Môj príbeh

Pastor eXit mládeže, zodpovedný za víziu a smerovanie.

Môj príbeh sa začal ako príbeh mnohých Slovákov, ktorí sa narodili v kultúre, v ktorej boli od narodenia automaticky považovaní za kresťanov bez toho, aby vedeli, čo to skutočne znamená. Otázkou preto nebolo, či Boh je, ale AKÝ je.

Pamätám si, ako som už ako malý chlapec chodieval do kostola so svojou mamou a sestrami. Postupne sa pre mňa Boh začal stávať akousi prirodzenou súčasťou života, respektíve nedeľného doobedia. Tam to však aj skončilo.

„Bože, ja som tu dole na zemi, Ty sedíš tam hore na nebi, ja si riešim svoj život, zatiaľ, čo Ty máš určite plné ruky práce. Viem, že raz prídeš súdiť svet, ale to budem riešiť neskôr. Som mladý a život mám pred sebou.“

Asi tak by sa dalo popísať moje vtedajšie zmýšľanie o Bohu. Vedel som o Bohu, ale nepoznal som Ho. Videl som Boha len ako prísneho sudcu, ku ktorému som bol viac viazaný akýmsi strachom, než čímkoľvek iným. Teraz už viem ako veľmi som sa mýlil. Moje postupné dospievanie a otázky, ktoré s ním bezprostredne súviseli vo mne spôsobovali čoraz väčší pocit neistoty a prázdnoty. Rástol vo mne hlad po niečom skutočnom a reálnom. Vtedy som ešte nevedel, že to, čo hľadám, respektíve Toho, ktorého hľadám som mal celý čas rovno pred svojimi očami.

Niekedy v tom období vrcholila manželská kríza mojich rodičov, ktorú som ako teenager niesol veľmi ťažko. Moja modlitba, ak sa to tak dá nazvať, sa premenila v zúfalý výkrik, aby sa rodičia nerozviedli.

To, čo nasledovalo neskôr ovplyvnilo môj život do takej miery, že ešte aj teraz ako sedím vo vlaku a píšem týchto pár riadkov, mám chuť zakričať z okna do nebies jedno veľké ĎAKUJEM.

Vzťah mojich rodičov začal byť na nerozpoznanie od toho, na čo som bol ako dieťa zvyknutý. Hlučné noci, kedy som bol krikom z kuchyne nepríjemne prebúdzaný vystriedalo zamilované správanie mojich rodičov..., akoby boli vymenení. Keď mi rozprávali o ich blízkom vzťahu s Bohom skrze Ježiša Krista, ktorý ich zmenil a pritiahol si ich svojou láskou, tak sa moja predstava, ktorú som si za tie roky o Bohu vytvoril, začala meniť.

Po 6 mesiacoch som sa ocitol v spoločenstve úprimne veriacich ľudí. Nikdy nezabudnem na ten prvotný šok, ktorý som zažil. Ľudia vôkol mňa spievali piesne vďaky voči Bohu s takým presvedčením a zápalom, že som sa medzi nimi cítil ako Alica v krajine zázrakov. Vedel som, že veria v toho istého Boha ako ja, ale ten ich Boh bol akoby ďaleko bližší, milujúcejší a reálnejší.

Pamätám sa, ako som po návrate domov zavrel dvere mojej izby, kľakol si na zem a začal sa rozprávať s Bohom v modlitbe. Žiadne naučené frázy, len jednoduchý výkrik 13 ročného chlapca, ktorý sa stal prvým krokom na jednej krásnej a dobrodružnej ceste viery. Dovtedy som o Bohu vedel, ale teraz som ho poznal ako Boha nesmiernej lásky.

Odvtedy uplynulo viac než 15 rokov, počas ktorých bolo moje rozhodnutie nasledovať Ježiša Krista ešte mnohokrát preskúšané. Úprimná viera sa nezaobíde bez otázok a pochybností, avšak nikdy som nebol tak naplnený, ako som dnes.