Môj príbeh

Moje obrátenie nezapadá do kategórie „výnimočných“. Každý z nás rád počuje ako sa obracia narkoman alebo alkoholik. Nebol som ani jedno ani druhé. A možno práve preto je moje obrátenie o to zázračnejšie. Častokrát práve tí „slušní“ si potrebu zmeny vôbec neuvedomujú. To bol aj môj prípad. Vyrastal som v rodine, kde sme verili v Boha, mám pracovitých a morálne založených rodičov, prežil som pekné detstvo. Boh bol však niekde na vedľajšej koľaji. Navonok všetko vyzeralo, že je v poriadku, ale vo vnútri som pociťoval veľkú prázdnotu, čoraz viac som si uvedomoval, že som hriešnik. Cítil som sa ako starozákonný veriaci, ktorému bol daný zákon, ktorý spoznal moc hriechu a bezvýsledne sa z neho snažil vymaniť. Stával som sa pokrytcom. Rozpor medzi nedeľou a zvyškom týždňa sa prehlboval.

Raz som stretol jedného kresťana, ktorý živo rozprával o Ježišovi. To bolo niečo úplne nové. Myslel som si, že Boh patrí len do kostola. Ale tento človek vyzeral, že ho naozaj pozná. A potom mi niekto daroval Písmo Sväté. To bol ďalší zlom v mojom živote. Na jednej strane ma všetky tie príbehy a slová fascinovali, na druhej strane som bol opätovne usviedčaný, že som hriešnik. Môj hlad po Bohu rástol. Pamätám si, že raz som sa modlil takúto modlitbu:

„Bože, ak si, daj sa mi, prosím, poznať!“

A Boh ma nenechal dlho čakať. V apríli 1990 som na jednej evanjelizácii odovzdal život Ježišovi. Pre mňa bolo dôležité uvedomiť si, že nie som ten „poslušný syn“, ale „márnotratný syn“ z 15. kapitoly Lukáša. Zistil som, že všetky moje dobré skutky nestačia na moju záchranu. To naštrbilo moju pýchu. No i tak mi prichádzali na um myšlienky, že nie som až taký zlý človek a iste existuje mnoho ľudí, ktorí žijú ďaleko horšie ako ja. Nakoniec som však kapituloval a uvedomil si, že nie som lepší ako niekto, kto sedí vo väzení za zločin. Zároveň s tým som však pochopil, že ma Pán Boh bezvýhradne miluje. To, čo Ježiš urobil na kríži, sa zrazu pre mňa stalo osobným a reálnym. Zakúsil som slobodu, po ktorej som tak veľmi túžil, moje srdce sa naplnilo pokojom a radosťou.

Možno sa to bude zdať zvláštne, ale ja nemám problém s tým, že ma Boh miluje. Určite to môže byť aj tým, že som sa v detstve cítil milovaný svojím najbližším okolím a nezažil som také odmietnutie ako mnohí iní. Druhým faktorom je to, že som jednoducho uveril Božej láske. Všade, kde si otvorím Bibliu, sa stretávam s Jeho láskou. A preto, aj keď si stále uvedomujem svoje nedostatky, nepokladám ich za niečo, čo by zamedzilo Bohu, aby ma miloval. Na rozdiel od tej našej, ľudskej lásky, je totiž jeho láska bezpodmienečná.

Motorom pre môj vzťah s Ježišom je Jeho milosť. Hoci ma mnohí pokladajú za stabilného človeka, ja sám viem o svojich zlyhaniach. Vedomie toho, že On je verný, milujúci a odpúšťajúci Boh, ma privádza do jeho náručia. Môj Boh, ktorý ma nikdy nenechá, nikdy neopustí, vždy je na mojej strane a nespočetne veľa ráz mi pomohol – to všetko spolupôsobí a pomáha mi nasledovať ho v každodennom živote. 

V roku 2001 som prešiel určitou krízou. Viacero ľudí, s ktorými som bol dovtedy duchovne spojený, opustilo hnutie, v ktorom pôsobím. Hoci som to nedával až tak najavo, dosť ma to v srdci zranilo. Ale myslím, že sa mi podarilo udržať si postoj žehnania. S kýmkoľvek z nich sa stretnem aj po viacerých rokoch, mám dobrý pocit a rád sa s nimi porozprávam. A okrem toho, odvtedy som mal možnosť spoznať mnoho ďalších výborných, verných priateľov. Voči Bohu som podobnú krízu nezažil a dúfam, že ani nezažijem. Myslím, že niekedy to kresťania s tými údoliami a duchovnými púšťami preháňajú. Pre kresťana by malo byť normálne byť šťastný, spokojný a vyrovnaný. Je pravda, že niekedy aj ja pociťujem určitý deficit voči Bohu, ten je však spôsobený najmä zaneprázdnenosťou, ale inak si s Bohom rozumieme dobre.

Zázrakov som zažil veľa. Jednak to boli situácie, keď som kázal evanjelium na diskotéke, počas vojenskej služby či na misii. Všade došlo k určitým konfrontáciám, ale Boh ma ochránil pred neprajníkmi a niektorí ľudia sa tam obrátili. Zakúsil som aj veľa nadprirodzených uzdravení. Modlil som sa napríklad za ženu, ktorá bola takmer slepá na jedno oko a začala vidieť. K mnohým uzdraveniam došlo aj tak, že som po kázaní dostal od Boha slová poznania a oslovil prítomných. Tí potom dosvedčili, že sa ich Boh dotkol a boli pritom uzdravení z rôznych chorôb. Moja manželka bola napríklad osem dní v kóme a prebrala sa len po urgentných modlitbách veriacich, hoci lekári jej nedávali veľa šancí. Najväčším zázrakom je však určite to, že sa niektorí ľudia v mojom okolí obrátili, pričom niektorí z nich sú stále aktívni v službe, jeden z nich je dokonca kazateľ.

Najviac cez Božie slovo. Keď ho čítam, je to ako keby mi hovoril od srdca k srdcu. Dobré kázania ma tiež vedia správne „naostriť“. Mal som tú česť spoznať vynikajúcich kazateľov, ktorí boli pre mňa veľkou inšpiráciou. V neposlednom rade sa ku mne Boh prihovára, keď som s ním sám na modlitbe.

Moje povolanie je dosť široké. Z hľadiska darov služobnosti podľa Efežanom 4 sa najvýraznejšie u mňa prejavuje služba pastora a učiteľa. Okrem toho vnímam obdarovanie v manažérsko-administratívnej oblasti. A v poslednej dobe vnímam, že ma Boh vedie aj do kreatívnych vecí ako sú divadlo a písanie beletrie.

Cesta k Bohu je jednoduchá a stále otvorená. Stačí k Nemu prísť s úprimnosťou v srdci, priznať si svoju hriešnosť a uveriť jeho láske, ktorá sa manifestovala na kríži. Ak veríš, že Ježiš zomrel za tvoje hriechy, popros ho s vierou, aby vstúpil do tvojho srdca a očistil ťa.