Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Mária Anna Staneková OSU

small_textilná továreň.jpg

Prenasledovaná a väznená pre vieru v Boha

Pán môj a Boh môj! Obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami, Pane!
Keď som bola povolaná z manuálnej práce v 19. roku svojho života do Rádu sv. Uršule, dala som sa Pánovi celá v stave úplnej závislosti na Ňom!

On bol a je Záchrancom mojej duše, môjho života na všetkých mojich cestách, zvlášť vo väzení – v nápravnom zariadení a vyšetrovacej väzbe. V dobe odňatia slobody, kde som cítila úžasný prejav Božej lásky i silnú ochranu duše a tela Nepoškvrnenej Matky, zvlášť vo väzení v r. 1953.

Dnes mu vrúcne vďaky vzdávam, že som aj s vami, drahé spolusestry, vytrvala vo svojom povolaní pod ochranou Nepoškvrnenej Matky a sv. Jozefa, sv. Angely a sv. Uršuly a môžem z tej duše zaspievať: „...lebo veľké veci mi urobil Ten, ktorý je mocný a sväté a obdivuhodné sú Tvoje skutky s nami Pane! Prosím Pána, aby viedol moje kroky, môj život naďalej, ako sa Jemu páči.

19. októbra 1951 v druhom roku vypudenia z kláštorov, denné vozenie na štátne majetky Fajdal a Panholec, po márnom prehováraní vstúpiť do civilu – s pekným platom, odmenou, ani hrozba ŠTB zmocnencami vyvezenia na pohraničie Čiech a Moravy do tovární na spracovanie ľanu neotriasla vernosť sestier.

„Pane! Poď s nami do neznáma, pomôž nám rozsievať Ducha lásky všade, aby každá duša, s ktorou sa stretneme mohla pocítiť Tvoju prítomnosť v nás!“ Taký bol výkrik do noci z 19. októbra na 20. októbra 1951.

V slnečné ráno vystúpili sme na trávniku, pod vysokým komínom továrne HOLBA HANUŠOVICE, Morava, Útvar V – dorastenecké učilište. „Tak – tady je to! Vítam Vás! Od teraz tu budete bývať a pracovať do smrti, v mokrom prostredí v ošarpanej budove s vytrhanými oknami. Ani jeden večer v takejto továrni by som nechcel byť“, ozval sa náš sprievodca – šofér, keď vynášal naše batožiny.

Tak sa pokojne pracovalo, niektoré sestry boli vyznamenané koncom roka 1952. Koncom roka 1952 po nasadení nového vedúceho majstra začali nové prehovárania – nové plány s nami, nové vyhrážanie, ak nenastúpime na nedele a sviatky do práce. Spočiatku nás nahováral nový vedúci, napokon k 8. decembru 1952 si pribral ŠTB. Spísali zápisnicu. Hľadali „kapitána“, čo velí a drží sestry. Sprísnili vychádzky cez vrátnicu, návštevy domu. „Prečo ste neboli pracovať?“ – povyťahovali paragrafy protištátnej činnosti. Keďže sme nič takého neurobili, ani nič závažného nenašli, boli sme denne pozorované políciou aj v pracovnej dobe, aj mimo nej zmocnenkyňou, ktorá udávala mená sestier. Hľadali vedúcu sestier – tej tam nebolo. Podozrenie vedúcich padlo na mňa, iná bola zachránená. VĎAKA, taký bol plán.  

Rok 1953

Všetko sa dalo vypozorovať z okien bytoviek. To sa všetko dialo v pracovnej dobe. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju.
 A. Vraj nachvíľu, aby šla s nimi do kancelárie, len nachvíľku a  „priniesla legitimáciu.“ V kancelárii čakali viacerí im podobní, vraj sa chcú porozprávať, vraj nechceme pracovať – nastávajú veľké škody vo výrobe... Ak nastávajúce sviatky nepôjdete pracovať, budete prísne trestané – väznené a škoda, ktorú zapríčiňujete bude napísaná na vaše konto... atď.  A toto všetko podpíšete. Dokončil a dal čítať prísediacim zápisnicu.

