Youtube (featured videos)


 

Good news

  • Raniero Cantalamessa
    he Baptism in the Spirit's effectiveness in reactivating baptism consists in this: finally man contributes his part -- namely, he makes a choice of faith, prepared in repentance, that allows the that allows the work of God to set itself free and to emanate all its strength. It is as if the plug is pulled and the light is switched on. The gift of God is finally "untied" and the Spirit is allowed to flow like a ftragrance in the Christian life.
    2017-08-24
  • Peter Hocken
    During the night between Friday and Saturday, in the early morning hours of 10 June 2017, the Lord called back to Him a great man, Father Peter Hocken. He died at the age of almost 85. He was a servant of God, a friend, a priest who loyally served the Body of Christ until his last breath, all the world round. The Lord gave him an extraordinary intellect and wisdom, together with the experience of baptism in the Holy Spirit. He also received from God the talent and ability to provide specific and comprehensible theological explanations and descriptions of spiritual experiences that are taking place within the Church, notably after the Second Vatican Council.
    2017-06-11
  • Dr. Martin Luther King Jr.
    "I have a dream," he began, "that one day on the red hills of Georgia, sons of former slaves and sons of former slave-owners will be able to sit down together at the table of brotherhood. "I have a dream my four little children will one day live in a nation where they will not be judged by the color of their skin but by the content of their character."
    2017-03-08
  • Peter Dufka SJ
    We all know, based on our personal experience, that the cooperation with most intelligent people is not often easy. These people usually do not establish friendship easily. It is interesting also that university graduates with an honour degree usually do not fit in to the working environment in the best way and that their high intellect is of a little help in overcoming personal or marriage crises.
    2015-09-30
  • Marek Nikolov
    The aim of the “Jesus Heals” prayer gatherings is experiencing the fact that God is Love. He is Love that wants to give itself to other people. God wants to show us His mercy even through healing, signs, wonders, and miracles.
    2015-09-10

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


We all are part of a great story. The great story of the world is composed of past and present stories of lives of individual people. The portal mojpribeh.sk is focused on the most important moment of the story of the world and individual, the moment of personal experience of person with God.

Story - s. Anatólia Bublavá DKL

small_Uršulínky na Panholci 2.jpg

Bola násilne vyvezená zo služby chorým v Pezinku

Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul slúžili nemocným v nemocnici v Pezinku od roku 1940 do júla 1960. V kolegialite pracovali s civilnými sestrami. V apríli 1960 boli sestry pozvané do administratívnej budovy. Tu im navrhli buď dať dobrovoľnú 3-mesačnú výpoveď, alebo ostať pracovať v nemocnici v civile. Nakoľko im životné zameranie nedovolilo zameniť rehoľné rúcho za civil, hneď sa vyjadrili, že dávajú výpoveď, ale nie dobrovoľne, lež pod nátlakom. Od tohto dňa boli v ustavičnom očakávaní, kedy a ako sa ukončí ich pracovný pomer. Ku koncu termínu výpovede im bolo oznámené, že zajtra príde sťahovací voz a osobné veci im odvezú – nevedno kam – lebo to neoznámili. Len toľko dodali, že nasledujúci deň sestry odvezie autobus.

Ešte osobne prehovárali, ba nútili niektoré sestry, aby ostali pracovať v civile, hlavne rtg-laborantku, za ktorú nemali náhradu. Pred jej očami zaplombovali toto pracovisko.  

Sestry mali zakázané hovoriť pacientom o odchode v obave, aké by to malo následky. O jednej hodine v noci mali sestry poslednú svätú omšu. Ústavný duchovný pre potreby sestier a pacientov sa musel presťahovať do Charitného domova v Pezinku. Ráno 9. júla 1960 bolo okolie ústavu strážené milíciou. O piatej hodine pristavili autobus a vyzvali sestry, aby nastúpili. Robili to v pocite hrdinstva, lebo bolo jasné, aké bezprávie sa na nich uskutočňuje. Bolo im ľúto opustiť pacientky, ktoré ich tak potrebovali.

Tiež sa divili drastickému prevážaniu do úplného neznáma. Na nikoho sa však nehnevali. Bolo im jasné, že to Pán Boh dopustil a má s tým svoje plány. Nakoniec si uvedomili, že Pánovi patrí celá zem a každá sestra, takže kdekoľvek ich odvezú, všade budú vo svojom.

