Môj príbeh

Encyklika pápeža Františka o svetle viery

Pápež František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, dňa 13. marca 2013 sa voľbou stal v poradí 266. pápežom.

Pápež František je výnimočná osobnosť vo viacerých smeroch. Je prvým neeurópskym pápežom, t. j. prvým pápežom pochádzajúcim z Latinskej Ameriky, potom prvým jezuitom v pápežskom úrade a nakoniec prvým nesúci meno František podľa svätého Františka z Assisi. Prijal meno „skromnosti“, ktorú dosvedčoval svojím životom. Od mladého veku vynikal svojou evanjeliovou jednoduchosťou. Pri vykonávaní svojho biskupského a arcibiskupského úradu v Buenos Aires sa vyjadril: „Môj ľud je chudobný a ja som jedným z nich.“ Týmto podal vysvetlenie svojho rozhodnutia bývať sám, ako aj sám si pripravovať večeru. Svojim kňazom vždy odporúčal milosrdenstvo, odvahu a pre každého otvorené dvere. V rámci otázok sociálnej spravodlivosti v spoločnosti podáva riešenie takým spôsobom, že vyzýva vziať do ruky katechizmus, desatoro prikázaní a blahoslavenstvá. Jeho plán je jednoduchý: ak nasleduješ Krista, pochopíš, že „pošliapavať ľudskú dôstojnosť je vážny hriech“. Pápež František sa výrazne priblížil ku veriacim svojou príjemnou a bezprostrednou stránkou povahy, ukázal sa ako veľmi citlivý duchovný pastier, ale aj ako človek so zmyslom pre humor. Priniesol novú nádej do Cirkvi. Pápežovi Františkovi nesmierne záleží i na hodnotách, rodine, spoločnom bratstve veriacich a v neposlednom rade na životnom prostredí Zeme.

V prvom roku pontifikátu na slávnosť svätých Petra a Pavla dňa 29. júna 2013 bol vydaný pápežský dokument LUMEN FIDEI, encyklika pápeža Františka o svetle viery. Pápežský dokument je zameraný na objasnenie charakteru svetla, ktoré je vlastné kresťanskej viere. Uvedená encyklika obsahuje štyri kapitoly. Bližšie sa obsahovo pozrieme na vybranú stať z druhej kapitoly pod názvom Viera a pravda, časti 23, 24, 25.

Druhá kapitola

Ak neuveríte, nepochopíte.

(porov. Iz. 7, 9)

Viera a pravda

Pápež František zastrešil druhú kapitolu citátom z Knihy proroka Izaiáša 7, 9: „Ak neuveríte, nepochopíte.“ Text daného výňatku z Biblie, ktorý užíva v gréckom preklade slovo „pochopiť“ dáva do kontrastu v rámci hebrejského prekladu užívajúceho slovo obstáť, pričom daný text znie: „Ak neuveríte, neobstojíte.“ Pri zahľadení sa na oba preklady by sa mohli zdať odlišné, avšak v konečnom dôsledku môžeme konštatovať, že ten, kto pochopí, zároveň aj obstojí, a kto obstojí, ten napokon aj pochopí. Jedno podmieňuje druhé. Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť. Viera, respektíve uverenie v pravdivosť, silu a múdrosť nášho Pána je predpokladom k chápaniu, pochopeniu, že dosiahnuť ovocie Ducha Svätého, ako napríklad radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrotivosť a pod. je možné len prostredníctvom prijatia tejto zákonitosti. Iba naozaj hlboko v srdci živý veriaci kresťan má dar pochopenia a preto môže obstáť.

Príkladom prežívanej opravdivej viery, vedúcej k pochopeniu a uzretiu pravdy v moc a veľkosť Ježiša Krista podáva príbeh o uzdravení stotníkovho otroka napísaný v Evanjeliu podľa Lukáša 7, 2 – 10:  A sluha jedného stotníka, (stotníkovi) veľmi drahý, bol na smrť chorý.  Keď (stotník) počul o Ježišovi, poslal k Nemu starších spomedzi Židov s prosbou, aby prišiel a zachránil mu sluhu. Oni teda prišli k Ježišovi a prosili Ho naliehavo: Zasluhuje si, aby si mu vyhovel; lebo miluje náš národ a vystavil nám synagógu. Ježiš išiel teda s nimi. A keď nebol už ďaleko od domu, poslal stotník priateľov k Nemu s odkazom: Neustávaj sa, Pane, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto ani seba som nepokladal za hodného ísť k Tebe. Ale povedz slovo, a ozdravie môj sluha.  Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď! - ide, a inému: Poď sem! - príde, a svojmu sluhovi: Sprav toto! - urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a obrátiac sa k zástupu, ktorý Ho nasledoval, povedal: Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery. Keď sa potom poslovia vrátili domov, našli sluhu zdravého.“  

Chýr o Ježišovi Kristovi sa veľmi rýchlo šíril a mnoho ľudí sa schádzalo, aby počúvali Jeho slová a chorí ľudia sa dávali uzdravovať. Stotník na základe týchto informácií bol úplne premknutý vierou, že práve iba Ježiš Kristus dokáže urobiť zázrak v podobe uzdravenia už na smrť chorého otroka. Preto stotník s absolútnou dôverou vysiela k Ježišovi starších so svojou prosbou. Ježiš prichádza k stotníkovmu domu, kde ho však vítajú stotníkovi priatelia. Stotník pochopil skrze vieru akého vzácneho „hosťa“ má pred svojim domom. Môžeme precítiť absolútnu pokoru, bázeň a odovzdanosť ďalšieho smerovania osudu, t. j. vyriešenie konkrétnej nepriazni v podobe smrteľnej choroby otroka, jedine do Pánových rúk. Ježiš Kristus sám zažíva údiv v tak pevnú, neochvejnú vieru, ktorá mu bola prostredníctvom  stotníka zverená. Nakoniec sa stotníkov otrok uzdraví. Mohli by sme povedať, že stotník urobil akúsi „modlitbu príhovoru“ za svojho blížneho v prosbe smerom k Ježišovi Kristovi, ktorú postavil na vernosti a pravde a preto napokon aj obstál v svojej prosbe, teda bol vyslišaný a stalo sa tak, ako vo svojej nádeji veril.

V Biblii nachádzame nemenné pravdy, ktoré počas predošlých stáročí nikdy nestratili na svojej aktuálnosti a platnosti. Odklon od duchovnej oblasti obsiahnutej v každej bytosti, ako jej súčasti, bol premožený ideami založenými na materiálnom, očiam viditeľnom deklarovanom svete. Kresťanská viera je práve zástankyňou a obhajovateľkou nemenných právd, ktoré nedokázali žiadne dejinné udalosti ani rôzne formy vládnych režimov odstrániť. Ba čo viac, kresťanská viera stojí na pilieroch pravdy. Viera privádza k pravde a pravda je potvrdzovaná vo viere. Svojím obsahom je ustálená a predávaná z generácie na generáciu. V tomto môžeme vidieť, že iba to, čo je pravdivé môže byť životaschopné a vo svojom trvaní večné.

Spracovala Michaela Vyhnalová