La mia storia

Nie som teológ, ale viem, že to bola Panna Mária, ktorá ma priviedla domov z „vojny.“ - Taká bola skúsenosť môjho starého otca, ktorá mu pomohla prejsť cez údolie smrti. Bol povolaním holič a ako dôstojník počas druhej svetovej vojny zažil výbuchy bômb aj streľbu. Po zvyšok svojho života trpel na maláriu.

Keď som zavesil telefón, cítil som sa lepšie. Svedectvo môjho starého otca z opačnej strany Atlantického oceánu vnieslo svetlo do temnoty mojich pochybností. Pochybnosti o viere sú ako zemetrasenie: nemáme sa kam schovať, nemáme sa čoho zadržať. Rodičov, kamarátov, Cirkev aj učiteľov zrazu podozrievame z nesprávneho učenia. Žijú všetci v omyle? Alebo prečo pochybujem?

Na zadnom sedadle

„Poďme deti, vyčistite si topánky, a nasadať do auta!“

To bola súčasť nedeľného ranného rituálu. Po dobrých raňajkách sme si so sestrami vyleštili topánky a išli sme s rodičmi na omšu. Vyrástol som v katolíckej rodine v Herforde - vidieckom meste so 60 000 obyvateľmi v časti Vestfálsko v severozápadnom Nemecku. Bola to veľká zábava hrať sa v tamojšom lese alebo na farme s kamarátmi, stavať hrádze v potoku. Bol som expert na chytanie rýb a strieľanie z luku.

Naša rodina bola iná než ostatné. V piatok sme jedli rybu a cez pôst sme sa zriekli sladkostí. Žiaden z mojich spolužiakov zo základnej školy nevstával v nedeľu o siedmej ráno, aby išiel na omšu. Náboženstvo pre nich nebolo dôležité. Neskôr som navštevoval katolícku školu, aj keď to znamenalo dochádzať oveľa ďalej než iné deti, čo predstavovalo pre mojich rodičov značnú obetu. Toto nás však držalo pokope: sme katolíci.

Ešte som ale nebol na svojej vlastnej ceste viery. Stále som sedel, obrazne povedané, na zadnom sedadle auta mojich rodičov a moja viera bola čierno-bielou kópiou ich viery. Cez túto „kopírku“ prešla detská Biblia, hodiny náboženstva, nedeľná omša, a hoci bol môj obrázok rovnaký ako u rodičov, niektoré riadky boli nezreteľné. Chýbala farba osobnej skúsenosti. Tá farba na mňa čakala v Kanade.

Svetlo zo severu

„Aký široký horizont!,“ zvolal som po vystúpení z lietadla. V školskom roku 1991-92 som vo svojich 16 rokoch odletel do Kanady ako výmenný študent. Žil som v Barrhear, Alberta, meste s 3 000 obyvateľmi. Hosťujúca rodina pozostávala z rozvedenej matky a dvoch detí. Bol som ich opatrovateľom. Nečakal som, že práve v tomto dome stretnem Krista. 

Joe, môj dobrý priateľ zo strednej školy, ma pozval do klubu japonských bojových umení jiu-jitsu, kde bol asistentom trénera. Začal som tam pravidelne chodiť. Tréner Phil mal čierny opasok a bol to luterán. Oblečení v úboroch na džudo sme sa pomedzi kliky, kopy a údery rozprávali o teológií: Čo povedal Ježiš o Eucharistii? Prečo sa môžeme modliť k Panne Márii? Postupne som sa začal sám seba pýtať, prečo som katolík. Je to len preto, že som sa narodil v katolíckej rodine? Poznal som doktrínu o Kristovi, ale ako sa zdalo, Phil mal skúsenosti, ktoré mne chýbali. Mal nielen poznatky, ale aj osobný vzťah s Ježišom. Jeho láska k Ježišovi a nábožnosť na mňa hlboko zapôsobili.

Na jar sme vyrazili na bojový turnaj niekam do Skalnatých hôr v Britskej Kolumbii. Cestovali sme tam celých 24 hodín. Cestou mi Phil rozprával, ako v detstve prestal praktizovať vieru a začal s ázijskou meditáciou. Snažil sa  vyprázdniť si myseľ a dosiahnuť stav nirvány. V jednom okamihu bol ponorený v duchovnom svete, keď náhle pocítil tmu a prítomnosť diabla uchopujúceho jeho dušu, aby sa ho zmocnil. V panike skríkol: „Bože!“ – a vyslovením tohto slova diablova prítomnosť zmizla. Phil o tejto skúsenosti povedal svojej frajerke, ktorá bola luteránka. Tá ho zaviedla k pastorovi, a pod jeho vedením Phil znojuobjavil Ježiša Krista. Potom vyučoval jiu-jitsu, aby si mohol zaplatiť štúdium teológie. Poznal svoju vieru a správal sa ku mne veľmi láskavo. Moje narodeniny sme oslávili uňho doma a jeho mama dokonca pre mňa upiekla koláč.

Byť či nebyť

Do domu v Barrhead som sa vrátil v skorých ranných hodinách studeného aprílového dňa. Všetci ešte spali. Snežilo a akurát začalo vychádzať slnko. Sadol som si na pohovku v obývačke a pozeral som sa z veľkého okna pred sebou. Uvažoval som nad poslednými dňami, týždňami, mesiacmi. Čo je naozaj dôležité? Čo to všetko pre mňa znamená? Náhle moju dušu osvietilo svetlo pravdy: Ježiš Kristus je skutočný! Ježiš je skutočná žijúca osoba, môj priateľ a záchranca! Zomrel za mňa na kríži! Očistil ma od hriechov. Otvoril mi cestu k večnému životu. Viem, že jeho láska je tá najdôležitejšia vec na svete. Mal som v srdci neopísateľnú radosť, a môj život sa zmenil. Kristova láska vo mne niečo uzdravila, a cítil som sa silný ako nikdy predtým. Reťaz, ktorou som bol spútaný, sa roztrhla. „Som slobodný!“

Teraz chcem byť skutočne kresťanom. Mal som veľa pochybností a otázok. Cítil som sa, akoby sa podo mnou hýbala zem. Keď som telefonoval so starým otcom, ktorý mi povedal, ako mu pomohla Panna Mária, na chvíľu som sa cítil lepšie, ale potreboval som viac. Chcel som hovoriť s kňazom.

Farár práve nebol doma, ale v nedeľu prišiel biskup. Ešte po rokoch mi utkvelo, že prišiel kázať o kňazských povolaniach. Ja som o povolaní nerozmýšľal. Dve hodiny som sa rozprával s biskupovým sekretárom, otcom Francoisom z Quebecu. Podrobne mi vysvetlil, ako je to s našou vierou. My máme kompletný originál, žiadne skrátené verzie, žiaden remix. To ma presvedčilo.  

Ružencový rebel

Otec môjho priateľa Joea mi raz povedal:

„Modli sa každý deň ruženec a nebudeš mať viac problém s vierou.“
„Výborne,“ povedal som mu. „A ako sa modlí ruženec?“

Nevedel som to, lebo v mojej farnosti nebolo zvykom modliť sa túto modlitbu. Cestou domov mi Joe dal svoj ruženec, k nemu stručné vysvetlenie a kartičku s pätnástimi tajomstvami. Musel som sa o svoju vieru veľmi báť, lebo ešte v tú noc som sa pomodlil všetkých 15 tajomstiev.  

Od toho dňa som sa ruženec modlil každú noc. Aj keď som sa vrátil domov skoro ráno z oslavy. Trvalo mi mesiace, kým som sa naučil zdieľať pocity s Kristom a Máriou. Obľúbil som si tajomstvá bolestného ruženca, z ktorých vidno, ako veľmi nás Kristus miluje. Chcel som o Kristovej láske povedať celému svetu.

V júli 1992 som sa vrátil naspäť do Nemecka. Veľa starých priateľov sa zmenilo: prefarbené vlasy, fajčenie, dlhé noci na diskotékach... Hľadali osobnú slobodu, ktorú som ja už našiel v Ježišovi Kristovi. Boli rebeli z princípu a stali sa otrokmi vášní, módy a hudby. Ruženec mi dal prístup k láske aj mimo tohto sveta. Bol som sám sebou, lebo som sa opieral o Krista.

Mal som rozličné pocity. Už ako katechét v našej vlastnej farnosti som zistil, ako veľmi potrebujú deti Krista. „Kňaz žije pre Krista 24 hodín denne,“ povedal som si. To je niečo, čomu by som chcel zasvätiť svoj život. Ak by som dostal aspoň jednu dušu do neba, spravil by som čosi, čo by bolo naveky. Čo lepšie by som mohol so svojím životom spraviť? Keď som sa rozprával s mojím najlepším priateľom, zdvihol obočie a povedal: „Možno máš kňazské povolanie...“ Myšlienka stať sa kňazom odišla tak, ako prišla, ale s pribúdajúcimi modlitbami sa vo mne ustálila. Nakoniec tvorila súčasť mojej osobnej rebélie. Ak mi nerozumieš, skús vyhlásiť:

„Stanem sa kňazom!“

a vyprovokuješ oveľa viac záujmu ako hocijaký pankáč. 

 

Neskôr som sa naučil chcieť byť kňazom len kvôli Božej láske. Môj farár mi pomohol svojím príkladom. Videl som ho modliť sa osamote pred svätostánkom. „Toto je naozaj Boží človek,“ povedal som si. Dobrým príkladom mi bol aj kňaz v škole v Bielefelde.

Skutočná vec

Legionárov Krista som stretol na duchovnej obnove pre mládež v Bonne. Otec Eamon Kelly na mňa urobil veľký dojem. Mal osobný vzťah s Bohom, skutočnú lásku ku Kristovi, Cirkvi, Panne Márii aj pápežovi. „Takým kňazom chcem byť,“ povedal som si. Boli tam aj otec Albert Gutberlet a otec Klaus Einsle, ktorí spievali pesničku o povolaniach. Keď som si prečítal informácie o kongregácii, bola to láska na prvý pohľad. Vedel som: „Toto bude môj duchovný rád.“

Najprv som však musel v roku 1994 skončiť strednú školu. Keď ma rodičia priviezli do kláštora, moja matka povedala: „Chlapče, budeš musieť toho veľa zmeniť!“ Mala pravdu - nebolo to vôbec ľahké. Ale mal som, čo som chcel: dobrú kňazskú formáciu orientovanú na Krista a prostredie skutočného bratstva.

Moja skúsenosť s Kristom rástla počas štúdia humanitných vied v španielskej Salamanke; tiež počas štúdia filozofie v New Yorku; ako aj počas štyroch rokov apoštolskej práce s mládežou v Českej republike, Poľsku a na Slovensku; a obzvlášť počas štúdia filozofie a teológie v Ríme. Zistil som, že kňazstvo nie je zamestnanie - znamená žiť lásku.