Môj príbeh

Harriet je dnes vydavateľkou evanjelizačného časopisu Dobrých správ pokrývajúceho kontinent Austrálie.

Môj príbeh sa začína dramaticky a tragicky. Mesiac potom, čo som sa narodila v Anglicku sa v bazéne utopil môj dvojročný brat. Svet mojej rodiny sa kompletne zrútil a moje prvotné roky boli poznačené smútkom, strachom a zúfalstvom. Napriek tomu, že moji rodičia neboli ľuďmi viery, čerpali silu jeden z druhého a rozhodli sa vytvoriť milujúce a podporné prostredie pre mňa a pre moju sestru a brata.

Keď som mala 6 rokov emigrovali sme do Austrálie. Nový začiatok pre našu rodinu. Dostali sme sa do nového normálu, ale pamätám si, že moja mama stále niečo hľadala. Pamätám si, ako aktivovala kryštály, ktorých my deti sme mali zakázané sa dotknúť a ako čítala New Age knihy s cieľom nájsť nádej, pokoj a silu.

Keď som mala 10 rokov v škole ma pozvalo dievča medzi kresťanov na tzv. jej deň koláča. O cirkvi som veľa nevedela, ale milovala som koláče, takže som bola nadšená, že sa môžem zúčastniť. Nasledujúcu nedeľu mi rodina mojej spolužiačky ponúkla, že ma zoberú do kostola. Netrvalo dlho a môj brat začal tiež chodiť do kostola tiež, čím sme rodičom dávali v nedeľu ráno voľno, aby sa mohli vyspať.

V istom momente sa rodičia rozhodli, že by si mali ísť preveriť tú cirkev, aby sa uistili, že so mnou a mojím bratom je dobre zaobchádzané a že nás tam neučia veci s ktorými oni nesúhlasia.

Stretli tam Ježiša a našli tam nádej, silu a pokoj, ktorý tak hľadali.

Život v našom dome po tomto vyzeral inak. Kryštály a knihy New age boli preč. Moji rodičia vedeli, že našli pravdu, že našli novú silu. Vychovali mojich súrodencov a mňa, tak aby sme poznali a milovali Pána.

V tom čase som vložila svoju vieru a dôveru celkom do Ježiša. Bola som veľmi usilovné dieťa a milovala som štúdium Biblie a modlitbu. Vždy som bola taká bublinková a šťastná, ale tiež som mala veľa obáv, ktoré som prednášala pred Pána. Bola som vystrašená, že niečo zlé sa stane mojim súrodencom, bála som sa ďalšej tragédie, ktorá by mohla zasiahnuť moju rodinu. Napriek mojej láske k Bohu, sa mi nedarilo dostať moje strachy pod kontrolu a oni ma neprestávali utláčať.

Keď som mala 17 rokov zažila som svoj prvý panický atak. Prišiel znenazdajky. Moje srdce búšilo, moje videnie bolo zahmlené a moje telo sa triaslo. Bola som mimo seba. To bol začiatok toho, čo sa stalo skoro dennou realitou. Čoskoro mi diagnostikovali panickú poruchu.

Prosila som Pána, aby zobral odo mňa tieto útoky, aby som bola oslobodená od strachu a bola schopná žiť sebavedomý a pokojný život. Priala by som si Vám povedať, že On v okamihu zobral moju úzkosť a že som bola uzdravená. Ale toto nebola moja cesta. Pokračovala som v zápase s úzkosťou. A bola to vojna.

Krátko potom, čo som sa vydala za môjho muža Josha, som vnímala, že som sa dostala do špirály úzkosti. Vyliala som svoje srdce pred Pánom a On mi dal obraz. V tom obraze som bola na bojovom poli pod vplyvom strachu skrývajúca sa zatiaľ čo okolo mňa zúrila vojna. Obhliadla som sa, či niečo vôkol seba nenájdem s čím by som mohla bojovať a predo mnou sa objavila moja Biblia a môj modlitebný denník. Vnímala som, že Boh mi ukázal, že to je všetko to čo potrebujem, aby som mohla zápasiť so svojimi úzkosťami. Takže som pokračovala v zápase. S pevným predsavzatím nenechať sa držať vzadu a s pomocou Božej sily som si vybrala žiť môj život napriek týmto úzkostným atakom a to aj vtedy keď sa môj hlas triasol a moje srdce búšilo. Tieto udalosti ma spomaľovali, ale nezastavili ma. Pracovala som ako novinárka v hektickom spravodajstve. Strávila som čas ako misionárka, spievajúc a ohlasujúc Božie slovo pred zástupmi ľudí. Nedávno som pracovala, ako školský pastorálny asistent pomáhajúc deťom, ktoré čelia podobným zápasom ako ja.  Ako dieťa som si nevedela predstaviť, že raz budem akúkoľvek z týchto vecí, ale z Božej moci a sily to dokážem.

V roku 2019 som sa zúčastnila konferencie, ktorú Boh použil na premenu môjho života a pripravil ma na veľkú búrku, ktorá sa mala vrútiť do mojej rodiny. Na tejto konferencii som sa naučila, že je niečo lepšie ako uzdravenie a tým je Božia prítomnosť. Namiesto toho, aby som sa zamerala na Božie uzdravenie z môjho strachu, som sa začala zameriavať na hľadanie Božej prítomnosti. Božia prítomnosť vyháňa strach a prináša pokoj. Týždeň po tejto konferencii, môjmu štedrému, milujúcemu a Boha milujúcemu otcovi diagnostikovali rakovinu. O 6 týždňov nato zomrel. Počas tohto času som kričala k Bohu, aby uzdravil môjho otca. Namiesto toho ho zobral do svojej prítomnosti – na miesto definitívneho uzdravenia.

Teraz už nezažívam panické úzkostné útoky. Sú chvíle, kedy sa stále cítim ustarostená, alebo vystrašená, ale naučila som sa, kde nájdem pokoj – nájdem ho v Božej prítomnosti. Môj život už nie je poznačený strachom, ale Božím pokojom a radosťou.