia moje skutočné ja, tak budú zhrození mojou morálnou zlobou. Štúdium vied a filozofie ma viedlo k intelektuálnemu prijatiu nutnosti akejsi prvej príčiny („zdroj všetkých vecí“), ktorá vnikla samostatne (vznik vesmíru), daruje sama seba (alebo tam bude stále iba Prvotná príčina, nič viac) a nachádza sa mimo času – keďže musela existovať aj pred tým, ako čas začal plynúť (teda čas bol pre mňa jednoducho súčasťou priestoru). V tomto bode som sa pozeral na Taoizmus ako popis tejto sily, ale nebolo mi jasné, ako sa s tým vysporiadať. Akokoľvek, neveril som, že táto sila, alebo energia bola osobou, bytosťou, ktorá sa zaujíma o mňa. Moja mama sa ma opýtala, aké dôkazy som mal, aby som mohol toto všetko tvrdiť (keďže od mojich pätnástich rokov sa dôkazy stali pre mňa vedúcim princípom).

Táto otázka mi nedala pokoj. Tak som sa rozhodol získať dôkaz, ktorý som potreboval. „Zdroj všetkých vecí“ (takto som ja nazýval Prvotnú príčinu) nebola osoba a nemôže mať o mňa záujem. Keď nebol pri mne nikto, vykrikoval som hlasne „Zdroj všetkých vecí, ak si osobou, ako si myslí moja mama, a zaujímaš sa o mňa, tak sa mi ukáž spôsobom, ktorý ma úplne presvedčí a ja ti dám celý svoj život; ale ak sa mi nezjavíš, budem vedieť, že všetko je to nezmysel a podľa toho sa v živote zariadim a už sa nikdy viac s touto vecou nebudem trápiť - budem mať svoj dôkaz.

Aby všetko malo vedeckú presnosť, rozhodol som sa brať tento „experiment“ veľmi vážne a vzal som si dlhšiu dovolenku (vtedy som pracoval ako softvérový inžinier). Zhodou okolností, Susie, stará priateľka z vysokej školy, mi zavolala a pozvala ma na akciu Študentský kríž (t.j. týždňová púť v tom týždni pred Veľkou nocou). Bola to pre ňu zvláštna vec, pretože už roky nebola so mnou v kontakte a poslednýkrát, keď sme spolu hovorili, ja som bol „evanjelizačný ateista“! S jej návrhom som súhlasil pod podmienkou, že organizátorom nebude vadiť, že nie som kresťan.

Na púti do Walsinghamu (mariánskej svätyne) som pri nich vyzeral ako päsť na oko; bolo tam 20 mladých študentov, rozmanitých kresťanov s kresťanskou minulosťou. Väčšinou boli katolíci. A medzi nimi ja. Mal som oblečený dlhý čierny plášť, ručne vyrobené čierne kožené nohavice a na rukách kryt pokrytý kovovými skrutkami.

Každý deň som im pomáhal niesť trojmetrový ťažký drevený kríž, ale mojou jedinou osobnou modlitbou bolo „ak si tu, daj sa mi spoznať“.

Bol som tam 4 dni a žiadna odpoveď neprichádzala. Bola streda popoludní a mali sme práve niečo, čo skupinka nazývala „stanica“, t.j. prestávka na kraji cesty, kde po pár modlitbách, jeden z členov sa delil o duchovné zážitky - a ďalej pol hodina modlitby v tichu chôdze. Ja som mal iba jednu krátku modlitbu; netrvalo príliš dlho, aby som ju povedal. Tak som to začal hovoriť rôznymi spôsobmi: „ak si tam, daj sa mi spoznať“. „Ak si tam, daj sa mi spoznať“, „ak si tam, daj sa mi spoznať“. Asi po 20 minútach som si začal myslieť, že „toto je bláznovstvo, mohol som byť teraz na pláži, toto je moja dovolenka“. Potom začalo pršať a všetci kresťania si obliekli bundy. Ja som bol príliš „cool“ na to, aby som mal nejakú bundu, tak som začal premokať.

Rozhodol som sa, že si v nasledujúcej dedine, kde zastavíme, zavolám taxík a pôjdem domov; ale v tom momente sa mi udialo čosi zvláštne. Cítil som, ako by som vkročil do teplého vzduchu, ako keď na Vás fúkajú horúce vzdušné ventilátory umiestnené nad dverami luxusných obchodov. Napriek vetru a dažďu na ceste bez prístrešku na oboch stranách, to vrecko teplého vzduchu ako by tam viselo - ba čo viac, začínalo byť silnejšie. Pocit tepla bol hmatateľný, začal som sa cítiť, ako by ma to nadnášalo.

Takýto pocit som mal naposledy ako trojročné dieťa, keď nás mama kúpala v kuchynskom drese a potom nás zabalila do uteráka, ktorý dopredu zohriala pred ohňom, aby nás položila na dlážku a vysušila. Bol to presne ten istý pocit. Pozeral som na chalanov vedľa mňa, kráčajúcich popri mne v daždi s hlavami zohnutými v modlitbe, ako by sa nikomu inému toto nedialo. Myslel som „že poruším pravidlo mlčanlivosti, že sa ich spýtam či to cítia tiež“; ale práve vtedy pocity vstúpili do mňa a všetko zrazu nebol iba pocit, že som nadnášaný, ale bol tam ešte niekto iný v mojej hlave. Roky som žil pod maskou, až pokiaľ som pocítil, ako som bol uzavretý vo svojom vnútornom väzení; a teraz tam bol so mnou niekto iný. Pozrel sa na mňa s pohľadom, ktorý hovorí „Milujem Ťa“, tak jasne, že o tom nemôže byť najmenších pochýb. Bol som ohromený, ponáral som sa v tejto láske, keď zrazu nepríjemná myšlienka prešla mojou mysľou: keď On je/bol tu v mojom vnútri, potom môže/mohol vidieť všetko zlo môjho života.

Napríklad tú vec, ktorú som urobil niekoľko týždňov predtým. Nemôžem si teraz spomenúť čo to bolo, ale mi to v tej chvíli nahnalo strach. Neuveriteľne som si uvedomil, že On o tom už vie, že On bol napriek všetkému so mnou aj v tom čase, kedy som tú vec urobil; a čo je ešte úžasnejšie: Jeho láska sa ku mne nezmenila! Potom mi prišlo na myseľ niečo iné, čo som urobil. A znova som vedel, že On bol tam a takisto sa Jeho láska nezmenila. Takýto postup sa ešte mnohokrát opakoval; prešiel som si všetky veci, ktoré boli skryté v tmavých kútoch môjho srdca a mojej mysle, spätne som sa vrátil aj do svojho detstva. V každom prípade vinu, znechutenie a hanbu mi nahradila Jeho bezpodmienečná láska. Táto láska so do mňa vliala, až pokiaľ som ňou bol úplne naplnený, a začala sa vlievať do mojich sĺz. Možno sa budete čudovať, ale ja som nikdy neplakal. Plač bol pre mňa čisto dievčenská záležitosť; avšak tu som kráčal dolu cestou s partiou kresťanov so slzami, ktoré stekali prúdom po mojej tvári, a vôbec mi to nevadilo. Aby som bol úprimný, vtedy pršalo, takže asi ťažko to mohli druhí zistiť. Ďalšou pozoruhodnou chvíľou bolo posedenie v kostole v úplnej tme, pričom láska vybledla a ja som sa konečne pozeral dookola. Bolo to tak, že sme sa v podvečer išli do kostola pomodliť. Potom skupinka musela ísť von do haly a ako slnko zapadalo, nechali ma sedieť v kostole. Keby láska nevybledla, mohol by som tam šťastne sedieť navždy, opaľujúci sa v zlatej žiare. Cítil som sa veľmi príjemne a hoci som musel ísť dnu mokrý, bolo mi teraz teplo a bol som suchý.

Až 20 minút som hľadal cestu v tme, kým som sa dostal ku dverám a vonkajšiemu svetlu, ktoré prichádzalo z malej dediny. Odtiaľ som počul zvyšok skupiny v hale pri kostole. Keď som sa vydal na cestu k dvojitým dverám, bol som si vedomý veľkého úsmevu na svojej tvári a pokúšal som sa nasadiť si naspäť svoju „masku tvrdej tváre“, ktorú som dlhé roky nosil; ale bola preč, všetky zranenia, hnev a horkosť boli preč.

Aby som sa zbavil veľkého úsmevu z mojej tváre, pokúšal som sa dokonca rukami si sťahovať kožu na lícach, ale zistil som, že to nefunguje. Hlboko som sa nadýchol a potlačil som dvere, aby sa otvorili. Rozprávanie a smiech zrazu skončili. Členovia skupiny ležali vo svojich spacákoch alebo si rozbaľovali svoje veci; zrazu sa obrátili ku mne, zízali na mňa v blikajúcom svetle; bola to scéna ako vo westernoch, keď zlý bandita vstupuje do salónu. Tu bol chlapík, ktorý neveril v Boha, ktorý bol niekoľko hodín v kostole stojac tu na prahu dverí s veľkým úškrnom na tvári a jeho oči vyzerali divne (od všetkých tých sĺz). Niekto pošepkal osobe vedľa nej stojacej „on si dal drogu“! Moja priateľka Susie na mňa zavolala zozadu z haly. „Hej Dom, odložila som ti tu tvoje veci“. Prešiel som skupinou smerom k nej a chalani predstierali, že pokračujú v rozhovore, ale všetci tajne čakali, že poviem nieže zdrogované a bláznivé.

Keď som sa dostal k Susie, pozrela sa na mňa a povedala jej londýnskym akcentom „Si v poriadku Dom?“. Mohol som vnímať všetku tú lásku striekajúcu cez moje očné viečka a vedel som, že ak by som skúsil čokoľvek povedať, začal by som opäť plakať a tentokrát som to nechcel dopustiť, pretože všetci chalani na mňa pozerali. Ústa som mal zavreté a rázne som prikývol. Pozrela sa na mňa znovu a potom urobila niečo, čo neurobila nikdy predtým: srdečne ma objala. Teraz si myslíte, že nie je v tom nič zvláštneho, ale ja som sa ľudí nikdy nedotýkal. Moja reč tela to dávala jasne najavo „drž sa odo mňa!!“ a Susie to vedela. Nikdy ma neobjala za celý čas, čo ma poznala. Nemohol som pochopiť. ako potom vedela, že som sa zmenil; dnes je to pre mňa samozrejmá vec (tak ako vtedy pre ňu).

Zvyšok toho týždňa bol zvláštny. Mal som milión a jednu otázok. Koniec koncov som bol filozofom, ale väčšina otázok bola osobného charakteru. „Keďže si reálny, kde si bol, keď som chcel spáchať samovraždu v prvom roku na univerzite? Kde si bol, keď sa mi rozpadlo manželstvo?“ Mal som ale aj otázky o nebi a pekle či utrpení všeobecne atď. Úžasnou vecou bolo, že hoci som si v mojej hlave kládol tieto otázky, odpovede prichádzali cez náhody.

Napríklad nasledujúci deň sa ku mne priblížil jeden človek zo skupiny s otvorenou bibliou a povedal mi, že si myslí, že Pán chce, aby som si ja prečítal istý úryvok a ponúkol mi Písmo. Povedal som mu, že som bibliu nečítal a on povedal „nemusíš ju čítať celú, iba tu tento riadok“ a ukazoval mi na verš. Prečítal som si ho s podozrením a bola to odpoveď na jednu z otázok, ktoré som mal.

Takto to išlo celý týždeň. Napríklad jedna odpoveď mi prišla v nápise vytesanom nad dverami jednej starej kostolnej haly, kde sme išli na obed. Nakoniec vo Walsinghame v sobotu večer pred Veľkou nocou sme sedeli v krčme a jedno z dievčat zrazu nadhodilo poznámku o Bohu. Povedal som nahlas „To je náhoda!“ a začal som sa smiať. Všetci boli zmätení a začali sa ma pýtať, prečo sa smejem a čo bola náhoda? Vysvetlil som im, že verím, že Boh mi odpovedal na moje otázky cez náhody a polovica skupiny povedala, áno, takto k nám Boh hovorí a druhá polovica tvrdila, že Boh k nám už nehovorí. Uvedomil som si, že napriek tomu, že všetci títo sú kresťania, polovica z nich nevie, že Boh k nám hovorí. Od tohto momentu sa môj život dramaticky zmenil. Nasledujúci rok som šiel opäť na púť a iba jednu vec mi Pán hovoril celý týždeň „pas moje ovce“ - aj keď som zo začiatku nerozumel.

„Šéf“ mi nakoniec pripomínal, že som mu sľúbil dať mu celý svoj život, ak sa mi zjaví; a to spôsobom, ktorý ma úplne presvedčí. Vyzval ma, aby som zanechal moju kariéru (PhD - doktorát a potom aj AI výskum atď.) a aby som začal pracovať pre Neho. Toto bolo moje najlepšie rozhodnutie, ktoré som v živote prijal; pri práci pre mladých v cirkvi či v rámci mojej súčasnej práce tesára a zámočníka pre niekoľko väzníc, nemohol som mať lepšieho „Šéfa“.

Poskytol mi všetko, čo potrebujem a ešte viac. Dnes je mojou túžbou pomáhať iným počuť jasnejšie Jeho hlas, cez sny, vízie, znamenia a Jeho priame prorocké slovo.

 

Dominkov workshop o výklade snov si môžete prečítať tu.