Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Prof. Peter Šiška
Dať Bohu šancu

small_peter-siska1.jpg

Slovenský disident žijúci v Amerike.
Professor na Univerzite (United States Military Academy, West Point,New York), zo Slovenska má doktorát z prírodných vied (RNDr), kandidát vied (CSc) a z Ameriky Ph.D.

V ľudskom živote je mnoho ciest, ktoré vedú k Bohu. Všetky tieto cesty sú ako slová piesne, ktoré sa dotknú ľudského srdca a zanechajú v ňom trvalé stopy. Väčšina z nás na Slovensku sa narodila v rodinách, ktoré navštevovali kostol a dokonca sa aj doma modlili. Predsa nám často chýba osobná skúsenosť “znovu sa narodiť" z Ducha tak, ako vyzval Kristus židovského učiteľa Nikodéma: “Musíš sa znovu narodiť!” Tieto slová priviedli Nikodéma do rozpakov: “Ako sa môže človek znovu narodiť? Vari sa môže znovu vrátiť do života matky?” Podobne je to aj v našom živote. Jedna vec je ísť do kostola, modliť sa hoci aj celý deň a druhá vec je žiť život, ktorý je úplne ponorený do božej prítomnosti.

Moja osobná cesta viery začala v malej slovenskej dedine, kde tradične kresťanské hodnoty boli prítomné po celé stáročia. Na nešťastie naše životy boli často dychotomické: na jednej strane sme chodili pravidelne do kostola, ale na druhej strane sme viedli naše súkromné životy podľa iných zákonov, ako tie, o ktorých sme počuli v kostole. Nejaký vážnejší náboženský život sa chápal ako čosi, čo patrilo starším ženám, deťom a tým čo sa chceli stať kňazmi. Môj cieľ bol jednoduchý, stať sa jedným zo zástupu chlapcov a neskoršie mužov, ktorým stačilo ísť aj za kostol a tam sa baviť, až potiaľ, pokiaľ nebolo po omši alebo sa schovať niekde za organ a takto si prežiť svoju náboženskú povinnosť. Ako môže jeden zdravý chlap zniesť tú pobožnú nudu s ružencom na rukách? To nemôže byť ozajstný chlap! Mnohí chlapi na ceste do kostola sa aj zastavili v miestnej krčme a tam strávili svojmu “pobožnosť.”

Psychológia nás učí, že v období dospievania si začíname klásť svetonázorové otázky ako napríklad: Odkiaľ sme prišli? Kam všetci ideme a načo sme tu na svete? Práve v tomto okamihu môjho života sa začalo odohrávať v našej krajine čosi neobyčajné. Písal sa rok 1968 a nový závan demokratizačného procesu, slobody a otvorenosti doslova zatriasol základmi našej socialistickej spoločnosti. Vítali sme túto novú vlnu s veľkou radosťou a s nádejou. Dokonca aj naša farnosť zorganizovala prvé misie. Celá dedina sa zhromaždila pred kostolom okolo misijného kríža, ktorý mal tabuľku s rokmi predošlých misií. Bol som zvedavý ako také misie vyzerajú, keďže posledné misie boli dávno predtým, než som sa narodil. Atmosféra bola plná očakávania, všetci sme cítili, že nastáva historický okamih. Zástup kňazov sa pomaly blížil k oltáru a medzi nimi bol aj slovenský kňaz z Ameriky, ktorý sa po prvý krát vrátil domov, vďaka nastávajúcej vlne slobody. Rozhodol som sa zúčastniť sa aktívne týchto misií. Po mnohé roky som chodil na spoveď z donútenia niekoho iného, teraz som sa rozhodol ísť sám z vlastnej vôle. Veľa toho sa nazhromaždilo v mojom svedomí a za mnohé veci som mal pocit viny, s ktorým som sa chcel vysporiadať. Pomyslel som si, že ak je tu Boh skutočne pritomný, dám mu šancu pôsobiť aj na mňa a uvidím ako to dopadne.” Vybral som si toho slovenského kňaza z Ameriky a vstúpil som do spovednice. Vytiahol som svoj papier z písanky, ktorý bol popísaný od vrchu do spodu mojimi hriechmi. Kňaz pozorne počúval a sem tam ma povzbudil milým slovom a naznačil mi, aby som príliš nenástojil iba na negatívnych veciach, ale aby som dal Bohu šancu pôsobiť svojou láskou cez bahno vlastných hriechov. Pomaly som začal pociťovať ako sloboda, pokoj a nežná láska začínajú prenikať do mojej duše. Bolo to ako svetlo, ktoré začína čoraz viac a intenzívnejšie žiariť v temnote duše. Už nikdy viac som tohto kňaza nevidel, no pre mňa sa stal anjelom, cez ktorého samé nebo poslalo dážď požehnania. V nasledujúce týždne som začal prežívať hotové medové týždne s Bohom. Bolo to všetko neopísateľné, pokojné, tiché, plné istoty v budúcnosť a zdalo sa mi, že ani smrť samotná ma nemohla oddeliť od Božej lásky. Cítil som sa skutočne znovuzrodený, tentoraz z Ducha Svätého. Všetka moja neistota, nervozita a zlé návyky zrazu zo mňa spadli. Dokonca aj preklínania, na ktoré som si počas dlhých rokov zvykol, ma viac už nezaujímali. Navyše modlitby prestali byť pre mňa nudné a začal som ich hovoriť úprimne – zo srdca.

Ešte jedna zaujímavá vec sa odohrala v tomto období. Moja matka trpela náhlymi bolesťami, ktoré ju z času na čas pripútali na lôžko. Raz sme boli spolu v okresnom meste, keď tieto bolesti ju opäť nečakane prekvapili. “Ako len dôjdeme teraz domov”, ticho zastenala, sediac na stoličke a skrútená od bolesti. Pozdvihol som oci ku krížu a povedal som modlidbu, ktorú si dodnes pamätám:

“Bože, prosím ťa, uzdrav moju matku a ak je potrebný môj život, vezmi si ho ako výmenu za jej uzdravenie.” V tom momente jej bolesti prestali a spokojne sme sa vrátili na vlaku domov. Viac už týmito bolesťami netrpela.

Postupne rokmi, ktoré nasledovali, starosti a obavy, ktoré denne zažívame ubrali niečo z môjho prvotného zápalu znovuzrodenia vo viere. Pochopil som však, že sám s vlastnými silami to nikdy nemôžem dokázať. Som slabý človek a nemôžem sa spasiť sám od seba. Predsa pevne verím, že keď vystriem svoju ruku ku Kristovi, tak ma vytiahne z rozbúrených vôd, tak ako to urobil s apoštolom Petrom, keď sa zľakol vĺn Genezaretského jazera a začal sa topiť. Želal by som každému človeku, aby skúsil tú istú radosť a pokoj zo znovuzrodenia ako som to zažil ja. Často je to naše svedomie a pocit viny, ktorému nedokážeme čeliť a ktorý nám prekáža znovu sa narodiť. Boh je ochotný nám odpustiť, postaviť nás na nohy, dať nám istotu a uviesť nás do plnosti života, ak mu dáme k tomu príležitosť.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium