My story

Igor Ábel z Abelandu

Dnes som sa zobudil zo sna.

Bol to jeden z tých, kde sa ukázala moja nepripravenosť, slabosť a strach. A hlavne ten chlapský strach zo zlyhania.

Pomáham v malom spoločenstve Pre rodiny a v mojom sne to bola akcia pre chlapov. Kamarát prednášal a po prestávke som nečakane mal pokračovať. Nerozumel som jeho príprave, ktorú som držal. Chlapi začali byť nervózni, musel som začať. Zrazu som si uvedomil, že ma nepočúvajú len chlapi v publiku, ale tisíce chlapov pri obrazovkách počítačov a televízií. Papiere som odložil, už nemôžem hrať žiadne divadlo, ide do tuhého. Musím ísť do zraniteľnosti, že nič múdre zo seba nedám a bude hanba. Pomaly som začal:

Chlapi, baví vás to tu na tomto svete? Alebo to tu nejako prežijeme a potom, keď po očistci budeme v nebi, tak tam snáď nám bude dobre? A kto nám sľúbil, že sa tu na zemi budeme mať dobre? Veď naopak "v pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb".

Ráno vstanem do teplúčka, pomodlím sa narýchlo, veziem deti do školy a odtiaľ rýchlo do kancelárie. Z práce vycucaný beriem deti na krúžky a krúžim po zácpach po meste, aby som ich zozbieral. Prídeme domov, rýchlo navečerať, skontrolovať úlohy, vyvenčiť psa, zaplatiť účty, rozdeliť úlohy, pozrieť telku a ísť spať. Toto je to, po čom sme túžili?

Nemali sme byť súčasťou niečoho veľkého a dobrodružného? Ja som dávno začal úplne zle. Bez Boha, bez viery, študoval som školu, ktorá ma nebavila. Predstavte si aká hanba, bojím sa to aj teraz povedať. Ako budúci elektroinžinier som sa pýtal spolužiakov, prečo sú dráty na stožiaroch zavesené na izolatéroch? A to ako silnoprúdar. Vedel som vypočítať integrály plošné aj objemové, ale nikdy som sa nezamyslel nad tou elektrikou. Svet okolo je rýchly, beztvarý a tekutý. Všetko sa mení v sekunde, a už nie je to čo bolo. Už nič nie je zaizolované bezpečné a regulované. Vylial sa potok a začala potopa. Sme s manželkou a deťmi v dome, čo sme práve dostavali a voda stúpa. Je mútna a studená, ale ešte stále sme sa jej nedotkli.
Vyhodnocujem situáciu a zobúdzajú sa vo mne tie pravé chlapské veci. Začína nám tiecť dnu cez prah. Dom to nemusí vydržať, tak brodíme a nesieme deti v prúde na bezpečnejšie miesto, do starej unimobunky. Sme spoločenstvo mužov, lebo nám pomáhajú dvaja chlapi, naši robotníci. Ocitáme sa v bezpečí, síce po členky vo vode, ale okolo to hučí ako v strede rieky. Manželka kojí dieťatko, čakáme čo bude s nami. Sme mokrí a izolovaní od sveta.
Jeden z robotníkov mi ešte počas búrky hovoril: U nas burja, a za dvadcať minutok Tisa podnjalas a vse domy pod vodoj. Hovorím mu-Dobre, u vás Tisa, ale u nás Suchoj potok. Pozriem von a rozmýšľam nad týmito slovami spred pol hodiny. Skúsil som prebrodiť do lesa, ale nešlo to. Poltonové studňové skruže odnášala voda, niesť deti na chrbte je nebezpečné. Ocitli sme sa v strede besnej rieky Tisa. Keď voda opadla, malý domček, ktorý sme opustili zostal stáť. Bolo vidno, že voda tiekla dnu oknami. Všade blato a piesok s hlinou. Cibuľa a mrkva viseli na kríkoch ako vianočné ozdoby.

Túto povodeň sme naozaj zažili pred 18 rokmi a po nej sme s manželkou a deťmi začali budovať niečo nové.

Keby som v slove "nové" vynechal to písmenko "v" bolo by to niečo ako noe. Boh sa v novom diele oslavoval každý deň, bolo by to na kroniku. Teraz na Slovensku a vo svete zažívame niečo podobné. Voda stúpa a nič. Politici nič, chlapi nič, rodiny nič, cirkev nič. Zatiaľ nám netečie do domu, len vidíme špinavú vodu.
Tam vonku je už Tisa, len doma Suchý potok. Tak toto som v mojom sne hovoril chlapom. Počúvali, no neviem či sa prebudili.

Dnes bolo čítanie o Dávidovi a Goliášovi. Večer nám deti čítali z detskej biblie. Vždy bola nejaká potopa a nejakí Goliáši. Pýtam sa seba: Som ja Dávid, najslabší, ale odvážny? Ten, čo vytrhol medveďovi a levovi ovcu z papule?

Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami? Môže si dnes chlap dovoliť byť vôbec nebezpečný?

Neviem, či sa chlapi zo sna zobudili. Ja som ale vstal a išiel písať. Modliť sa ako Dávid neviem, ale myslím na vás chlapi. Vytvorme každý niečo nové a svoje. Niečo paralelné popri existujúcom, ale nové. Si doktor, a nepáči sa ti zdravotníctvo? Urob niečo svoje. Si pedagóg a
nepáči sa ti, čo a ako máš učiť deti? Urob niečo svoje. Budeš mať problémy to je jasné, ale nie si sám.

My chlapi sa často bojíme a ja tiež, preto Boh najskôr volá ženy. Všímam si to a nebojím sa toho, naopak veľmi sa tomu teším. Manželky, ak im dáme priestor nám radi povedia, ako si nás predstavujú. My to z lásky spravme, veď sú naše pomocnice v povodni...