B. „Ďakujem“. – Nič z toho podpisovať nebudem! Žiadna sabotáž, žiadna protištátna činnosť, čo tu pracujeme sa nevyskytla a po dobe priučovania pracovalo sa nad plán, napriek tomu, že sa v poslednej dobe materiál k spracovaniu ťažko dodával, aj voda nestačila, turbíny zastavovali, atď. S vypätím síl – v ťažkých okolnostiach sme predsa pracovali, aby žiadna škoda nenastala. Ak nemáte, zistite si, aký bol zisk.
A. „Čo s Vami? čo s nimi?“ zmeneným hlasom volal.
C. „Do basy s nimi!“
A. Ak sľúbite, že v nasledujúce sviatky pôjdete do práce, všetko sa vám odpustí. Žiadna trestaná nebude. Napíšeme ... a podpíšete.
B. „Každá má slobodnú vôľu. Žiadne nahováranie. Nie, v nedeľu a vo sviatky pracovať nepôjdem. To je moje posledné slovo.“ Legitimáciu si ponechali a mňa odviedla zmocnenkyňa k stroju.

6. januára 1953 všetky sme svätili – v kaplnke nad strojami – zatiaľ žiaden dozorca nevstúpil – kuli plány. 7. januára hliadky ŠTB od včasného rána odchádzali a prechádzali továrňou, kde pri strojoch naplno pracovali všetky pradleny, až do skončenia pracovnej doby. Bez stopy vzdialili sa aj skupiny ŠTB. Všetky sme cítili, že sa onedlho vrátia a noc bude ťažká. S ružencom v ruke čakali sme v hale. Pred polnocou pribehli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto, z ktorého vyskakovali ŠTB. Pri mesačnom svite dalo sa dobre pozorovať, kam sa uberajú. Rozostavili sa od vrátnice až po byty. Jedna skupina sa rozostúpila až na schodište továrne, odkiaľ velil: „V mene zákona! Otvorte! Opakovane skúšali otvoriť. Dvere neboli zamknuté, nedali sa otvoriť, lebo sa opačne otvárali. V hale stáli všetky sestry sviatočne oblečené.

A. „Čo tu robíte?“ Nik neodpovedal. „Všetky do ubikácie“ – nik sa nepohol.
A. Nech vystúpi Anna Staneková, Zuzana Stoláriková., zmocnenkyňa označila hľadajúce, načo ostatným rozkázali odísť do bytoviek  internátu. „Dve označené, vyznačené“, mali rozkaz – vziať si najpotrebnejšie, ostatné bránili. Všetko bolo, aj velenie, v mene zákona. Tak dve vyvolené kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Z druhej ubytovne prisadla Stanislavy Ryšavá, sestra svätého Vincenta de Paul.
B. To vás je na tri osoby toľko? Bolo niečo po polnoci. Milicistov ubúdalo. Cesta nákladným autom s búdou 7.1,, na laviciach driemali ospalí milicisti. Pri príchode veliteľov povstávali a pomohli trom obžalovaným sestrám na lavičky do nákladného auta. Osobné auto v strede – nákladné v prostriedku – iné osobné vzadu. Nákladné cestou na železničných staniciach zastalo, aby vystúpili strážnici. „Kam nás veziete?“ Opýtala som sa suseda. „Idete do Šumperka do väznice. Nebojte sa! Ráno vás budú vypočúvať a pošlú späť.“ Boli sme slabo oblečené, drvila nás zima. Zadržali nás v Šumperskej väznici. Asi po šiestej hodine bola výmena ŠTB. Spísali zápisnicu, všetko ako sa píše do legitimácie, aj rehoľné meno.

Výsluch

„Vyložte všetko z vrecka a všetko, čo máte pri sebe, ešte máte ruženec, agnúštek Panny Márie! Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadané sviatky – ako podpísali aj vaše sestry – pôjdete pracovať.
B. Ešte čo!-
A. Vaše sestry všetky podpísali! Tu sú, hľa, podpisy.
B. Každá má slobodu – to je ich vec. Konečne, dovoľte ten menoslov! Listina bola podpísaná inými, neznámymi menami z Konzistória Olomouckého, ktoré menovaným dáva povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez razítka a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol menoslov, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia.
A. „Tak, čo?“ – riekol vyšetrujúci – „pôjdete pracovať v nastávajúce?“
B. „Nepôjdem! Ale ako v zmluve máme, sviatky si nadpracujem ako sme aj posledné nadpracovali.“ S hundraním a výhražkami skončil vyšetrovanie.
Znovu vyšetrovanie, vraj zo súdu. Vraj koľko škody sme urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce, čaká nás prísny trest.
Asi o dva týždne zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí – a hneď závory sa odsunuli. Na chodbe vo dverách objavila sa posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že mi od údivu ostali oči na ňom, stráž ostala ako prikovaná, keď mi vyletel údiv:
B. „Dobré ráno, ako ma poznáte?“
B. „Veď ste boli v továrni – aj s podobnými, keď sme nasadali na nákladný – boli ste medzi nimi.“
D. Veliteľ zavelili do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely, - nepohnúť sa, iba keď sa ma opýtajú.
C. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné mám, i to, ako s nami je, kto tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa, pozerali: posteľ, vojenský matrac, atď. Čo chcel, videl: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté, atď.
A. „Asi nemajú palivo, tak je ako som prišla.L
C. Otvorili policu A-HA, vytiahol dlhý nôž. „Toto, čo je?“
B. „Prosím, nôž? Na čo vám to je? Na krájanie chleba, ale chleba niet, ani omrvinku nenájdete“.
C. „Ako sa sem nôž dostal?“ „Spýtajte sa, prosím, tých pánov, oni budú vedieť.“ Držiac nôž, spýtal sa ich, oni mlčali. Zavelil im: „Ihneď to vezmite!“ Čosi ešte medzi dverami vravel – asi priniesť prácu a deky, pec bola studená.
C. „Dúfam, že na budúce sviatky pôjdete pracovať a nebudete nahovárať k sabotáži, ale k práci, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode.“ Takými a podobnými ľutujúc ma kráčal von z cely.
B. „Vo sviatočné dni, podľa príkazu Božieho budem svätiť...“ „Uvidíme“- dokončil a zámky na dvojitých dverách zaškrípali... Na chodbe ostalo ticho.

Na druhý deň priniesol dozorca (druhý, ozbrojený) prikrývku veľkú i malú, podhlavník, ešte nový plechový hrnček (miesto raňajok), vraj treba opraviť obrubu okolo spodnej steny, aby som farbu zarovnala. Potom zvážnel a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Matka Božia Zázračnej medaile, ktorú som na kachliach objavila ma aj teraz mocne chránila (azda údržbár?)... Za chvíľu pribehol, vraj počul spievať, či som spievala. Na kladnú odpoveď zavrteľ: „Tu sa spievať nesmie, to sa trestá! Už ste hotová?“ zakričal, vzal už prázdny hrnček, dvere zamkol a už ho nebolo. V tichej modlitbe som ďakovala za ochranu nebeskému Otcovi a anjelskému zboru za ochranu, aj bez pokrmu.“

Bol večer. Do tichého večera bolo počuť dlhšie škrabanie pri kachliach. Odtiaľ išiel slabý hlas: „Sestrička, nebojte sa. Váš sused, musím vám niečo povedať, dobre počúvajte. Páni majú schôdzu.“ Od steny kachiel sa ozýval hlas, že je katolík od Žiliny, nevinný, ale už odchádza. Vraj ako som prišla ma pozoruje, mal na starosti chodby. Vravel, že sestričky sú ešte tu, aby som teraz nič nehlásila, že počujem. Vraj kuchárka...“ Všetko ako som prišla vie. Panna Mária je s nami. Počul všetko a zajtra a inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s SNB prinesie vo vojenskej šialke dačo, aby vyliala vždy do WC (nie pred nimi) a zaliala vodou, sú tam nástrahy: „Lebo po nedeli budete mať súd a predtým ešte výsluch. Zbohom!“ Nevedela som žiadne dni.
  Aj tak bolo,  celý deň. Neviem ani dátum.

Dlho ma viedli strážnici v uniforme, kde na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami zasadačky na vyvýšenom mieste sedel „prokurátor“, ten čo mal prehliadku vo väzenskej cele! Pretože ma viedli, nevidela som v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho. Na katolícky pozdrav som odpoveď nedostala. Bože môj, buď mi milostivý!