Pred odchodom autobusu prišiel riaditeľ a správca ústavu. Jednoduchým podaním ruky sa s každou rozlúčili. Autobus sa pohol, len šoférovi bola známa trasa, kam ich má viesť. Sestry sa to dozvedeli až okolo poludnia, keď autobus zastal pred zdevastovanou budovou v Kláštore pod Znievom. Šofér zavelil, že môžeme vystupovať. Vítali nás sestry z viacerých reholí, ktoré už sem pozvážali. Riaditeľ tohto budúceho ústavu ich veľmi chladno privítal a rozdelil, kde sa majú ubytovať. Vyhľadali si svoje veci, včera privezené a s rôznymi pocitmi sa ubytovali. Budova nemala ešte okná ani vodovod a na dvore úžasný neporiadok. Oprava pokračovala za pomoci sestier. Keďže tieto nemali z čoho hradiť osobné náklady, prihlásil ich vedúci ústavu aj so sestrami iných reholí na poľnohospodárske práce na štátnom majetku. Do práce ich vozili nákladným autom. Hodinu cesty bolo treba absolvovať postojačky a hodne natlačené. Prihodila sa pozoruhodná udalosť. Sestry pracovali na poli, ktoré bolo po oboch stranách hodne frekventovanej autostrády. Cestujúci často znižovali rýchlosť, aby zistili, kto to tam pracuje v neobvyklom oblečení, totiž v rehoľnom rúchu. Mnohí ich prišli aj zblízka pozrieť a pozdraviť. Keď sa toto dozvedel vedúci Slovenskej katolíckej charity, pod ktorého správu ústav patril, dalo mu to hodne premýšľania, ako sestry niekde schovať pred obdivovateľmi. Po 18-mesačnom pobyte ich práve pred Vianocami deportoval do Oseka u Duchcova v Česku. Tu bolo slušné ubytovanie a práca v bavlnárskych závodoch v Litvínove. Do továrne ich dopravovali autobusom. Po dvoch mesiacoch ich previezli do Teplíc nad Mětují a zamestnali v textilnej továrni v Javore. Tu sa vyrábala látka na vojenské stany.

Toto šikanovanie aj iných skupín sestier bolo plánovité, aby ich priviedlo ku znechuteniu a výstupu z rehole. Táto snaha bola zbytočná, lebo sestry dobre vedeli, prečo s nimi takto zachádzajú. Ba práve ešte do duší vnášalo vyrovnanosť, veľkú vzájomnú súdržnosť, nič im nebolo ťažko, veselým duchom všetko prijímali a znášali.  

V roku 1963 v Česku dávali do prevádzky ústavy sociálnej starostlivosti – domovy dôchodcov a ústavy pre mentálne postihnutú mládež. Potrebovali kvalifikované zdravotnice a učiteľky. Úrady to medzi sebou vybavili a tak všetky sestry zo Slovenska deportované a v továrňach zamestnané sa dostali do týchto zariadení. Bola to pre ne veľká radosť, že budú môcť slúžiť podľa intencií svojej rehoľnej spoločnosti – slúžiť potrebným a starým ľuďom. Mŕtvy materiál v textilkách bol nahradený živým – mohli sa starať o človeka a jeho nesmrteľnú dušu. Toto bolo ako pohladenie v situácii šikanovaných a násilne vyvezených sestier z rodného Slovenska. V týchto ústavoch slúžili sestry do dôchodkového veku – pričom hodne presluhovali. Tu sa vynorila potreba zariadiť domovy pre sestry dôchodkyne. Spoločnosť dcér kresťanskej lásky spolu s Ústrednou českou charitou dokončili stavbu domova v roku 1988 v Přepychách v Královéhradeckom kraji. Tu sa sestry zo všetkých ústavov umiestnili a spokojne dožívajú svoj Bohu zasvätený život. Pripravujú sa na prechod do druhej etapy ľudského bytia vo svojom pravom domove – vo večnosti. Tam sa už presťahovalo aj 10 sestier, čo pracovali v nemocnici v Pezinku.

Spomíname a vieme, že mnohí kňazi a laici to mali ešte omnoho ťažšie a surovejšie ako sestry z Pezinka. Trpeli sme pre dobrú vec, ako to naše spoločné spomienky potvrdzujú. Pán Boh najlepšie tomu rozumie.
A tak sa žiada za všetko zaspievať hymnus chvály a vďaky: Teba, Boha chválime...  

 

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave 

Back to stories | | Become a friend of mojpribeh.sk on FB and share the Gospel