Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Peter Gombita
Môj príbeh s Bohom

small_Peter Gombita.jpg

Peter Gombita, rímskokatolícky kňaz a farár je na Slovensku známy tým, že behá maratóny pre chudobných.

Je riaditeľom Oáza-nádej pre nový život, n.o.

Mal som veľké šťastie, pretože som mal rodičov, ktorí nás vychovávali k zbožnosti. Viera  v Boha bola súčasťou ich života – ich myslenia, ich slov i skutkov. Rástol som v rodine, kde sa nielen chodievalo do kostola na sväté omše, ale Slovo sa aj žilo v praxi.

O to viac ma zaskočilo, keď som v puberte začal rebelovať proti Bohu. Začal som pochybovať o tom, či vôbec existuje. Polemizoval som s ním, hádal som sa.

Prvý kontakt s Bohom sa udial cez moje svedomie a zastihol ma po tom, čo sme v škole museli vyplniť písomný dotazník. Otázky sa týkali náboženstva a nášho vzťahu k Bohu. Mal som odpovedať, či chodievam do kostola, či ma niekto učí sa modliť, či sa modlievam doma a ak sa modlím, tak s kým.

Dostal som strach, že  by mi pravda mohla nejako poškodiť. V tých rokoch bola viera v Boha rizikom. Preto som sa pýtal spolužiaka, čo on píše do tohto dotazníka, ako on odpovedá na otázky. Poradil mi, nech napíšem hocičo, že netreba písať pravdu, že je celkom jedno, čo tam napíšeme. Tak som napísal, že ani veľmi do kostola nechodievam, že som sa občas modlil s mojou babkou a nad tým, či existuje Boh, som sa nikdy nezamýšľal. Keď som však dotazník odovzdal, prišiel na mňa smútok, hnev, výčitky, že som nenapísal pravdu, že som zbabelec. A ja som ním nechcel byť. Preto som si zdôvodňoval svoje konanie tým, že som sa pýtal, či jestvuje Boh. Hneď som si aj odpovedal, že možno ani nejestvuje. A vyargumentoval som si ďalej, že načo vôbec potom chodiť do kostola, keď možno Boh ani nie je a prečo mám potom cítiť výčitky. Takto som rozoberal svoje pocity a aj seba samého na čiastočky. Navyše, v tých rokoch boli sväté omše ešte v latinčine, náš pán farár kázal skoro rok tú istú kázeň, preto bolo samozrejmé, že ma viac bavilo to, čo bolo po omši – stretnutie s kamarátmi, diskusie o futbale, o zábavách a filmoch, než to, čo sa odohrávalo v kostole. Zistil som, že som do kostola nechodieval kvôli Bohu, že som ho tam nikde nenašiel, že som tam chodieval kvôli tomu, čo bolo po omši. Necítil prítomnosť Boha vo svojom živote a tak som nechápal, ako je môj otec schopný toľko sa úprimne modliť na kolenách.

A potom, odrazu, sa vo mne zrodila myšlienka, či skôr otázka:

A čo, ak ten Boh naozaj existuje? Čo ak je to predsa len pravda?

Vždy som rád som chodieval do prírody, rád som sa prechádzal, chytal ryby i raky, zbieral huby, pozoroval nočnú oblohu a odrazu som si to všetko začal všímať, iným pohľadom. Uvedomil som si, že toto všetko, tento svet a túto nádheru, musel predsa niekto stvoriť, dať tomu poriadok, zákony, podľa ktorých to všetko neomylne beží a napreduje. Ale napriek tomu som nechcel prijať takého Boha, akého nám predstavoval náš kňaz – Boha, ktorý sa len hnevá, ktorý nám hrozí peklom a trestom. Takého Boha som v srdci odmietol. Nechcel som mať strach z večnosti.

A tak asi dva roky som si spokojne žil v myšlienke, že sa nemusím nad ničím trápiť, ničoho sa báť a nikomu sa zodpovedať za zlé veci. Síce som už pripustil existenciu Boha, ale odmietol som ho vo svojom živote i v srdci, lebo som nechcel mať nad sebou nejakého policajta, ktorý mi vždy niečo vyčíta a za niečo ma trestá a ja som nechcel mať v srdci výčitky a smútok. Lenže celý ten čas som mal zároveň pocit, akoby za mnou chodil nejaký tieň. A ten tieň akoby niesol v sebe otázku:

Čo ak predsa len ten Boh existuje a čo ak sa s ním raz predsa len stretnem? Ako to bude?  

Keď som si ju vpustil do svojho vnútra, spolu s ňou prichádzali aj pocity radosti, šťastia, pokoja, lásky a bolo to stále silnejšie a silnejšie. A v jednej takej chvíli, v jednom okamihu som bol tak naplnený šťastím a láskou, že som celkom jasne pochopil, cítil i vnímal a aj prežíval, že toto je Boh. Bolo to niečo tak silné a veľké, že mi bolo jasné, že v ľudskom tele sa to nedá prežiť bez toho, aby to na nás nezanechalo stopy. To môže človek zažiť jedine z Božej vôle a milosti a za jeho pomoci, aby ostal normálny.  Dozvuky tohto zážitku trvali asi štyri roky. Počas týchto rokov som normálne študoval, potom pracoval, hrával som futbal, zaľúbil som sa do dievčaťa, žil som a popri tom celý ten čas som mal pocit, že sa vznášam v inom svete.

A odrazu mi napadla otázka, či by som nechcel tento pocit radosti a šťastia zdieľať s inými ľuďmi.  Ale ako zdieľať?

Prišla ďalšia myšlienka - byť kňazom. Prepadol ma strach. Veď som chcel byť manželom a otcom, tak ako by som mohol byť kňazom? Asi rok som s týmito pocitmi zápasil. Modlil som sa k Bohu. Už nie tak mechanicky ako pre „tým“, teraz boli moje modlitby intenzívne, osobné. Boli to už vrúcne rozhovory s Bohom. A boli to aj prosby, aby mi ukázal správnu cestu, pretože sám som sa rozhodnúť nedokázal. Nechcel som prísť ani o to šťastie a možnosť o tom vravieť a svedčiť, ale tiež som nechcel prísť o rodinu a deti, ktoré som túžil mať. Túžba po Bohu a kňazstve bola však stále silnejšia a intenzívnejšia.

Keď som zažil Boha, zmenil sa aj môj život. Zmenilo sa aj moje správanie, fungovanie vo svete. Cítil som, že sa musí zmeniť aj moje správanie, pretože keď cítim radosť vo svojom srdci, musí sa to odzrkadliť aj navonok: prestal som fajčiť, začal som zbierať špaky na ulici  po iných fajčiaroch, začal som si sám upratovať, prať a starať sa o svoje veci. Mnohých ľudí v mojom okolí začalo toto moje správanie vyrušovať – keď som, napríklad, po nich zbieral smeti, ktoré zahodili a tiež, napríklad, keď si kolegovia z práce neštikali lístok v električke, ja som si ho štikal. Stalo sa, že mi chytili ruky, aby som si nemohol cestovný lístok štiknúť. Počkal som, kým sme došli do cieľa a vystúpili a tam som ho roztrhal. Nechcel som ísť načierno, teda zadarmo, keď som v skutočnosti využil službu električky. Prišlo mi to ako krádež. A to by nebolo správne.

Chcel som žiť v pravde a v spravodlivosti vo vnútri aj navonok.

Spomínam si, že keď sme robili na vysokej peci, ťahali sme „dvanástky“. Bolo však zvykom v piatok odchádzať skôr, ale napriek skoršiemu odchodu sa každému písala plná zmena. Išiel som za vedúcim, aby mi písal len toľko hodín, koľko som naozaj odpracoval. Vedúci nechápal a kolegom sa to tiež nepáčilo.

Vždy, keď som niečo vo svojom živote napravil, keď som niečo urobil lepšie, keď som lepšie zvládol nejakú situáciu, prinieslo mi to obrovskú radosť. A to ma hnalo robiť viac a viac dobra.

A potom, čo som si „upratal“ zvonku, „presunul“ som sa do svojho vnútra a išiel som na svätú spoveď. A doslova som povedal Bohu áno.

S priateľkou som sa rozišiel, pretože na moju otázku, ako sa mám o svoje poznanie a o túto radosť, ktorú som zažíval podeliť s ostatnými, Boh odpovedal tak, že vo mne vzbudzoval a zväčšoval túžbu stať sa kňazom a hlásať Jeho Slovo.

P. S. : Dnes, keď pracujem s tými najbiednejšími ľuďmi, vidím, ako im zlo rozbilo život, rodinu i zdravie. A vidím, že keď takýto „rozbitý“ človek pozve do svojho života Boha, tak sa mu život postupne mení a uzdravuje. Jedine Božou mocou môže človek žiť a napredovať.

Zakaždým, keď pomáhame inému človeku, má to dopad aj na náš vlastný život. Tak je to aj so mnou. Stretávam sa s Ježišom skrze krásu a dobro, ktoré ma napĺňajú vďaka tomu, že pomáham iným. Vyzývam ľudí na túto cestu. To je jediný a zaručený spôsob, ako si zabezpečiť šťastný a požehnaný život.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium