Dobré správy

  • Patrik Daniška
    nezaškodí pripomenúť, že najdôležitejšími vychovávateľmi detí nie sú školy, ale rodičia. Dieťa nepatrí štátu! Škola preto musí rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Hoci tento princíp je uznaný medzinárodným právom aj našimi zákonmi, prax býva niekedy iná.
    2018-09-03
  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ivona Škvorcová
Štátna verzus životná skúška

small__MG_0100-Edit.jpg

Milujúca dcéra a manželka.

„Konečne po skúškach!“ tak som si vydýchla v januári 2006 a tešila sa na takmer dva mesiace zaslúženého voľna. Čakal ma len posledný semester, písanie diplomovky a záverečné štátnice. Taký bol môj plán. No Boh mal so mnou iný.

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Hneď od začiatku som v tom, ale nebola sama. Celá rodina sa spojila a začali sa každodenné modlitby svätého ruženca o ôsmej večer. Všetko sa odložilo bokom a nič nebolo už také dôležité ako predtým. Pridali sa k nám priatelia, spolužiaci, veriaci dokonca aj neveriaci a spájali sa za mňa v modlitbe.

Na mojom prvom stretnutí v onkologickej ambulancii, kde som dúfala, že mi povedia, že je to jeden veľký omyl, som sa opýtala len jedinú otázku: „Prídem o vlasy?“. Samozrejme to nebolo dôležité a najmenej podstatné v tej chvíli. No pre mňa predsa len bolo, a veľmi. Presne si pamätám na okamih, keď som bola na operácii s guličkou a ešte netušila, že sa mi niečo také môže stať. V nemocnici sedeli dve vychudnuté dievčatá bez vlasov a v tom momente mi hlavou prebehla myšlienka: „Bože, ak chceš vyskúšať moju vieru, zober mi vlasy. To by som nezvládla.“. A zrazu to bolo tu, vlasy, ktoré som mala odmalička dlhé a považovala ich za symbol krásy, teraz mám o ne prísť. A všetci si ma zapamätajú ako vychudnutú a holohlavú, pretože mám rakovinu - a to znamená smrť. Takto som to celé vnímala.

Začiatok pôstu bol pre mňa začiatkom chemoterapie. Musela som niekoľko hodín nečinne ležať a pozerať sa ako mi ten “jed“ tečie do žily. Každá nová terapia trvala dlhšie a dlhšie. Lepšie dni sa striedali s horšími. Lekárka sa ma vždy pýtala, či chcem poukaz na parochňu a ja som zakaždým odmietla.

Keďže som bola v poslednom ročníku vysokej školy a nechcela som prerušiť štúdium, písala som medzi jednotlivými chemoterapiami diplomovku. Aby to nebolo také jednoduché, v apríli ma ešte čakalo zloženie skúšky na získanie nemeckého certifikátu. Dva dni po chemoterapii som cestovala 220 km do školy a sama som neverila, že to zvládnem ... . No zvládla. VĎAKA BOHU!

Nasledovala Veľká noc. Veľký týždeň sa pre mňa začal veľkými bolesťami. Nevládala som sa hýbať, plakala som a lekári nevedeli, čo sa deje. Žiadne lieky nezaberali. Po troch dňoch neznesiteľných bolestí som si želala zaspať a nezobudiť sa. Tak veľmi som bola zničená. Slová lekárky zneli: „Ivona, si pre mňa záhada“.

Na Zelený štvrtok som dostala najkrajšiu smsku: “Ivona, dnes večer Ťa pozývam na večeru. Chcem, aby si sedela vedľa mňa. Tvoj Ježiš.“ V tej chvíli som prestala plakať, kričať. Zrazu som cítila úplný pokoj. Bolesti síce naďalej pretrvávali, no ja som už bola kľudná. Takto prešiel i Veľký piatok. Večer na Bielu sobotu vystriedala mojich rodičov moja priateľka Evička. Zatiaľ čo oni sa modlili v kostole, ona kľačala s ružencom v rukách pri mojej posteli. Ja som len nevládne ležala a cítila Božiu prítomnosť. Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné. Plná sily a obrovskej radosti som zrazu vyskočila z postele. Bolesť akoby nikdy nebola, zmizla bez stopy! Ani jedna z nás nechápala a v ešte väčšom šoku boli rodičia so sestrou, keď nás po návrate z kostola, našli spievať a tancovať!

Neskutočné sa stalo skutočným, zažila som s Pánom utrpenie a úžasné vzkriesenie. Najkrajšia Veľká noc v mojom živote. Naozaj to je pravda- po každom utrpení príde radosť. A Boh sa staral o mňa i naďalej. Diplomovku som odovzdala v termíne a koncom augusta ma čakali už “len“ štátnice.

Začiatok leta bol pre mňa začiatkom rádioterapie. Každý slnečný deň strávený v nemocnici a potom za knihami. Super prázdniny! Avšak ani tentokrát ma Boh nesklamal, poslal mi do cesty veľa dobrých ľudí a všetci sme boli na “tej istej lodi“. Dokonca som si tam našla i kamaráta, každý deň som sa naňho tešila – 70 ročného deduška, skvelého človeka plného optimizmu a energie. Vlastne som mala jedinečné leto plné úžasných okamihov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Teraz píšem už ako inžinierka, štátnice som zložila. Koniec liečby, koniec školy a úplne nový začiatok. Štátne skúšky a jednu životnú skúšku mám za sebou. A moje vlasy? Rozhodla som sa povedať Bohu: „Áno, dávam Ti svoje vlasy.“ A ON sa postaral aj o takúto nepodstatnú vec. Patrila som medzi tie dve percentá pacientov, ktorým vlasy nevypadali. Síce zredli a prestali rásť, ale nikdy som nemusela nosiť parochňu ani šatky. Lebo Boh nám nikdy nič nechce vziať, chce len naše áno a dá oveľa, oveľa viac ako si dokážeme predstaviť.

No a tu by sa mohol môj príbeh skončiť. Vlastne takto sa skončil v roku 2006, no po dvoch rokoch mal svoje nečakané pokračovanie.

Jedného mladého muža moja choroba tak zasiahla, že sa rozhodol nielen, že sa za mňa bude modliť, ale spolu s kamarátom sa vybrali do kláštora sestier Svätého kríža na Cerovú s prosbou, aby sa za mňa modlili. Sestričky samozrejme konali, ale výsledok sa nedozvedeli. A zrazu po dvoch rokoch, sa vďaka náhodnému stretnutiu mojej tety v Cerovej, príbeh začal dotvárať.

„To je Ivona“ zneli slová sestry, ktorá ma priviedla do jedálne plnej sestričiek v kláštore. Prekvapenie, radosť a dojatie zaplavilo celú miestnosť. Prvý krát videli dievča menom Ivona, za ktorú sa na úpenlivú prosbu dvoch mladíkov pred dvomi rokmi začali modliť. Videli ma zrazu živú a zdravú. Vtedy mi rozpovedali príbeh ...

Bola jedna sestra Emanuela, ktorá si prosbu mladíkov zobrala veľmi k srdcu a povedala Bohu: „Pane, Ivona je mladé dievča, nech je ona zdravá a radšej nech umriem ja ako ona. Obetujem môj život, aby ona mohla žiť.“ Na Veľkú noc sa jej zrazu veľmi priťažilo a ona začala veľmi trpieť. Práve v tých istých chvíľach som ja zažívala neuveriteľné vzkriesenie. Dvanásteho augusta som dostala výsledok čierne na bielom, že po chorobe niet ani stopy, a že som úplne zdravá. Presne v ten deň ona zomrela. Niekto, kto ma v živote nevidel, obetoval za mňa život. Táto skutočnosť ma po dvoch rokoch od vyliečenia úplne zasiahla.

No príbeh stále nekončí. Ten mladý muž, ktorý prišiel prosiť sestričky o modlitby, vtedy vôbec netušil, že si zachraňuje svoju budúcu manželku. 10. 10. 2015 sme sa vzali a spolu ďakujeme Emanuele.

Keby mi niekto predtým povedal, že sa mi niečo také stane, určite by som odpovedala, že to nie je možné a že by som to nezvládla. Ale ono je to tak, že Pán nám naloží ozaj len toľko, koľko sme schopní uniesť. A aj keď som na začiatku nemala dosť síl, ON ma posilnil, pomohol mi to prijať a dal mi okolo seba skvelú rodinu a priateľov. Podržali ma a stáli pri mne, keď mi bolo najhoršie. Mamka prežívala každú jednu bolesť so mnou, vždy vedela, čo potrebujem, ako sa cítim. Starala sa o mňa úplne do maxima. Otec vždy pripravený vyštartovať aj na koniec sveta, len aby mi bolo lepšie. Sestra s kamarátkami sa starali o moju spoločenskú stránku. Pripravovali mi zaujímavý program, obveseľovali ma pre mňa veľkými drobnosťami a hneď bol deň krajší. Záver mojej liečby i školy spojili s obrovským prekvapením - koncertom mojej najobľúbenejšej skupiny! Nikdy nezabudnem ani na veľkonočnú nedeľu, úľavu od bolesti po dlhej dobe, obrovskú radosť, ktorú vo mne znásobili - gitara a spev mojej úžasnej priateľky Evky a jej rodinky.

Teda nie mne, ale v prvom rade Bohu, Emanuele, môjmu manželovi, rodičom, sestre, babičkám, krstnej, perfektným tetám a celej rodine a priateľom patrí obrovské ĎAKUJEM za to, že som tu a že som to zvládla.

Všetkým vám - tým, ktorí ešte stále bojujete, chcem odkázať, aby ste sa nevzdávali a verili, pretože Bohu nič nie je nemožné. A ON je vždy s nami a ak je Boh za nás, kto je proti nám!

 


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium