Môj príbeh

Narodený 8.12.1972 v Košiciach, kňazskú vysviacku prijal 27.10.2007.
Zodpovedný za súkromné združenie veriacich s názvom Koinonia Ján Krstiteľ – Oáza Sklené a zároveň kaplán vo farnosti Horná Štubňa (diecéza B.Bystrica).

Chcel by som ti vyrozprávať môj príbeh obrátenia, ktorý sa začal skoro pred 18. rokmi. Svedectvo, ktoré v tejto chvíli začínaš čítať, stojí na živom Bohu, ktorý miluje každého z nás. 6. januára 1994 som bol zasiahnutý touto skúsenosťou a radikálnym spôsobom sa zmenil môj doterajší život. Život bez Boha, bez viery, okorenený rôznymi skúsenosťami.

Do toho momentu, som bol poznačený všednosťou mestského spôsobu života mladého človeka, ktorý hľadal svoje miesto, uplatnenie, svoj životný štýl. To, čo ma možno odlišovalo od ostatných, bola moja práca. V tej dobe som pracoval ako policajt, konkrétne som patril k špeciálnym zásahovým jednotkám, ktoré sú známe pod názvom „kukláči“.

Život bol pre mňa predovšetkým „hra“, v ktorej som chcel vždy vyhrávať. Svet bol pre mňa gombičkou. Darilo sa mi v každej oblasti a zdanlivo som nič špeciálneho nepotreboval, jednoducho bol som pyšný, nafúkaný, tvrdohlavý chalan. Práca kukláča mi k tomu len pridávala. Cítil som sa byť nedotknuteľný a　suverénny. V tej dobe som vnímal, že všetko dokážem sám. Obklopený kamošmi, s ktorými som strávil väčšinu môjho času, sme sa každodenne púšťali do rôznych výziev a skúseností. Venoval som sa kulturistike, miloval som adrenalín a nenechával som sa dvakrát pozývať, keď sa jednalo o nejakú párty alebo diskotéku.

O Bohu som nevedel skoro nič a pravdu povediac, vôbec ma to nezaujímalo. Považoval som to za bezvýznamné strácanie času. Niektorí chalani z partie boli veriaci a chodili do kostola každú nedeľu. Hovorili o Bohu, ale nič z toho sa ma nedotýkalo. V jednej veci som mal jasno: chcel som si svoj život „užívať“ a do tej chvíle sa mi to darilo. To som ešte nevedel, že o môj život má záujem ešte niekto iný. Niekto, komu záležalo na tom, aby som sa nestratil vo vlastnej sieti svojho ega. Niekto, kto už vopred zhliadol na mňa, lebo si ma zaľúbil, už v lone mojej matky. Hovorím o Bohu, ktorý v tom čase začal konať, aby som neskončil v prázdnote a zaslepenosti. On sa rozhodol dať mi niečo viac, ako som do tej chvíle žil.

V mojej práci som sa naučil využiť moment prekvapenia, ktorý bol rozhodujúcim faktorom úspechu akéhokoľvek policajného „záťahu“. Ani vo sne by mi nenapadlo, že jedného dňa aj mňa Boh prekvapí a vstúpi do môjho života. Blížil sa 6. január 1994, deň, ktorý poznačil môj život. Spomenul som si ešte na jednu dôležitú vec. Jedného dňa som prijal pozvanie na stretnutie kresťanov, kde začali chodiť niektorí kamaráti a　tam boli vyzvaní tí, ktorí chcú zakúsiť živého Boha, aby prišli dopredu. Nechcel som tam vôbec ísť, ale nakoniec som tam aj tak šiel. Chcel som dokázať, že sa nebojím, a že som slobodný pred mojimi kamošmi. Bolo to pre mňa čudné, nikdy sa za mňa nikto nemodlil. Chceli odo mňa, aby som opakoval po nich. Slová, ktoré zazneli si pamätám až do dnes: „Ak si živý, Ježiš, tak sa mi daj spoznať!“ To bola moja prvá modlitba v živote. Neveril som tomu, že sa to naozaj stane. Opak bol pravdou.

Šiesteho januára som sa vybral do mesta, sám. Bolo okolo pol ôsmej večer. Prechádzajúc okolo chrámu sv. Alžbety v Košiciach som v jednej chvíli začal vnímať, že ma niekto brzdí. Pociťoval som jeho prítomnosť. Nevedel som si to vysvetliť, nechápal som to. Jedno však bolo isté, nasmeroval ma rovno do kostola, ktorý bol otvorený. Ani neviem ako, ale ocitol som sa v jednej chvíli na kolenách. Vedel som, že sa vo mne niečo deje, ale nevedel som si to vysvetliť. Prekvapený nad sebou samým, nechápajúc čo znamená tá tajuplná prítomnosť, sa mi z očí začali liať slzy.

Z ticha, ktoré ma obklopovalo, sa v jednom momente vynoril hlas, ktorý ma zaskočil: „Vladko, prečo plačeš?“. Ihneď na to som sa obzrel okolo seba, mysliac si, že ma niekto v kostole uvidel. Nikto tam však nebol. Začal som pociťovať, že sa niečo vo mne mení. Hneď na to, znovu zaznel hlas: „Vstaň a choď, Ja mám pre teba inú cestu.“

Toto slovo začalo prenikať mojím vnútrom, až som v jednej chvíli zostal úplne preniknutý a naplnený týmto slovom. Zakúsil som akoby oheň, ktorý ma stravoval. Dotknutý a poznačený touto skúsenosťou, som vyšiel von z kostola. Rozmýšľajúc o tom, čo sa mi vlastne stalo, som náhle zastal a zistil som, že mám úplne nový postoj k Bohu. Cítil som, že je tam, so mnou, On, Ježiš, ktorého som nepoznal. V tom okamihu som po prvý krát vyznal na ulici Ježiša za svojho jediného Pána a Spasiteľa. Vnímal som Ho ako priateľa a zároveň ako toho, kto ma dokázal prekvapiť a naplniť novou slobodou. Moje srdce zakúšalo úžasnú radosť a moje vnútro bolo preniknuté nezvyčajným pokojom. To bol začiatok môjho nového života.

Čoskoro som si kúpil Bibliu, ktorú som začal čítať, doslova som hltal každé slovo. Netrvalo ani mesiac a ja, ktorý som pred tým horko-ťažko prečítal nejakú knihu, som prečítal celú Bibliu. Každý deň bol pre mňa novým. Rapídne som začal meniť svoje postoje, svoj slovník, svoje konanie. Bol to čas objavovania, čas uzdravovacej Božej prítomnosti, čas pokánia, v ktorom som si uvedomoval moje nezmyselné a prázdne skutky. Zakúšal som, že sa stávam stále viac sebou samým. Nemusel som niečo hrať, pretvarovať sa, vymýšľať. Nepotreboval som sa realizovať tak, aby si ma ostatní všímali. Jednoducho som zakúšal nový život. V tom čase mi neustále znelo slovo v mojom vnútri: „Ja mám pre teba inú cestu“. Rezonovalo vo mne a preto som sa pýtal Ježiša, čo to znamená. Odpoveď prišla počas jedného stretnutia s mojím priateľom, ktorý bol kňazom. Hovoril mi o stretnutí obnovy v Duchu Svätom, na ktoré bol pozvaný jeden kňaz, ktorý bol zakladateľom spoločenstva Koinonie Ján Krstiteľ. Počas nášho rozhovoru som pocítil impulz v mojom srdci a začal som sa vypytovať ešte viac.

Dozvedel som sa, že v tomto spoločenstve žijú bratia a sestry, ktoré zasvätili úplne svoj život Ježišovi Kristovi v službe novej evanjelizácie. Táto správa ma zasiahla a spôsobila vo mne obrovskú ozvenu. V tej chvíli som cítil, že slovo: „Ja mám pre teba inú cestu“, sa spája práve s týmto spoločenstvom. Po malej chvíli sa vo mne vyjasnilo. Bolo rozhodnuté! Vedel som, že ma Boh volá do nového povolania.

V lete 1995 som ukončil pracovný pomer na polícii a odišiel som do Koinonie Ján Krstiteľ v Taliansku. Môj život som v plnosti našiel práve v zasvätenom živote. Začal som túto novú skúsenosť a v hojnosti sa vyplnili slová, ktoré Ježiš jedného dňa adresoval sv. Petrovi: „Poď za mnou, urobím z teba rybára ľudí“.

Tento môj príbeh chce byť povzbudením pre teba, ktorý ho práve čítaš. Chcem ti hovoriť o skúsenosti s Bohom, ktorý mi naplnil život hojnosťou. Nemal som život plný sklamania, práve naopak. Napriek tomu sa mi Boh dal poznať ako ten, ktorý má pre mňa ešte niečo viac, oveľa viac. Je to Boh, ktorý vie príjemne prekvapiť človeka. Mňa prekvapil a dal sa mi poznať ako najlepší priateľ. Uveril som mu a On ma nesklamal. Urobil zo mňa „rybára ľudí“. Dnes mu môžem ako kňaz slúžiť v istote, ktorá mi hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale Ja som si vyvolil vás“.