Prečítal obžalobu, ako som bránila sestrám pracovať, hoci ony chceli, aká škoda štátu a robotníkom vznikla, atď. „Keby ste také niečo bola urobila za Hitlera, dávno by ste bola pri stene.“ Rozprával, ako ich trýznili. „Čo poviete?“

B. Obžaloba nie je pravdivá, podpísať nemôžem!
A. Obžalovaná popiera pravdivosť zápisnice. Obžalovaná, sestry a ona tvrdí, že treba viac poslúchať Pána Boha ako ľudí.
A. Kto vlastne jeho stvoril?
B. On nepotreboval, aby ho niekto stvoril. On vždy bol a je, On sa stvoril sám.
A. A ako?
B. Tak ma zmotal, že som nevedela, čo hovorím. Bože, buď mi milostivý!
Zúrivý výsmech cha-cha ozýval sa z vedľajšej siene z krídlových dvier. Chcela som sa obrátiť, ale pisárka priskočila, zadržala ma, prokurátor s krikom zoskočil, zatvoril dvere, všetko sa utíšilo, sieň bola prázdna a pokračoval.
A. „Nevie“ – pokračoval v obžalobe. „Tvrdošijne trvá na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu má každá vedieť, že treba nedeľu a sviatočný deň zachovať a preto aj na budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje. Následky si ponesiete.“ Podpisom sa tento ťažký deň uzavrel. Na povel „do väzenia“ dokončil, miestnosť bola prázdna. Dátumovo to mohlo byť asi v druhej polovici februára 1953, všade bolo plno snehu.

Dnes sa cela neotvorila, všetko bolo v tme a mlčaní. Duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle, čakala som ráno. Vo väzenskej cele, miesto stoličky, klesla som na kolená: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane!“ Ako zle som Ťa obránila a slzy sa nezastavili. Áno, prosím Ťa, daj mi, Pane môj, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila...“ Posledná modlitba, zaspala som až do blinkania lampy a to celkom svieža.

Nové ráno

Pri dverách: „Tak-tak tady je to.“ Potom dohadovanie, odporovanie. „Nie, nebudu!“ Bolo počuť úder, plač, prerývaný stonaním, otváranie zámkov dvier a plačúce dievča, ktoré tu ostalo niekoľko dní, vstúpilo do cely.
Dozorca: Kôš krúžkami položil ku stolu so slovami: „Pomôžte je namotávať!“ Tak som na niekoľko dní dostala spoločníčku, tichú, mlčanlivú, ktorá, ako mi rozprávala, je nevinná, rodičov má katolíkov, ktorí tiež trpeli, všetko si vzala, všetko pojedla. Vraj sa pobila „zasa plakala“. Rozumeli sme si, s jedlom tiež, vedela sa aj niečo modliť. Povzbudzovala ma, ale sa neprezradila, vraj bude skoro odsúdená, aby som nemala žiaden strach. Ako ju nečakane priviedli, tak ju aj náhle odviedli. Viac sme sa nevideli. Vo väzbe v Šumperku ostala som do 4. 3. 1953.

Zvláštna kapitola

Súdne pojednávanie 4. marca 1953 odsúdilo ma pre trestný čin podľa paragrafu 129 z. č. 86/50 Sb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní polovicu trestu v trestaneckom tábore, kde boli miernejšie podmienky.

Druhá kapitola... spoločenstvo, práca, pomoc... Olomouc - Štátne majetky pri Sv. Kopečku – Hospodárstvo.

Po smrti Gottwalda obsiahla som amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne Hanušovice – Holba. Náš Pán mal iný plán – miesto do továrne, dostala som sa do nemocnice s porúchaným zdravím. Trpela som viac tým spôsobom, ktorý medicína zachytiť nemohla. Preto sa pobyt v nemocnici predlžoval a bolo to ako oáza. Tu sa dalo telesne i duševne zotaviť a všetci pacienti, ktorí mohli chodiť, spevneli liekom Eucharistie aj vo „viere, v nádeji a láske“ Nech Boh žehná Kristovmu personálu.

Takto posilnená s menšími poruchami s hŕbou spomienok pracovala som pod ochranou Panny Márie, sv. Angely a sv. Uršule do r. 1978 na viacerých miestach, kde som vďačne prijala prácu invalidky, ktorá všetkých aj teraz modlitbou podporuje a zahrňuje a porúča sa pod mocnú ochranu Božiu.

 

Spomienky uršulínky S. Márie Anny Stanekovej OSU

Príbeh poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave 

Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium