Môj príbeh

Prezident a spoluzakladateľ spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia. Vyštudoval odbor strojárska technológia na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. V roku 1997 ho vymenovali za profesora na Žilinskej univerzite v Žiline, v roku 2001 za profesora na ATH Bielsko Biala a za honorárneho profesora HST Ulm. Dlhodobo pôsobil na Fraunhofer IPA Stuttgart a TU Wien. V roku 1990 začal pracovať ako konzultant pre priemyselné podniky. V roku 1995 založil Inštitút priemyselného inžinierstva v Žiline, ktorý v roku 2000 spojil s aktivitami Fraunhofer IPA Stuttgart v spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia. Prednáśa na HST Ulm, UTB Tomáša Baťu, Fakulte výrobných technológii Prešov, TU Košice a Materiálovo technologickej fakulte Trnava, STU Bratislava.
Býva vo Varíne, je ženatý a má 3 deti.

Priznám sa, že keď ma Marek Nikolov oslovil s tým, aby som napísal svoj príbeh stretnutia s Bohom, tak som bol v rozpakoch. V mojom živote neboli „veľké a zlomové udalosti, horiaci ker alebo hromový hlas zhora“. Keď som si pozrel osobnosti na stránke, moje rozpaky sa ešte zväčšili – čo mám ja, obyčajný a nehodný hriešnik, a napísať o Bohu a mojom vzťahu k Nemu? Tu máte môj príbeh – v hlavnej roli On a ja v komparze.

Som profesor priemyselného inžinierstva, občas prednášam v Nemecku, na Slovensku alebo v Česku, ale mojou hlavnou prácou je vedenie spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia. Ak by som mal krátko zhrnúť svoju profesiu tak je to podnikanie, výskum v oblasti inovácii a organizácie podnikov, poradenstvo a koučing pre podnikateľov a manažérov.

Moja cesta k Bohu nebola rovná. Jej prvá etapa bola výchova v katolíckej rodine a vplyv prastarej mamy a starých rodičov vo Varíne.

Detské modlitby a detský obraz Všemohúceho. Nechápal som, prečo som v roku 1968 mohol ísť na Prvé sväté prijímanie a o rok neskôr mala moja mama, učiteľka, strach podpísať mi prihlášku na náboženstvo.

Detskú etapu vzťahu k Bohu a Cirkvi vystriedala etapa, keď som si myslel, že som dospelý a nezávislý. Poznáte to? Ja nepotrebujem cirkev, aby mi predpisovala ako sa mám modliť. Kde bol Boh, keď sa dialo všetko to zlo vo svete? Nebudem chodiť do kostola, kde je kňaz, ktorý sa mi nepáči. Nebudem chodiť do kostola.

Toto obdobie by som nazýval skôr obdobím vzdoru a rúhania sa, ako hľadaním Boha. Môj vtedajší pocit dospelosti a sebavedomia, dnes vidím ako nezrelosť a slabosť. Cesta pokračovala sobášom a našimi deťmi Jankom, Luckou a Zuzkou. Silným impulzom bol pre mňa práve krst našich detí a zodpovednosť za to, čo sme pri ňom sľubovali. Dnes si myslím, že toto bol bod, keď sa začala tretia etapa mojej cesty k Bohu. Keď dnes porovnávam moju modlitbu s modlitbami v detstve a mladosti, tak slová Pane urob, prosím, daj, zmeň...nahradili slová ďakujem, odpusti, zmiluj sa a zachovaj.

Moju cestu by som teda označil za tichú cestu hľadania Boha, keď som si uvedomil, že vlastne hľadám to, čo je v nás a všade okolo nás. Začal som spoznávať, že keď sa stíšim a zahĺbim do modlitby alebo kontemplácie, tak môžem počuť a cítiť Boha. Že Ježiša Krista môžeme stretnúť každý deň v druhom človeku. Keď som sa zamýšľal nad tým, ako môže syn vrátiť svojim rodičom všetko čo mu dali, tak som si uvedomil, že nie je možné a môžem odovzdať iba ďalej – svojim deťom, svojim spolupracovníkom a priateľom. A presne tak je to s tým, čo nám dal náš Otec – talenty, lásku, milosť a odpustenie – to všetko mu vrátime tak, že to budeme dávať ďalej, že budeme pomáhať odhaľovať talenty druhým, pristupovať k nim s láskou a schopnosťou odpúšťať. Pre mňa je vzťah k Bohu, hľadaním a prenikaním do tajomstiev. Nie je to vždy priama cesta bez jám, pádov a odrenín. Je posiata mojou nedokonalosťou a hriešnosťou, pochybnosťami, zlyhaniami, striedaním svetla a tmy. Posilňuje ma Biblia, kde vidím, že ani Boží syn Ježiš sa nesprával ako superman, padal pod krížom, ktorý niesol a vykríkol zúfalé slová „Otče, prečo si ma opustil“.

Dnes už viem oceniť krásu života v cirkevnom spoločenstve. Cirkevný kalendár, sviatosť zmierenia, eucharistia, svätá omša a ďalšie súčasti nášho náboženstva ma nijako neobmedzujú, ako to niekedy zaznieva od našich priateľov za hranicami nášho spoločenstva, ale naopak dávajú môjmu životu naplnenie a pestrosť. Dospel som k presvedčeniu, že schopnosť zachytiť a počuť Boží hlas, možnosť prihovárať sa Bohu a odovzdať svoj život do jeho rúk, je ten najväčší dar, ktorý dostávame.

Spomínam si na jednu udalosť. Moja dcéra Zuzka sa sťažovala na bolesť nohy. Lekári nevedeli zistiť príčinu, až v jeden piatok, keď sme sa chystali do školy, nevedela zísť dole schodmi. Namiesto do školy sme išli k lekárke, kde Zuzka nedokázala rovno prejsť ani pár metrov. Z hodiny na hodinu strácala schopnosť pohybu a koordinácie, dokonca nedokázala celkom ovládať ani mimiku tváre. Popoludní ležala ochrnutá na jednotke intenzívnej starostlivosti a nikto nevedel príčinu.

V ten deň oslavoval môj otec 70 rokov a mojej Zuzke skenovali mozog. Čakali sme na správu z nemocnice. Volal som môjmu priateľovi, kňazovi, ktorý išiel práve slúžiť omšu do kláštora Sestier z Betlehemu Kinderalm pri St.Veit. „Neboj sa, sestričky sa budú modliť za Zuzku a jej uzdravenie. Ony sa vedia modliť tak, ako málokto z nás“, hovoril mi Lacko.

Na mozgu sa našťastie nič nenašlo a príčina nemoci sa zistila až na druhý deň – borelióza. Striedali sme sa s manželkou pri Zuzke v nemocnici a ja som si vtedy silne uvedomil, že možno práve dostávam správu zhora, že mám spomaliť, viac sa venovať svojej rodine ako biznisu.

Intenzívne som si uvedomil aké je dôležité a krásne byť spolu. Zuzka sa uzdravila a ja som sa vybral do kláštora poďakovať sa sestričkám. Prijali ma s tichým úsmevom, ktorý hovoril – „neďakujte nám, ale Jemu“. Zostal som pár dní v malej kláštornej cele, uprostred krásnej prírody. Celé dni ticho a možnosť na modlitby rozhovory s Pánom. Aj toto ma posunulo na mojej ceste k Bohu. Spomínam si na rozlúčku so sestričkou, ktorá mi hovorili „A dávajte si pozor – tam dole“. Snažím sa dávať si pozor „tu dole“, ale bez spojenia s energiou, ktorá je „tam hore“, by to bolo veľmi ťažké. Pochopil som, že zmyslom života nie je žiť, prežívať a užívať, ale niečo oveľa hlbšie, čo človek môže objavovať aj celý svoj život. Mal by sa však o to pokúsiť a nemal by to vzdať.

Pochopil som, že zmysel podnikania nemôže byť iba zisk a peniaze, ale niečo viac – hlbší zmysel, pomoc ľuďom a tomuto svetu, trpiacemu veľkými morálnymi a ekologickými ranami.

Myslím si, že aj napriek tomu, že sme hriešni, malí, bezvýznamní a slabí, v porovnaní s Božím dielom, aj tak môžeme, a musíme, usilovať o dobro a vôľu nášho Pána. Som presvedčený o tom, že máme v sebe oveľa viac energie a sily, ako si myslíme, len sa musíme naučiť načúvať Božiemu hlasu. Som presvedčený, že nemusíme hľadať Boha na exotických miestach ani v množstve ezoterických kníh, ale môžeme ho stretnúť a hovoriť s ním každý deň tam, kde práve sme.

Takže toto je môj príbeh. Obyčajný, ako u mnohých z vás. Ale neobyčajný, pretože do neho vstúpilo Božie svetlo, bez ktorého by som dnes asi blúdil. Nie som na konci, vôbec mi nie je všetko jasné, padám a vstávam, dávam si predsavzatia a neplním ich, činím pokánie a opakujem svoje chyby a hriechy. Jeden deň mám pocit, že má Boh drží za ruku a niekedy sa bezradne pýtam, kam sa mi skryl. Nie som pán dokonalý, ani stopercentný katolík, ani múdry profesor – ale verím tomu, že Pán nás má rád aj takých akí sme. Môj príbeh s Bohom sa dostáva do fázy, ktorú nedávno Arcibiskup Bezák nazval etapou, „v ktorej už vidíme do cieľa“.

Čím som starší, tým viac mám otázok ako odpovedí. Som však pokojnejší a vôbec ma to neznervózňuje, pretože mať otázky je lepšie ako mať na všetko odpoveď.

Hlavne keď máme Jeho, s ktorým tieto otázky môžeme preberať. A to je pre mňa najkrajšie na poslednej etape našej cesty pri hľadaní Boha a zmyslu života.