Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
    2020-12-11
  • Michaela Vyhnalová
    Zručnosť tvoriť kvalitné vzájomné vzťahy je založená práve iba na našej ochote udržiavať a prijímať vnútorný oheň lásky, vďačnosti a priateľstva nebeského Otca ku nám. Do akej miery dovolíme prehlbovať náš osobný vzťah s Pánom, do takej istej miery budeme vedieť skvalitňovať vzťahy s ostatnými.
    2020-11-11
  • Saša Tinková
    Túžime po láske, žiť ju, prijímať ju a následne dávať, čo sa nám vrchovate darí vtedy, keď sme tými, kými sme boli pôvodným božím zámerom stvorení. Sklamaní svetom, matériou, ľuďmi, kariérami, unavení vecami, zážitkami, ruchom, zhonom, hľadáme v duchovne mnohí práve toto. Spočinúť v tej Pravde - kto som, kam patrím. Pocítiť, že keď už sme tu, na tomto svete, tak to musí byť z nejakého dobrého dôvodu. A možno z toho najkrajšieho – z lásky...
    2020-09-08
  • sr. Vojtecha Mereďová SPraem
    Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy. No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice.
    2020-08-03
  • Saša Tinková
    Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov... A nič... Cítila som sa stále mizernejšie. Nič nefungovalo
    2020-06-24

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Prof. Peter Šiška
Dať Bohu šancu

small_peter-siska1.jpg

Slovenský disident žijúci v Amerike.
Professor na Univerzite (United States Military Academy, West Point,New York), zo Slovenska má doktorát z prírodných vied (RNDr), kandidát vied (CSc) a z Ameriky Ph.D.

V ľudskom živote je mnoho ciest, ktoré vedú k Bohu. Všetky tieto cesty sú ako slová piesne, ktoré sa dotknú ľudského srdca a zanechajú v ňom trvalé stopy. Väčšina z nás na Slovensku sa narodila v rodinách, ktoré navštevovali kostol a dokonca sa aj doma modlili. Predsa nám často chýba osobná skúsenosť “znovu sa narodiť" z Ducha tak, ako vyzval Kristus židovského učiteľa Nikodéma: “Musíš sa znovu narodiť!” Tieto slová priviedli Nikodéma do rozpakov: “Ako sa môže človek znovu narodiť? Vari sa môže znovu vrátiť do života matky?” Podobne je to aj v našom živote. Jedna vec je ísť do kostola, modliť sa hoci aj celý deň a druhá vec je žiť život, ktorý je úplne ponorený do božej prítomnosti.

Moja osobná cesta viery začala v malej slovenskej dedine, kde tradične kresťanské hodnoty boli prítomné po celé stáročia. Na nešťastie naše životy boli často dychotomické: na jednej strane sme chodili pravidelne do kostola, ale na druhej strane sme viedli naše súkromné životy podľa iných zákonov, ako tie, o ktorých sme počuli v kostole. Nejaký vážnejší náboženský život sa chápal ako čosi, čo patrilo starším ženám, deťom a tým čo sa chceli stať kňazmi. Môj cieľ bol jednoduchý, stať sa jedným zo zástupu chlapcov a neskoršie mužov, ktorým stačilo ísť aj za kostol a tam sa baviť, až potiaľ, pokiaľ nebolo po omši alebo sa schovať niekde za organ a takto si prežiť svoju náboženskú povinnosť. Ako môže jeden zdravý chlap zniesť tú pobožnú nudu s ružencom na rukách? To nemôže byť ozajstný chlap! Mnohí chlapi na ceste do kostola sa aj zastavili v miestnej krčme a tam strávili svojmu “pobožnosť.”

Psychológia nás učí, že v období dospievania si začíname klásť svetonázorové otázky ako napríklad: Odkiaľ sme prišli? Kam všetci ideme a načo sme tu na svete? Práve v tomto okamihu môjho života sa začalo odohrávať v našej krajine čosi neobyčajné. Písal sa rok 1968 a nový závan demokratizačného procesu, slobody a otvorenosti doslova zatriasol základmi našej socialistickej spoločnosti. Vítali sme túto novú vlnu s veľkou radosťou a s nádejou. Dokonca aj naša farnosť zorganizovala prvé misie. Celá dedina sa zhromaždila pred kostolom okolo misijného kríža, ktorý mal tabuľku s rokmi predošlých misií. Bol som zvedavý ako také misie vyzerajú, keďže posledné misie boli dávno predtým, než som sa narodil. Atmosféra bola plná očakávania, všetci sme cítili, že nastáva historický okamih. Zástup kňazov sa pomaly blížil k oltáru a medzi nimi bol aj slovenský kňaz z Ameriky, ktorý sa po prvý krát vrátil domov, vďaka nastávajúcej vlne slobody. Rozhodol som sa zúčastniť sa aktívne týchto misií. Po mnohé roky som chodil na spoveď z donútenia niekoho iného, teraz som sa rozhodol ísť sám z vlastnej vôle. Veľa toho sa nazhromaždilo v mojom svedomí a za mnohé veci som mal pocit viny, s ktorým som sa chcel vysporiadať. Pomyslel som si, že ak je tu Boh skutočne pritomný, dám mu šancu pôsobiť aj na mňa a uvidím ako to dopadne.” Vybral som si toho slovenského kňaza z Ameriky a vstúpil som do spovednice. Vytiahol som svoj papier z písanky, ktorý bol popísaný od vrchu do spodu mojimi hriechmi. Kňaz pozorne počúval a sem tam ma povzbudil milým slovom a naznačil mi, aby som príliš nenástojil iba na negatívnych veciach, ale aby som dal Bohu šancu pôsobiť svojou láskou cez bahno vlastných hriechov. Pomaly som začal pociťovať ako sloboda, pokoj a nežná láska začínajú prenikať do mojej duše. Bolo to ako svetlo, ktoré začína čoraz viac a intenzívnejšie žiariť v temnote duše. Už nikdy viac som tohto kňaza nevidel, no pre mňa sa stal anjelom, cez ktorého samé nebo poslalo dážď požehnania. V nasledujúce týždne som začal prežívať hotové medové týždne s Bohom. Bolo to všetko neopísateľné, pokojné, tiché, plné istoty v budúcnosť a zdalo sa mi, že ani smrť samotná ma nemohla oddeliť od Božej lásky. Cítil som sa skutočne znovuzrodený, tentoraz z Ducha Svätého. Všetka moja neistota, nervozita a zlé návyky zrazu zo mňa spadli. Dokonca aj preklínania, na ktoré som si počas dlhých rokov zvykol, ma viac už nezaujímali. Navyše modlitby prestali byť pre mňa nudné a začal som ich hovoriť úprimne – zo srdca.

Ešte jedna zaujímavá vec sa odohrala v tomto období. Moja matka trpela náhlymi bolesťami, ktoré ju z času na čas pripútali na lôžko. Raz sme boli spolu v okresnom meste, keď tieto bolesti ju opäť nečakane prekvapili. “Ako len dôjdeme teraz domov”, ticho zastenala, sediac na stoličke a skrútená od bolesti. Pozdvihol som oci ku krížu a povedal som modlidbu, ktorú si dodnes pamätám:

“Bože, prosím ťa, uzdrav moju matku a ak je potrebný môj život, vezmi si ho ako výmenu za jej uzdravenie.” V tom momente jej bolesti prestali a spokojne sme sa vrátili na vlaku domov. Viac už týmito bolesťami netrpela.

Postupne rokmi, ktoré nasledovali, starosti a obavy, ktoré denne zažívame ubrali niečo z môjho prvotného zápalu znovuzrodenia vo viere. Pochopil som však, že sám s vlastnými silami to nikdy nemôžem dokázať. Som slabý človek a nemôžem sa spasiť sám od seba. Predsa pevne verím, že keď vystriem svoju ruku ku Kristovi, tak ma vytiahne z rozbúrených vôd, tak ako to urobil s apoštolom Petrom, keď sa zľakol vĺn Genezaretského jazera a začal sa topiť. Želal by som každému človeku, aby skúsil tú istú radosť a pokoj zo znovuzrodenia ako som to zažil ja. Často je to naše svedomie a pocit viny, ktorému nedokážeme čeliť a ktorý nám prekáža znovu sa narodiť. Boh je ochotný nám odpustiť, postaviť nás na nohy, dať nám istotu a uviesť nás do plnosti života, ak mu dáme k tomu príležitosť.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium