Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Elizabeth Ozdincová
Ak nežiješ život na hrane, zaberáš príliš veľa miesta.

small_Elizabeth.jpg

Žena bez občianstva s koreňmi na Slovensku a životom na hrane. Elizabeth Ozdincová. S manželom má 7 detí a 12 vnúčat, žije 47 rokov v Jeruzaleme.

Narodila som sa v Ludvigsburgu v Nemecku, po tom, ako moji rodičia utiekli z Československa v roku 1948.

Otec pracoval po vojne vo významnej funkcii v Demokratickej strane a keď sa k moci dostali komunisti, jeho život bol v ohrození a tak utiekli do Nemecka, kde som sa im v utečeneckom tábore narodila.

Bola som ich druhé dieťa a mala som v tom čase už dvojročného brata, ktorý však ostal žiť so starými rodičmi na Slovensku, v Lučenci. Nebolo bezpečné vziať ho so sebou, lebo aj ich útek z Československa bol riskantný a rodičia nechceli vystaviť riziku aj malého synčeka. Ten sa mal po upokojení situácie v krajine dopraviť za nimi.

Neskôr sa rodičom podarilo dostať do Ameriky, kde sa usadili a získali americké občianstvo, keď som mala 16 rokov. Ja nemám občianstvo žiadnej krajiny. Ako tínedžerka som bola plná rebélie a rôznych iných záujmov. Nestarala som sa a nemala som chuť riešiť nejaké občianstvo. Potom som vycestovala do Izraela iba s cestovným pasom a po návrate som stratila právo stať sa americkou občiankou. Dodnes však mám americký pas.

Narodila som sa do kresťanskej rodiny. Rodičia boli veriaci už od mladosti, ale nemali osobný vzťah s Pánom Ježišom a ich kresťanstvo bolo viac formálne a tradičné.  Až v utečeneckom tábore v Nemecku prežili znovuzrodenie, kde sa rozhodli odovzdať svoje životy Bohu, žiť pre Neho a nechať sa Ním viesť vo všetkom, čo robili a ako sa rozhodovali. 

Náš život v Amerike bol typický život rodiny z východnej Európy. Ja som sa veľmi chcela zaradiť, zapadnúť, byť typická Američanka – slobodná a nezávislá, no moji rodičia boli veľmi “európski”.

Dávali mi mnoho pravidiel a zákazov, čo sa mne prirodzene nepáčilo. Chcela som si ísť po svojom, odísť z domu a cestovať po svete.

V 18-tich sa mi naskytla príležitosť letieť do Izraela na výlet. Počas 10-dňovej návštevy tejto krajiny som si ju veľmi obľúbila. Bolo to krátko po 6-dňovej vojne. Izrael mal vtedy 18 rokov, ja som mala 18, skoro všetci vojaci v Izraeli mali 18… bol to zvláštny čas. Krajina bola plná radosti a vzrušenia z úžasného víťazstva, ktoré im Boh dal, keď dokázali za 6 dní zvíťaziť vo vojne proti všetkým susedným krajinám, ktoré zaútočili proti Izraelu.  Zamilovala som sa do Izraela  a chcela som tam ostať. Bavil ma ten adrenalín života so všetkými ťažkosťami aj rizikami, ktoré tu boli, život na hrane… presne to zodpovedalo môjmu krédu, ktoré som mala a mám dodnes – ak nežiješ svoj život na hrane, zaberáš príliš veľa miesta. Izrael bol zároveň nádherná krajina, kde jednoducho túžite byť a vidieť, čo tu Boh koná cez ľudí.  Rozhodla som sa ostať v tejto prekrásnej zemi a tu som aj stretla svojho manžela. Zaľúbili sme sa, o rok neskôr sme sa vzali a odvtedy tu žijeme, už 47 rokov.

Moja cesta viery bola iná ako mojich rodičov. Aj keď sa ma snažili vychovávať v kresťanskom duchu, ako sa hovorí – Boh nemá vnúčatá a všetci musíme nájsť svoju vlastnú cestu viery, cestu k Bohu.

Môj príbeh je príbehom rebelstva a hnevu, ktorý som mala voči cirkvi a všetkému, čo sa mi v nej nepáčilo.  Napríklad zákonníctvo, ktoré sa tam tak ľahko dostávalo a mnoho detí z veriacich rodín sa voči tomu potom búrilo. Ja som bola jedným z tých detí.

Aj preto som chcela odísť z Ameriky do Izraela, aby som sa dostala čo najďalej od náboženského života.

Nanešťastie, alebo našťastie , môj manžel, už keď sme sa zoznámili, pracoval v Izraeli – v cirkvi. Takže keď sme sa brali, prežívala som v sebe vnútorný konflikt: Chcem byť súčasťou toho, alebo chcem žiť svoj vlastný život? Rozhodli sme sa mať svadbu v Chicagu a na svadobnú cestu ísť do Európy.  Navštívili sme aj Československo a tu som po prvýkrát stretla mojich príbuzných, ktorých som nikdy dovtedy nevidela. Bol to úžasný čas. Spoznala som všetky moje tety a ujov, bratrancov, ktorí tu žili v Martine, v Lučenci a v Mučíne. Potom sme odchádzali autom z Československa a ja som šoférovala. Bola som dosť unavená a veľmi vzrušená.  Myslela som na svoju rodinu, ktorú som práve spoznala a opúšťala, myslela som na našu budúcnosť v Izraeli a rozmýšľala som: Viem ako to bude… Môj manžel bude pracovať v cirkvi a ja si nájdem rockovú kapelu, kde budem spievať, keďže rada spievam a hrám.”  V tom, ako sa mi tieto myšlienky preháňali hlavou, som si v tme nevšimla zákrutu na moste a zrazu auto prerazilo zvodidlá a preletelo cez ne. Ani neviem ako dlho a ako ďaleko sme padali. Bolo krátko po polnoci, všade tma, ja som zvýskla a hlavou mi v okamihu preblesla krátka myšlienka:  Ó Bože, ak sa mám teraz stretnúť s Bohom nie som pripravená.  Len som v tej krátkej chvíli dúfala, že všetko dobro, čo som urobila, preváži to zlo a že obstojím pred Bohom.

Potom som sa zobudila v žľabe, v suchom koryte rieky. Auto narazilo na skalu, pretočilo sa hore kolesami a ja som – pretože som nemala na sebe bezpečnostný pás – vypadla bočným okienkom. Z hlavy sa mi rinula krv, mala som zlomenú nohu.

Ako som tak pozerala na celú tú situáciu, uvedomila som si, že to nie je náhoda, že som ešte stále živá na planéte Zem, ale že je v tom Boh a Jeho vôľa. Bola som nesmierne premožená úžasnou Božou láskou, vedomím, že ma nechal žiť, aby som nezahynula, ale mohla k Nemu prísť.

Okamžite som vedela, že mi Boh dal druhú šancu na život. To bol začiatok mojej cesty späť k Bohu a koniec mojej rebélie.

Začala som nový vzrušujúci život, teraz už s Pánom môjho života, ktorému som všetko odovzdala.

Často som sa pýtala Boha – Pane, nechal si ma žiť, tak čo mám robiť? Čo odo mňa chceš? A On mi dával denne zažívať svoje vedenie, starostlivosť a Jeho láska a dobrota ma neustále premáhala a sprevádza až po dnešný deň.

Dostala som napríklad aneurizmu mozgových ciev a prežila som to – bez následkov. To bol jeho ďalší zázrak, ďalšia šanca na život.

Verím, že Boh chce, aby sme Ho poznávali takého, aký je, aby sme Ho chválili a boli otvorení pre čokoľvek, čo prinesie do našich životov.  Život s Ním začal byť pre mňa veľmi dobrodružný a nádherný.

S manželom sa nám postupne narodilo 7 detí, všetky v Jeruzaleme, kde dodnes žijeme a pôsobíme. Žijú tu aj štyri z našich detí, ďalšie v Afrike a ďalšie v Taliansku. Najdôležitejšie však je, že všetky milujú Pána a pracujú v kresťanských organizáciach. 

My sme spolu s manželom začali v Izraeli službu ľuďom na oboch stranách – židovskej aj arabskej.

Založili sme Jerusalem Cornerstone foundation, čo je nadácia, ktorá pomáha financovať rôznu dobročinnú pomoc pre ľudí v núdzi. Nie sme vyberačmi osôb a pomáhame všade a každému, kto pomoc potrebuje. Máme takto skvelú príležitosť slúžiť všetkým bez rozdielu a pôsobiť pokoj medzi ľuďmi v tejto zemi. Do Izraela prichádzajú napríklad deti z Iraku či z Jordánska a mnohých moslimských krajín, ktoré potrebujú transplantáciu srdca. Pretože medicína je tu na vysokej úrovni, izraelskí lekári zachraňujú transplantáciami životy detí z mnohých krajín sveta, čo má následne veľký vplyv na celé ich rodiny. Mnohé sa vracajú späť do svojej krajiny so zmenenou mienkou o Izraeli, než akú dovtedy mali, sprostredkovane z médií, alebo protiizraelskej propagandy. Zrazu sa vrátia domov a rozprávajú, ako si vážia Izrael, ako dobre bolo o ich deti postarané po medicínskej aj ľudskej stránke. Takto sa stávajú malými veľvyslancami Izraela v ich krajinách a my sme toho všetkého súčasťou, pretože zbierame a poskytujeme financie pre deti na tieto finančne nákladné transplantácie, ktoré by si inak mnohé rodiny nemohli dovoliť.

Počas rokov, čo tu žijem, pozorujem, ako mnoho ľudí prežíva pocity beznádeje a toho, že sa situácia nezlepší, ale sú aj takí, ktorí stále veria a to aj vďaka kresťanom, ktorí sem prichádzajú z mnohých krajín, aby žehnali Izraelu a prejavili svoju lásku ľudu tejto zeme.

Ľudia tu v Izraeli sú dotknutí láskou tisícok ľudí z celého sveta a je to pre nich veľkým povzbudením, že sa za nich modlia národy a podporujú ich rôznymi spôsobmi, že ich Boh neopustil a že má s Izraelom svoj plán.

Milujem život v Izraeli. Je to ústredný bod sveta. Všetky oči sú obrátené na túto krajinu a ja verím, že Boh má špeciálny plán pre Izrael a ešte uvidíme úžasné veci.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium