Dobré správy

  • Marek Nikolov
    Mužom sa nepáči iba jeden typ žien, ako to ženám často predstavujú stylové časopisy a médiá. Všetci muži túžia po žene z ktorej žiari dobrota a láskavosť.
    2018-07-26
  • Gjerg Kastrioti SKENDERBEU
    Je albánskym národným hrdinom. V čase tureckej okupácie nútene bojoval na strane tureckého sultána. Nechcel však bojovať a vraždiť za násilnú islamizáciu. A tak spolu s 300 odvážnymi vojakmi prešiel na stranu proti Turkom a okamžite konvertoval späť na kresťanstvo. Mnohokrát porazil niekoľkonásobne väčšiu tureckú armádu. Bol povzbudením nie len pre Albánsky ľud, ale aj pre iné krajiny, ktoré v tom čase neúspešne vzdorovali tureckej rozpínavosti, krutosti, neľudskosti a vnucovaniu Islamu.
    2018-07-11
  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Sr. Veronika Procházková
Dôkaz Božej vernosti

small_small_Veronika Prochazkova2.jpg

Sr. Veronika Procházková, krstným menom Etela, sa narodila 23. 11. 1922 v Nitre. Jej otec bol obuvník s vlastnou obuvníckou dielňou. Matka sa venovala svojim trom deťom. Etela prežívala svoje prvé detské roky v radostnom rodinnom prostredí. Choroba otca, jeho smrť a za krátko i smrť matky, zapríčinili začiatok ťažkého života siroty Etely a smutné postavenie troch sirôt. Tri siroty sa ocitli v sirotinci (detskom domove) v Kláštore pod Znievom. V sirotinci boli dve triedy vyčlenené pre žiakov ústavu, kde vyučovali literné učiteľky Školské sestry de Notre Dame. Etela po skončení piatej triedy základnej školy nastúpila do prvej triedy tamojšieho gymnázia známeho pod názvom Katolícke gymnázium. Ku koncu štvrtej triedy gymnázia sa rozhodla vstúpiť do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame. Predstavené rehole ju poslali na ďalšie štúdiá do Modry, kde bol známy Štátny učiteľský ústav a od roku 1944 bol názov ústavu premenovaný na Učiteľskú akadémiu s piatimi ročníkmi. Etela v roku 1945 maturovala na Učiteľskej akadémii. Po maturite 23. augusta 1945 sa vrátila do Nového Mesta nad Váhom, kde bolo stredisko našej rehole. Bola oblečená do rehoľného rúcha a prijala rehoľné meno sestra Mária Veronika.
V rokoch 1945 – 47 pôsobila na základnej škole v službách rehole. V roku 1947 bola štátnym úradom Povereníctva školstva preložená na základnú školu v Liptovskej Lužnej, kde pôsobila ako učiteľka až do 28. júna 1950, kedy bola zbavená učiteľskej činnosti. Úderom na ženské rehole v noci 28. augusta 1950 bola odvezená skupina sestier našej rehole do sústreďovacích kláštorov. Sestra Veronika bola odvezená do kláštora v Beckove. V roku 1951 nasledoval presun skupiny sestier, v ktorej bola aj sr. Veronika. Bola presunutá do severných Čiech, do mestečka Úpice. Tam pracovali v Závode na spracovanie konopí a ľanu. V Úpici pracovala šesť rokov. Ďalšie pracovisko pre sr. Veroniku bolo v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospievajúce dievčatá v Klentnici. Z Klentnice bola preložená do domova dôchodcov vo Vejprtoch ako zdravotná sestra. Po pracoviskách sociálnej starostlivosti zakotvila na Slovensku v Turčianskych Tepliciach, kde pracovala tiež ako zdravotná sestra. Z Turčianských Teplíc odchádza do Bratislavy na Patrónku do ÚSS (Ústavu sociálnej starostlivosti) ako vychovávateľka mentálne i telesne postihnutých detí.
Sr. Veronika po blúdení rôznymi pracoviskami uplatňovala svoje Bohom dané vedomosti a nadanie. Bolo to vždy jej skromné príkladné a obetavé správanie ako zasvätenej osoby. Jej dar kreslenia i spevu uplatňovala na všetkých pracoviskách. Svojimi výtvarnými prácami robila radosť deťom i návštevníkom.

Ďakujeme za informácie sr. M. Viere Bartekovej ŠSND (94 rokov)

 Ako som poznala sr. M. Veroniku Procházkovú ŠSND.

 

Sr. Veroniku som spoznala v januári roku 1980. Vtedy som nastupovala pracovať do Bratislavy do ÚSS (Ústav sociálnej starostlivosti) na Dúbravskej ceste. Moji predstavení ma tam preložili. Pracovala som na lôžkovom oddelení ako zdravotná sestra a sr. Veronika tam pracovala ako vychovávateľka. Každý kto príde do nového prostredia, všíma si všetko okolo seba: prostredie, prácu, ľudí... Pozorovala som teda aj ja a oni pozorovali mňa, a navzájom sme sa zbližovali.

Po krátkej dobe som zistila, aký pozitívny prístup má sr. Veronika k deťom – deťom mentálne i telesne postihnutým.

Nielenže ich vyučovala s trpezlivosťou, ale dávala im lásku. Dávala sa im celá. Prežívala s nimi radosti i bolesti, bola k nim vždy veselá, láskavá, hrala sa s nimi, rozprávala im rozprávky a deti ju priam milovali. Čakali ju, kedy príde a odprevádzali ju až po dvere, keď odchádzala. Vždy sa na ňu vešali a motali pri nej. Najviac milovala tie, ktoré nechodievali domov, o ktoré sa nikto nezaujímal. Dávala im tú lásku, ktorú sama v detstve nedostala, lebo bola od útleho detstva sirota. Riešila s deťmi ich detské spory, lásky a nedorozumenia. Učila ich náboženstvo aj v čase totality.

Spomínam si, že raz pred Vianocami zabudli zotrieť tabuľu a bola tam kométa, ktorú nakreslila sr. Veronika keď im hovorila o Božom narodení. Pani učiteľka sa hneď pýtala, čo to má znamenať a deti hlásili: „Prosím, tu bola tajná hodina.“ Sr. Veronika si z toho nerobila ťažkú hlavu. Nezazlievala deťom, že to povedali. Učila ich, aby vždy hovorili pravdu a neklamali.

Ona sama bola priama, srdečná a pre každého mala dobrú radu. Vždy pomáhala, keď mohla. Bola veľmi šikovná, umelecky nadaná a tvorivá. Z jej hlavy i rúk vznikali nové nápady i vkusné oblečenia pre deti na maškarný ples. Pomáhala aj iným skupinám nielen svojej, lebo mala rada všetky deti.

Rodičia, zamestnanci i všetci, čo sa s ňou stretli, si ju obľúbili pre jej srdečný prístup a ochotu pomôcť. Vždy niečo robila a tvorila. Veľmi pekne kreslila. Jej krásne ornamenty na lôžkovom oddelení nám spríjemňovali prostredie. Pri všetkom tomto nikdy nezabúdala na svoje duchovné povinnosti. Veľmi milovala Pannu Máriu a modlitba posvätného ruženca bola jej najobľúbenejšia modlitba. Milovala Písmo Sväté a vyučovala ho mladšie sestry – mala na to vzdelanie, ale hlavne lásku k nemu.

Neskôr sa stala našou predstavenou. Bojovala s časom. K jej vyťaženosti pribudla aj starosť o sestry a celú komunitu. Nemala to ľahké, jej zdravie bolo podlomené. Mala poškodené srdcové chlopne. Prišiel čas, kedy musela ísť do nemocnice. Bola som u nej práve na návšteve, keď dostala embóliu do dolných končatín. Veľmi trpela kým jej urobili vyšetrenia a zistili, čo sa vlastne stalo. Na operáciu išla s úplnou odovzdanosťou do vôle Božej. Vtedy som to nevedela pochopiť tak ako dnes. Bola som pri nej až do rána. Odprevadila som ju až po operačku a videla som úplný pokoj v jej tvári a spokojnosť s tým, čo sa s ňou deje. Dostala totiž lumbálnu anestézu, lebo pre srdce ju nemohli operovať v celkovej anestéze, preto bola pri vedomí. Ona povzbudzovala mňa a nie ja ju. Vtedy sme sa i viac zblížili. Odstupom času musela mať kardiostimulátor a chodila na pravideľné kontroly do Ústavu kardiologických chorôb. Už nemohla pracovať. Bola preložená do Charitného domu v Beckove, kde sme sa zase stretli.

Ja som bola do Beckova preložená 1. januára 1996. Sr. Veronika veľmi rýchlo zapadla do nového kolektívu sestier. Mali ju rady.

I tu využívala svoje dary a talenty, ktoré tak v hojnosti od Boha dostala. Kreslila, aranžovala, robila obrazy z lisovaných kvetov, učila náboženstvo deti, ktoré za ňou chodili. Bola šťastná, keď určitú dobu vypomáhala v škole v Novom Meste nad Váhom, kde začínali učiť naše sestry. V Beckove využívala čas aj na modlitbu. Bývala často v kaplnke. Aj na izbe sa modlievala ruženec, keď odpočívala vo fotelke.

Jej zbožnosť nebola prepiata. Bola úplne normálny, veselý človek, a preto ma raz veľmi prekvapilo, keď mi povedala, že videla v našej kaplnke anjelov. Väčších i menších. Bolo to pred svätou omšou, keď páter Bošanský išiel k oltáru. Opisovala to asi takto: „Sprevádzalo ho šesť veľkých anjelov. Dvaja sa stále klaňali pri svätostánku, dvaja mu asistovali pri oltári a dvaja stáli vedľa sochy Panny Márie.“ Menší anjeli si stali medzi jednotlivé sestry, ale nie pri všetkých sestrách ich videla. Bolo jej ľúto, že som jej to nechcela veriť. Presviedčala ma, že mali biele tuniky a špinavo – blond vlasy po plecia, ale do tváre im nevidela.

A povedala mi: „Nevidela som im do tváre a vieš, že som chcela, lebo som dosť zvedavá. Škoda, že mi neveríš.“ Keď neskôr ležala už po mozgovej mŕtvici, tak som jej to pripomenula a chcela som ju popliesť. Vymenila som postavenie anjelov, že malí boli pri oltári, že boli tmavovlasí atď.... Pozrela na mňa s výčitkou a s námahou v hlase mi všetko znovu povedala tak presne ako prvý raz. Povedala som to aj pátrovi Bošanskému. On sa usmial a povedal: „Paťa, ona ich videla!“

Raz sme sa rozprávali o smrti, o nebi, o večnosti. Vtedy mi sr. Veronika povedala, že ona nechce ísť do očistca, ale po smrti hneď k Pánu Ježišovi do neba. Oponovala som jej, že je to trúfalosť, že ja nie som tak dobrá, aby som mohla ísť hneď po smrti do neba. Povedala mi toto:

„Boh vo svojej láske nás chce zobrať všetkých hneď do neba. On je tak všemohúci, že ti to môže urobiť, len musíš o to prosiť a žiť podľa Jeho vôle, v spojení lásky s Ním. Ja o to prosím už roky a snažím sa, aby mal vždy zo mňa radosť.“

Hovorila to s takým presvedčením!!! Určite tomu verila, ale ja nemám takú silnú vieru ako ona. Neskôr, keď ležala na smrteľnej posteli, pripomenula som jej to slovami: „Vidíte sr. Veronika, túžili ste, aby vás Pán Ježiš hneď po smrti vzal k sebe do neba a On vás položil na kríž.“ Ona mi na to odpovedala: „K sebe, k sebe si ma položil, a ja Ti za to, môj Bože, ďakujem!“ Všetkým nám, čo sme tam boli, vyleteli slzy. Je to čistá pravda. Sr. Veronika prijímala od Boha všetko s láskou a vďačnosťou, aj utrpenie.


Pri ošetrovaní bola veľmi trpezlivá a vďačná, so všetkým spokojná. Ležala päť mesiacov na lôžku. Vtedy sme ešte nemali nočné služby. Chodila som ju noc čo noc pozrieť, či niečo nepotrebuje. Alebo spala alebo sa modlila. Keď asi dva mesiace pred smrťou dostala aj druhú mozgovú príhodu, ležala úplne ochrnutá, ale pokojná. Málokedy sme ju už nechali samú. Striedali sme sa pri nej. Raz sa ma spýtala, kde sú sestry, lebo som bola pri nej sama. Povedala som jej, že sú v kaplnke na adorácii, že je vyložená Sviatosť Oltárna celý deň, pretože je prvá nedeľa v mesiaci (teda naša celodenná duchovná obnova). A ona sa začala modliť svojimi slovami asi takto:

„Nádherný, vznešený, velebný Boh. Klaniam sa Ti, milujem Ťa, oslavujem Ťa a za všetko Ti ďakujem. Ďakujem, že si ma stvoril a vykúpil, ďakujem za dary a milosti, ktoré si mi dával a stále dávaš. Ďakujem Ti, že si mi dal svoju Matku Máriu za moju matku, ďakujem Ti za všetko, čo si v mojom živote urobil. Ďakujem Ti aj za chorobu, že si si ma položil k sebe a máš ma rád. Odpusť mi, čo som zbabrala, odpusť mi, čím som Ťa zarmútila, posväť ma a prijmi k sebe. Ľúbim Ťa!“

Zostala som ako omráčená. Povedala mi, že ona sa tak modlieva svojimi slovami. Vždy som sa pri nej poučila a niečim obohatila. Sestry pri nej tiež rady sedávali. Mali sme ju rady.

Myslela som si, že budem pri nej do konca a predsa vôľa Božia bola iná. Bola naplánovaná púť do Ríma na sedem dní. Mala som ísť ako zdravotný dozor. Vtedajšia sr. provinciálka brala na púť hlavne staršie sestry, ako odmenu za ich vernosť počas totality. Keď videla situáciu, nenútila ma, len dala najavo, že by bola rada, keby som išla, lebo poznám zdravotný stav sestier. Miestna predstavená, ktorej bola sr. Veronika blízka a drahá, mi povedala, že sestry doma určite budú pomáhať a budú stále pri nej, ale mňa potrebujú teraz sestry, ktoré idú na púť. Poslúchla som a túto bolesť, som obetovala za sr. Veroniku.

Keď som jej to povedala, pozrela sa najprv ma mňa s úžasom v očiach, potom ich na chvíľu zatvorila a keď videla, že plačem, po tichu mi povedala: „Neplač! Choď spokojne kam máš ísť. Panna Mária bude pri mne. Boh sa o mňa postará. Áno, Boh sa postará.“

Ešte bozk na rozlúčku, ktorý bol naozaj posledný. Dobrý Pán Boh žiadal i túto poslednú obetu od nej, aby ju pri smrti nezdržiavala blízkosť drahých duší. Zomrela v kruhu modliacich sa sestier 17. mája 2001 na obed o 12:00 hod. Odovzdala svoju šľachetnú dušu svojmu Stvoriteľovi, ktorého celým srdcom milovala a v ktorého celý život verila.

Aká bola teda sr. Veronika?

Bola srdečná, veselá, ochotná a obetavá pre všetkých, ktorí za ňou prišli.

Bola štedrá a dobrotivá.

Bola hlboko zbožná, milovala Boha a Pannu Máriu nadovšetko.

Bola dôsledná v plnení rehoľných záväzkov, sestrám dávala slobodu, dôverovala v ich osobnú zodpovednosť.

Bola priama a nemenila ľahko názory. Reagovala rýchlo, ale nenechávala si v srdci hnev alebo nesympatiu.

Bola človek, mala i svoje slabosti. Niekedy svoje názory vyjadrovala bez toho, či sa to niekomu páči alebo nie. Ale hneď a rýchlo vedela odpustiť a ospravedlniť sa.

Ako som už napísala, milovala deti, ľudí, milovala život a všetko krásne na svete.

Boh a Matka Božia boli jej jedinou láskou, zdrojom všetkej lásky, ktorú okolo seba rozdávala.

Verím, že si ju Pán Ježiš pri smrti privinul k Srdcu a vzal k sebe do neba.

Na obrázok mi ako venovanie napísala:

„Blaženejšie je pod údermi kríža plakať, ako byť príčinou sĺz iných.“

 Aj toto hovorí o tom, aká bola sr. Mária Veronika Procházková.

 

sr. M. Patrícia Kosecová ŠSND

 

Pravdou je, že aj vďaka sr. M. Veronike Procházkovej ŠSND dnes existuje portál mojpribeh.sk.

Som jej nesmierne vďačný za jej vytrvalú lásku, dobrotivosť, vieru, ako aj za mnohoročné modlitby za moje obrátenie sa k Pánovi Ježišovi.

Ako predstavená sestier de Notre Dame ma v čase komunistickej totality potajme pripravovala na prvé sväté prijímanie a birmovku. Bol som jej "miláčik." Jej blízke sestry mi hovorievali, že sa modlí za mňa denne na kolenách. 

Preto môžem povedať, že som živým dôkazom toho, že jej rokmi investovaná viera, láska, nádej, obety a vytrvalé modlitby za mňa boli vypočuté.

Po rokoch blúdenia v tme a vo svete som stretol Pána Ježiša, odovzdal som mu život a On ma postupne a neustále privádza bližšie k Nemu.  Boh je verný a odpovedá na modlitby svojich synov a dcér. S vďačnosťou hovorím, že som duchovným synom Bohu vernej rehoľníčky sr. Veroniky Procházkovej.

Zverejnením životného príbehu sr. Veroniky jej chcem vysloviť svoje ĎAKUJEM.

Chcem sa poďakovať aj všetkým rehoľníkom, kňazom, zasväteným osobám, pastorom a ľuďom, ktorí sa vytrvalo venujú ohlasovaniu Evanjelia Ježiša Krista a povzbudiť ich aj týmto svedectvom, že žiadna námaha, obeta, bolesť, viera, pomoc a ich modlitby, ktoré z lásky ku Kristovi zasievali do ľudí, nebudú Pánom zabudnuté. Boh je verný a veľmi dobrý. Buďme verní a vytrvalí v dobrom, čaká nás odmena, ktorou je sám Ježiš.

 Marek Nikolov - zakladateľ a šéfredaktor mojpribeh.sk


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium