Môj príbeh

Vždy som bola “návšteníčkou kostola”, dokonca som istý čas denne chodila na svätú omšu, ale bolo to skôr z pocitu povinnosti, ako zo živej viery. Dodržala som určité postupy a robila som si svoju domácu úlohu. Chodila som do kostola. Môj kresťanský život nebol srdcovou záležitosťou môjho života.

Bola som zameraná na zmysluplnú prácu – v mojom prípade žurnalistiku – stretávanie zaujímavých ľudí a všeobecne na zábavu a dobrodružstvo. Boha som vytláčala na okraj. Pretože som chodila do kostola a vo všeobecnosti som viedla morálny život, cítila som, že robím to, čo všetci odo mňa očakávajú.

Nezdalo sa mi, že by v tom bolo čokoľvek viac, ani to, že sa vlastne míňam s cieľom kresťanského života, ktorý nie je o duchovných praktikách, alebo povinnostiach, ale o milujúcom vzťahu s Ježišom Kristom. Ak mu dáme povolenie, Pán Ježíš môže zaplaviť celú našu existenciu a dať nám úplne novú perspektívu života.

Prijala som v živote mnohé požehnania – dobrú rodinu a priateľov, dobré vzdelanie, zdravie, skvelú prácu, ale hlboko vo vnútri som vnímala jemný nepokoj. Vedela som, že život je krehký a ja môžem stratiť všetky tieto dobré veci. A potom o čom bude môj život? V mojom pokuse urobiť dohodu s Bohom pred mojou tridsiatkou som išla pracovať, ako dobrovoľníčka pre cirkev v Strednej Amerike. Myslela som si, že 2 roky práce s chudobnými mi prinesie dosť pozitívnych bodov, aby som sa dostala do neba, nech už môj život prinesie čokoľvek iné. Ale Boh vie prehliadnuť naše triky a veci sa nevyvinú tak, ako my očakávame. Namiesto práce s chudobnými, som skončila pri vyučovaní angličtiny na strednej škole v Paname, čo ma moc netešilo a nestretlo sa s mojimi potrebami dôležitosti a heroizmu. Avšak Boh bol v réžii. Používal toto všetko, aby ma doviedol k miestu, kde som mala čeliť sebe samej a mojej potrebe byť s Ním, ak mám dávať zmysel a význam môjmu životu.

Katalyzátorom zmeny môjho života bolo moje navštevovanie charizmatickej modlitebnej skupinky. Tu som počula katolíkov hovoriť o Bohu spôsobom, s ktorým som sa nikdy predtým nestretla. Myslela som si, že osobný vzťah s Ježišom bol rezervovaný iba pre typy ako je Matka Tereza, teda nie pre obyčajných ľudí. A zrazu tu boli armádni kapitáni, ženy v spoločnosti s množstvom makeupu a veľa rôznych ľudí, ktorých som neschvaľovala a ktorí sa zdalo, že majú blízky vzťah s Bohom. Myslela som si, že sú fundamentalisti a fanatici.

V tom istom čase kľúčová otázka pre mňa ako novinárku nebola, či sa mi to páči, alebo nepáči, ale či je to pravda? Ich viera ma nútila zaoberať sa mojou vierou. Uvedomovala som si, že môžem obhajovať seba samú alebo že môžem pripustiť pravdu, že som duchovne vnútorne vyprahnutá a že vzhľadom na moje vonkajšie praktizovanie viery, Boha vlastne vôbec nepoznám.

Títo ľudia mi povedali, že ak chcem prijať Ducha Svätého spôsobom, ako ho prijali prví apoštoli, potrebujem robiť pokánie a odovzdať môj život Kristovi. Vždy som bola veľmi morálna osoba, takže som vlastne ani nevedela z čoho robiť pokánie. Tiež som sa obávala, že nič sa nestane a že to môže zničiť tú trochu viery, ktorú som mala. Uvedomila som si, že musím čeliť rozhodnutiu: žiť svoj život tak, ako som ho žila doteraz, alebo byť pripravená odovzdať sa plne Bohu a dovoliť Duchu Svätému, aby môj život viedol. Pretože toto je bezpodmienečnou podstatou kresťanstva. Snaha žiť svoj život pod vedením Ducha Svätého, namiesto svojich ľudských predstáv, strachov a potrieb.

Tým, že som poznala niektoré techniky zmeny mysle zo svojho univerzitného štúdia, nechcela som, aby mi títo ľudia vymývali mozog alebo aby som bola vtiahnutá do nejakého spôsobu náboženského kultu; tak som sa rozhodla mať osobný čas s Bohom, iba On a ja, sami. Noc ktorú som si vybrala, bol sviatok Turíc (zoslania Ducha Svätého), kedy prví apoštoli prijali Ducha Svätého osobitným spôsobom.

Pamätám si ako som sedela tú noc v malej kaplnke. Bolo to prvýkrát, kedy som vážne preverovala svoju vieru. Existuje vôbec Boh? Moja modlitba bola veľmi úbohá, ale vychádzala zo srdca. V zúfalstve som si ľahla, tak ako ležia kňazi, počas ich vysvätenia, na znak môjho podriadenia sa Bohu. Ako som tam ležala, zrazu som v hĺbke môjho bytia zistila, že to všetko je Pravda. Boh bol stvoriteľom celého vesmíru a On bol obrovský. A napriek všetkým mojím dobrým myšlienkam, žila som život ignorancie voči Nemu a nevenovala som Mu úctu, ktorú si zaslúžil! Pri tomto zistení som začala pokánie v zhrození nad tým ako som žila a sľúbila som mu, že odteraz budem žiť môj život úplne pre Boha a Jeho kráľovstvo.

Môj život sa tej noci navždy zmenil. Bolo to akoby bol z mojich očí sňatý závoj a začala som vidieť Boha a Jeho milujúcu prítomnosť všade, dokonca i vo všetkých najmenších situáciách. Môj vzťah s Ježišom rástol, ako som sa modlila a čítala Božie slovo a svätá omša sa stala pre mňa živou. Mojím vlastným spôsobom som začala žiť Skutky apoštolov. Čím viac som sa modlila a dôverovala Bohu, tým viac som videla, ako sa veci diali a vedela som, že Božie slovo je pravdivé, pretože som videla podobné veci na sebe samej.

Moje obrátenie sa udialo pred 28 rokmi a za ten čas som zažila časy ťažkostí, pochybností a utrpenia. Hlboko v jadre môjho bytia, bez ohľadu na to, čo sa deje na povrchu, zažívam pokoj, pretože mám skutočnú vieru a dôveru v Boha. Nebojím sa budúcnosti, pretože viem, že nech sa čokoľvek stane, Boh je v tom so mnou. A On dá vzísť dobrému zo všetkého. “Boh mi dal poznať Ho, milovať Ho, slúžiť Mu v tomto svete a byť s Ním šťastná naveky vo večnosti.” Toto je pravda, na ktorej stojím a ktorá sa stala vedúcim princípom môjho života a je mojou túžbou, aby všetci ostatní Ho mohli zakúsiť tiež. A to napriek pokračovaniu mojej starej ambície stať sa zahraničným korešpondentom, síce som stále novinárkou, pracujem však na plný úväzok ako šíriteľ evanjelia v katolíckej charizmatickej obnove a časopise Goodnews – (Dobré správy) ako redaktorka www.ccr.org.uk