Môj príbeh

Nestori charizmatickej obnovy v Rakúsku. Spolozakladatelia komunity Návrat k Pánovi (Umkehr zum Herrn) .
Rodičia 4 detí.

Ja, Hans, som sa narodil vo Viedni v roku 1934. Obaja moji rodičia boli katolíci, ale chodili do kostola iba dva krát za rok. V škole som sa naučil niečo o našej viere a snažil som sa chodiť do kostola každú nedeľu. V roku 1962 som stretol Susie (narodenú v r. 1942), ktorá patrila od svojich 5 rokov k luteránom, jej otec bol rozvedený a znovu sa oženil. Aby sme sa mohli vziať v katolíckom kostole, rozhodli sme sa, že sa stane katolíčkou, aby sme v budúcnosti mohli naše deti vychovávať v tej istej denominácií. Dominikánsky kňaz ju uviedol do viery katolíckej cirkvi a konvertovala. V roku 1963 sme sa zosobášili a máme 4 deti a 7 vnúčat.

Po našej svadbe sme s týmto kňazom ostali v kontakte a pridružili sme sa k malej biblickej skupinke, ktorú viedol, aby sme lepšie chápali našu katolícku vieru. Na Veľkú noc roku 1974 sme s touto skupinkou a spolu s ľuďmi z charizmatickej obnovy (Charismatic Renewal – CR) tu v Rakúsku slávili liturgiu Veľkého týždňa.

Všetko, čo sme tu zakúšali, sa odlišovalo od toho, čo sme poznali z kostola, ktorý sme predtým navštevovali. Počas týchto dní sme obaja zažili hlboké stretnutie s Bohom.

Cítil som, že stvoriteľ celého vesmíru chce mať so mnou osobný vzťah – a kto som ja, že by som mohol odmietnúť takéto pozvanie? Susie nebola počas tých dní sprvu otvorená, ale začala sa zhovárať s Ježišom a uvedomila si, že je vždy po jej boku.

Od toho týždňa sme boli plne odhodlaní učiť sa viac o charizmatickej dimenzii cirkvi a často sme sa vracali na to miesto, kde sme zažili túto skúsenosť. Navštevovali sme charizmatickú modlitebnú skupinku vo Viedni a pozvali sme ich, aby sme sa stretávali u nás doma. Skupinka sa rozrastala, a keď sa nás už každý týždeň schádzalo 35 ľudí, presťahovali sme sa do dominikánskeho kláštora.

Na turíce roku 1975 sa konalo prvé medzinárodné stretnutie CR v Ríme a zišlo sa tam 10.000 ľudí. Objednali sme tam autobus, ktorý bol plný charizmatikov z Rakúska. Susie tam už šla skôr, aby reprezentovala Rakúsko na vodcovskej konferencii. Hneď nato som sa rozhodol ísť do komunity Word of God (WOG), Ann Arbor, USA, aby som sa dozvedel viac o CR. Keďže sme mali rodinnú firmu, nebol problém so zabezpečením takejto cesty. Keď som sa vrátil domov, naša modlitebná skupina sa rozhodla spojiť sa s inou modlitebnou skupinkou vo Viedni. Obe skupinky mali v tom čase po približne 50 stálych členov.

V lete toho roku som chcel začať s medzinárodnými stretnutiami pre CR, ale nie všetky časti Rakúska mohli poslať svojich zástupcov, lebo mali už naplánované iné stretnutia. Nakoniec sa stretlo 75 ľudí. Nasledujúci rok som sa odvážil zorganizovať rakúsku konferenciu pre CR vo väčšom priestore a zišlo sa 220 ľudí. V roku 1977 sme mali 600 účastníkov a v rokoch 1978 a 1979 okolo 2500. A od roku 1980 je to každý rok viac ako 3000. Od roku 1976 taktiež organizujem každoročné konferencie pre vedúcich, aby sa títo vedúci modlitebných skupín učili a povzbudzovali. Na mysli som mal aj úzky vzťah CR s kardinálom Königom a biskupmi. Preto sme založili Rakúsku ogranizačnú komisiu, aby bola tým správnym telesom na komunikáciu v cirkvi. Bol som aj členom tohto výboru do približne roku 1990.

V roku 1976 sa naša skupinka rozrastala do veľkosti  asi 200 ľudí, ktorí sa stretávali pravidelne každý týždeň.

V rámci skupinky vedúcich už v r. 1976 vzrastala túžba robiť viac vecí spoločne, predovšetkým mať viac času na modlitbu a lepšie vzťahy. Takto začala fungovať istá komunita pod názvom „Reseda“. Asi o rok neskôr, 15. augusta 1977, počas konferencie CR v Linzi dostal jeden brat proroctvo a spolu 8 ľudia sme sa potom po oficiálnom stretnutí stretli, aby sme sa modlili a pýtali Boha, čo nám chce týmto proroctvom povedať.

Zistili sme, že Boh chce, aby sme založili charizmatickú komunitu. Náš brat nám potom povedal iné proroctvo, ktoré dostal pol roka pred tým: Boh nám v ňom dal naše meno: „Umkehr zum Herrn / Return to the Lord“ (UZH).

Začali sme 9 a na nedeľu Krista kráľa na konci novembra, pridala sa k nám skupinka mladých a bolo nás 22. V r. 1978 sme mali ťažkosti s niektorými členami z tej veľkej modlitebnej skupiny a rozhodli sme sa pokračovať osobitne.

Naša nová komunita bola katolícka, ale vďaka otvorenosti CR voči iným denomináciam, ktoré tiež zažili nové vyliatie Ducha svätého, sme boli taktiež otvorení pre členov z iných denominácií. Zakrátko sa k UZH pridala jedna dáma, luteránka. Vďaka mojim stykom s WOG sme v r. 1978 v Bruseli zorganizovali víkendovku, aby sme spoločne pochopili veci ohľadom života v komunite. Zúčastnili sa jej 14 členovia z UZH. O nejaký čas sa k nám pripojilo niekoľko Švédov a stali sme sa ekumenickými. Nasledujúci rok naša komunita usporiadala konferenciu CR v Rakúsku. Naďalej sme udržiavali pravidelný kontakt s komunitou WOG a jej vedúcimi. Keď WOG rozbehlo medzinárodnú skupinku spoločenstiev „Sword of the Spirit (dalej už len S/S), UZH sa stalo pridruženým členom tejto skupiny a Susie a ja sme boli zvolení pridať sa k Európskemu externému tímu S/S. Kvôli rozdielom vo vedení v S/S sa táto komunita rozdelila a my sme sa ako UZH museli rozhodnúť, ako chceme pokračovať. Nakoniec sme sa vzdali nášho členstva, ale pokračovali sme v udržiavaní stykov s S/S do r. 1986.

Od 80-tych rokov sme ako pár dávali biblické vyučovania vo farnostiach a v jednej katolíckej škole, čiastočne ekumenickým spôsobom pre členov jednej katolíckej a jednej luteránskej farnosti. Od r. 1982 som začal organizovať konferencie s ostatnými charizmatickými spoločenstvami a pozval som aj nejaké skupiny z Nemecka. Ale toto bolo priskoro a tieto podujatia boli ukončené. O pár rokov neskôr vzniklo Európske spoločenstvo komunít (ENC) a UZH sa stalo jeho členom.

V r. 1990 sme boli na konferencii v Baltimore, USA a jeden prednášajúci sa po workshope za všetkých modlil a prorokoval, že ja som/budem učiteľom národov.

O niekoľko týždňov neskôr sa to potvrdilo, lebo sme dostali pozvánku viesť seminár pre CR vo Vorarlberg, Rakúsko. Mal som však mnoho práce a jediný voľný čas, ktorý mi zostal na prípravu, bol počas cesty vlakom z Viedne do Bregenz. Seminár bol požehnaný a dostali sme ďalšie pozvanie. Odvtedy vedieme mnoho druhov seminárov v Rakúsku a v početných krajinách Európy.

V roku 1997 som v Rakúsku začal s duchovnými cvičeniami pre kňazov, diakonov a seminaristov na základe povzbudenia od Andrzeja Sioneka z Poľska, ktorý mi prisľúbil doviesť 20 kňazov. Niekoľko rokov neskôr sme otvorili tieto cvičenia pre všetkých a došlo až 153 účastníkov z 11 krajín. Taktiež v r. 1987 sme sa rozhodli pomáhať bratovi Ernestovi Sieversovi s komunitou CR, ktorú založil v Katikamu v Ugande. Predtým sme sa tiež podieľali na založení komunít v Innsbrucku, Mníchove a v Litve. V Ugande sme rozbehli biblickú školu o Markovom Evanjeliu. Tam sme si uvedomili, že našou hlavnou úlohou je pomáhať rodinám, ktoré sme rokmi spoznali.

V priebehu 13 rokov sme boli v Ugande 23 krát, každý raz sme sa zdržali 2 až 8 týždňov. Pomáhali sme, kde sme videli, že je naša pomoc potrebná: od starostlivosti o deti až po účtovníctvo, od budovania vodcovského tímu až po semináre pre manželov a pod.

Potom nás biskup z Luwery, terajší arcibiskup Kampaly, požiadal o pomoc pre rodiny pri získavaní pozemkov, aby sa stali sebestačnými. Preto sme medzi našimi priateľmi urobili zbierku, aby sme mohli založiť obežný fond „ECCODA“ v komunite Emmaus v Katikamu spolu s domom, formačným centrom pre evenjelizátorov a farmou. Z tohto fondu si mohli rodiny požičiavať peniaze, aby si mohli kúpiť pozemok, zvieratá alebo postaviť dom. Napriek všetkým negatívnym očakávaniam tento fond narastá a pomáha tamojším rodinám. Aj v Soroti na východe Ugandy založil páter Sievers komunitu. Aj tam, i v iných diecézach Ugandy a Tanzánie, sme pomáhali s vedením seminárov a vytváraním komunít. Od jednej ženy z Rakúska, protestantky, sme dostali dar na kúpu pozemku v Soroti a postavili sme exercičný dom a pomáhali rodinám vďaka fondu.

V roku 2010 požiadal kardinál Schönborn komunitu UZH kvôli ťažkostiam vo vodcovskom tíme, aby odstúpili z vedenia skupiniek a na 2 roky zvolil Susie za hlavnú dočasnú koordinátorku. Komunita sa rozhodla ísť týmto smerom a Susie sa spolu s ostatnými snažila, opäť priniesť pokoj a systém do spoločenstva. Po dvoch rokoch tejto služby sa teraz ako seniori snažíme nájsť pokojnejšie miesto, aj keď ostávame aktívni v doprevádzaní a pomoci pre CR, vždy, keď nás o to požiadajú.

Sme vďační Pánovi, ktorý do nás osobne vstúpil pred takmer 40-timi rokmi. Odvtedy sa náš život úplne zmenil a sme šťastní za všetko to požehnanie a pomoc od Ducha svätého v službe pre Božie kráľovstvo počas celej tejto doby.

Hans Eisenhardt