Môj príbeh

Kay Lyn je profesionálnou kresťanskou poradkyňou a terapeutkou. Je zakladateľkou a riaditeľkou Choose Grace Ministries. Pomáha tým, ktorí trpia zničujúcou skutočnosťou potratu. Kay Lyn je vydatá a má tri deti. Jej viera ju urobila silnou.

Nemala som ani predstavu o tom, ako veľmi som milovala Jacoba, dieťatko, ktoré som stratila pri potrate v roku 1980, keď som mala 17 rokov. Chcem, aby Amerika vedela, že keď potratári brali život môjmu dieťatku, ja som si vôbec nebola vedomá následkov mojej „voľby“. Sterilita mojej duše nebude nikdy potešená na tejto zemi, pretože dieťatko je preč, už navždy. To, čo sa javilo ako koniec krátkodobého problému, sa premenilo na celoživotnú cestu žiaľu a ľútosti. Potrat ma skoro zabil.

Roky neskôr, ako sociálna pracovníčka, som zistila, aké neznesiteľné boli následky toho činu – utrpenie, smútok, hanba, strach, depresia. Aj napriek vzdelaniu, terapii, návštevou skupiniek uzdravenia, ktoré som absolvovala, ma potrat straší ešte aj dnes.

V deň môjho potratu si pamätám, že som sedela asi so 16-timi dievčatami oblečenými v bielom „drese“ čakajúc na naše „bezstarostné, všetko-bude-dobré procedúry“ v Kansas City. Bola som tou, ktorá plakala; psychicky som sa triasla a hojdala som sa dozadu a späť, kým som nebola na rade. Jedno dievča poznamenalo, že ju znervózňujem a straším; a ostatné súhlasili.

Po ukončení celého postupu nás viedli k istej čakacej miestnosti, ošetrili nás a napokon nám poskytli prepúšťací formulár, aby sme ho vyplnili. Ruky sa mi tak triasli, že som sotva mohla piť vodu z pohára či trafiť perom na papier.

Po niekoľkých rokoch som zažila dotieravé spomienky, tendenciu vyhýbať sa veciam, stratu radosti a nadmernú bdelosť ako aj fyzické následky, napr. pocit paniky, dýchavičnosť, potenie a úzkosť v hrudníku.

Najdotieravejšie spomienky sa mi javili v mojich snoch – boli to skôr nočné mory. Krátko po pôrode môjho prvého živého dieťaťa, Emily, sa mi snívalo, že jej telo bolo roztrhané a vložené do starých lekárskych nádob v šialenom vedeckom laboratóriu. Jej hlava bola v jednej nádobe vedľa ďalšej nádoby, v ktorej bola noha. V ďalšom živom sne som spolu s Emily bojovala o holý život na moste v búrke, ktorá zúrila pod nami. Muž v čiernom stojaci na moste mohol zachrániť iba jednu z nás. Siahol svojou rukou po mne a zobral ju; tak som vedela, že Emily bude musieť zomrieť. Pozerala som sa na ňu, ako sa rúti do vĺn kričiac „MAMY, mamy, ma...“ a viac jej nebolo.

Môj posledný sen sa udial pred niekoľkými týždňami. Spadla som zo stola, na ktorom sa vykonávajú potraty, a ležala som na tvrdej vinylovej podlahe v krvných zrazeninách a v bazéne krvi. Sestričky a doktori utekali a kričali „urobte niečo, urobte niečo, ona zomiera.“ Ale nikto z nich nič nerobil. Moja vysoká holohlavá polomŕtvola ležala v ľadovom tichu a život postupne zo mňa unikal – bola som sama a v chlade. Mám aj iné sny, depresie, úzkosti a zážitky. Bola som v takej depresii, že som sa modlila, aby prišla smrť, aby dýchla na mňa a tak ukončila môj smútok v srdci. „Bože, vezmi ma teraz“ plakala som. „Nemôžem už takto ďalej žiť“. Smrť však neodpovedala na moju požiadavku.

Dnes viem, že nie som sama. Stojím medzi tisícimi ženami, ktorí už predo mnou uznali, akou úbohou voľbou bol potrat. Je to voľba, ktorá zraňuje. Povzbudzujem všetky ženy, aby vykročili vo viere a hovorili o klamstve potratu. Bez hanby vyhlasujem, že potrat ma zranil a ja už nebudem ticho!