Môj príbeh

Pán ju zázračne uzdravil z artritídy. Je doktorkou psychológie v Asunción. (Paraguaj)

Trpela som reumatickou artritídou, ktorá sa minulý október okrem celkového vyčerpania ohlásila silnými bolesťami v členkoch, kolenách a zápästiach.

Túto chorou si nemožno mýliť so zápalom kĺbov alebo reumatizmom, chorobami, ktoré prichádzajú vekom a nemajú ťažké následky. O artritis reumatoidea nevedno, z čoho vzniká, ani ako sa lieči.

Napáda kĺby a spôsobuje hrozné bolesti, telo chorého sa deformuje a znehybnieva a napokon pacient končí na vozíku.

V domnienke, že nejde o nič vážne, som sa obrátila na lekára, a ten ma poslal na vyšetrenia, ktoré potvrdili ochorenie na artritídu, artritestom sa určila moja choroba. Profesionálna chemička, čo robila laboratórny rozbor, mi odporučila liečbu v Spojených štátoch. V Artritickom stredisku, kde ma liečili, zapôsobil na mňa pohľad na osoby v rozličných štádiách choroby.

Doktor Alonso Portuondo, odborník, potvrdil moju diagnózu a povedal mi, že táto choroba sa nedá vyliečiť. Jediné, čo možno urobiť, je usilovať sa zabrániť jej postupu prostredníctvom zlatých solí. Tento spôsob má svoje negatívne následky, ktoré nedali na seba dlho čakať. Po tele sa mi vyhadzovali vyrážky, vypadávali mi vlasy a odpadali nechty na nohách. Klesla mi hladina trombocytov a bielych krviniek. Práve vo chvíli, keď mi lieky začali škodiť, prišiel do Paraguaja otec Tardif.

Prvý raz som ho počula v kostole svätého Alfonza. Počas modlitby som cítila, akoby mi išlo srdce vyskočiť. Búchalo tak silne, že som počula jeho tlkot. Druhý raz to bolo v kostole plukovníka Ovieda. A opäť ma počas uzdravovacej služby pochytila triaška.

Otec povedal, nech si kľaknú dve ženy choré na artritídu, lebo sa v tejto chvíli uzdravujú. Pravdu povediac, nevyvolalo to vo mne nádej, lebo mi nenapadlo, že by som mohla byť uzdravená, a ani som v tento typ liečby neverila, azda pre nedostatok viery.

Zúčastnila som sa na tretej omši. Odvtedy mi bolesti poľavili a už som nebrala lieky. Moja matka si u sestry Margity Princeovej overila dátum odchodu otca Emiliana a ešte na letisku sa otec Emiliano s otcom Andrésom Carom pomodlili za moje vyzdravenie. Keď skončili, otec Emiliano mi povedal: „Nehovor, mám artritídu“, povedz, „mala som ju“, lebo si uzdravená.

Bolesti sa mi už nevrátili, prestala som brať lieky. V tom čase som totiž brala až dvanásť acylpyrínov za deň okrem týždenných injekcií zlatých solí.

Spravili mi laboratórne vyšetrenia a naozaj som bola vyliečená. Doktor Nicolás Breuer, veľmi veriaci človek, ktorý sa o mňa stará v Asuncióne, mi povedal: Treba pripustiť, že nad všetkou vedou stojí niekto mocnejší, pre ktorého nie je nič nemožné.

Ako mi lekári vysvetlili, osobe, ktorá sa z tejto choroby prípadne aj vyliečila, nikdy nezmizne dôkaz v podobe artritestu, lebo táto stopa jej ostane po celý život. Je to ako s chorým po infarkte: ostáva mu na srdci jazva. Napriek tomu vyšetrenia, ktoré mi robili, ukazujú, že krížiky artritestu zmizli. Existuje na to len jediné vysvetlenie – Boží zázrak.

25. augusta 1981