Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21
  • Michaela Vyhnalová
    „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
    2020-12-11

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Shaun Growney
Sila zmierenia

small_small_shuan.jpg

Shaun Growney rozpráva svoj príbeh ako sa takmer po štyridsiatich rokoch mimo cirkvi, opäť dostal k viere skrze sviatosť zmierenia.

Vyrastal som síce v katolíckej rodine, ale moje praktizovanie viery v mladosti bolo skôr vlažné, a s cirkvou som sa dal úplne zbohom, keď som mal dvadsať rokov. S väčšinou učenia cirkevnej morálky som nesúhlasil a nedokázal som v sebe zladiť predstavu milosrdného Boha s večným zatratením. Stal som sa agnostikom. Ponechal som si akúsi osobnú spiritualitu a voľne som si interpretoval viac-menej humanistický morálny odkaz, ktorý som si sám vytvoril. Toto mi prinieslo (a zároveň aj iným) pomerne veľa zármutku v rozličných podobách, ale ja som to nepripisoval vážnym nedostatkom mojej filozofie. Úspechy ako aj pády boli súčasťou procesu učenia sa na ceste za múdrosťou. Čiže každá chyba bola príležitosťou rásť (myslím, že svojím zovňajškom som bol skôr „new-age“, ale bez hipisáckej brady a sandál). Na tejto ceste som zotrval ďalších zvláštnych tridsať rokov.

V roku 1999 mi zomreli obaja rodičia. Kvôli tomu sme sa mojou sestrou Chris v jeden večer pri večeri pustili do debaty o posmrtnom živote. Chris je veľmi zbožná a počas mojich agnostických desaťročí sa za mňa vytrvalo modlila. Keď som jej povedal, že neviem, či existuje život po smrti alebo nie, dohnal som ju k slzám. Požiadala ma, aby som jej niečo sľúbil. Bez toho, aby som vedel, čo odo mňa žiada, som sa pristihol ako hovorím: „Okej, sľubujem.“ „Ak ti dohodnem stretnutie, pôjdeš za kňazom?“, spýtala sa ma. „Pôjdem,“ opäť zo mňa vyhŕklo. Mal som dobré argumenty a pomyslel som si, že naťahovať sa s kňazom o náboženstve a morálke by mohla byť celkom zábava. Ani na chvíľu som nezaváhal, že by som mohol zmeniť názor. Mal som svoje vychodené chodníčky a nepociťoval som žiadnu potrebu prehodnocovať dôvody, pre ktoré som odišiel z cirkvi.

Približne o dva týždne neskôr som sedel v salóniku v Hampsteade spolu s bratom Robertom, kňazom Opus Dei nahodenom v klerike. Prerozprával som mu svoj príbeh a načrtol všetky moje výhrady „vo svedomí“ voči katolíckemu učeniu a morálke. Občas v krátkosti niečo poznamenal a za behu mi ponúkol niekoľko stručných vysvetlení, ale väčšinu času iba počúval. Uznal som, že som porobil mnoho vecí, ktoré som úprimne ľutoval, avšak niektoré veci, ktoré som urobil v rozpore s učením katolíckej cirkvi, som neľutoval, pretože som si myslel, že nie sú nesprávne. Toto nás priviedlo k debate o povahe hriechu a obzvlášť o nevyhnutnosti úmyslu vykonať hriech predtým, než niečo môže byť nazvané hriechom. Zdalo sa, že Brat Robert tvrdí, že pokiaľ som vo svojom svedomí naozaj presvedčený, že niečo nebolo zlé alebo nesprávne, potom to nemôže byť nazvané hriechom. Prekvapilo ma to. Moje mládežnícke chápanie spred štyridsiatich rokov bolo pomerne odlišné.

Približne o dva týždne neskôr som sedel v salóniku v Hampsteade spolu s bratom Robertom, kňazom Opus Dei nahodenom v klerike. Prerozprával som mu svoj príbeh a načrtol všetky moje výhrady „vo svedomí“ voči katolíckemu učeniu a morálke. Občas v krátkosti niečo poznamenal a za behu mi ponúkol niekoľko stručných vysvetlení, ale väčšinu času iba počúval. Uznal som, že som porobil mnoho vecí, ktoré som úprimne ľutoval, avšak niektoré veci, ktoré som urobil v rozpore s učením katolíckej cirkvi, som neľutoval, pretože som si myslel, že nie sú nesprávne. Toto nás priviedlo k debate o povahe hriechu a obzvlášť o nevyhnutnosti úmyslu vykonať hriech predtým, než niečo môže byť nazvané hriechom. Zdalo sa, že Brat Robert tvrdí, že pokiaľ som vo svojom svedomí naozaj presvedčený, že niečo nebolo zlé alebo nesprávne, potom to nemôže byť nazvané hriechom. Prekvapilo ma to. Moje mládežnícke chápanie spred štyridsiatich rokov bolo pomerne odlišné.

Kľakol som si na kolená, opakoval som slová po bratovi Robertovi a pravdivo odpovedal na jeho otázky. Krátko na to som sa rozplakal a keď sme skončili, úkon kajúcnosti som vypovedal zastretým a zlomeným hlasom. Brat Robert mi udelil rozhrešenie a nad hlavou mi urobil znak kríža. Uvedomil som si, že vo chvíli, keď som povedal „áno“ spovedi, som si nepomyslel, že by som mohol byť hoden rozhrešenia. A tak som len ťažko mohol uveriť, že sviatosť mi bola udelená a že som bol sviatostne zmierený s Bohom, ktorého som sotva poznal a v ktorého som ledva veril. Potom som pocítil ako sa odpustenie začína v mojom vnútri dvíhať ako obrovitánske duchovné objatie. Možno si poviete, že to boli iba emócie, ako pripomienka mojich mnohých chýb a zlyhaní. Ale ja som odvtedy pochopil, že Duch Svätý kdesi hlboko vo mne mocne konal. Toto bol zlom môjho života.

Ako pokánie som sa v metre cestou domov pomodlil trikrát Zdravas. (Iba trikrát! Po štyridsiatich rokoch!), a v najbližšiu nedeľu som prijal Eucharistiu. Moja viera odvtedy pomalými krokmi rástla, nie však smerom ako za mojich školských rokov. Vtedy to bol iba zvyk, vina a strach pred zatratením. Teraz je zdrojom veľkej radosti a sily. Nie že by som už teraz bol dokonalý, to zďaleka nie. Ale zmena, ktorú vo mne Boh urobil je taká veľká, že nad ňou každý deň žasnem. Bol som kusom mŕtveho dreva, ktoré On preštepil na zdravý vinič, a zanedlho som opäť ožil, a dokonca už teraz mám aj niekoľko nových zelených lístkov. Ovocie ešte len príde.

Príbeh bol prevzatý s dovolením: : Good News


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium