Môj príbeh

Lacey Sturm (za slobodna Lacey Mosley) je speváčka americkej rockovej kapely Flyleaf. Svojimi myšlienkami, hudbou a rozprávaním svojho príbehu pomohla mnohým ľuďom.

Lacey sa narodila pred 29 rokmi do veľmi chudobnej rodiny, slobodnej mame, ako druhá zo šiestich detí. Boli odkázaní na pomoc iných a museli sa často sťahovať. Vždy, keď sa presťahovali a začali chodiť na novú školu, jej spolužiaci sa jej vysmievali kvôli okuliarom a oblečeniu, ktoré nosila. Čím však bola staršia, tým ťažší bol život a rútilo sa na ňu čoraz viac problémov. Jej trojročnú sesternicu zbil na smrť jej nevlastný otec a Lacey bojovala s depresiou.

Jej mama im síce odmalička rozprávala o Bohu, ale keď mala Lacey 10 rokov, prestala v neho veriť. Nechápala, ako by mohol Boh toto všetko dopustiť. "Mala som málo sebaúcty, depresiu a veľmi som sa nenávidela. Myslím, že sa to odrazilo na vzťahoch s ostatnými ĺuďmi. Nenávidela som každého. A tak moja situácia doma bola zlá." Aby unikla, Lacey začala brať drogy.

"Prvý krát som skúsila drogy, keď som mala 10 rokov. Tajila som to pred ľuďmi zo školy, a stále som mala pocit, že je to zlé, viete...vedela som, že je to zlé. Ale potom, keď som mala 13, spoznala som ďalšich ĺudí, ktorí drogovali, a padla som do toho ešte hlbšie. Spravila by som čokoľvek, čo by som mohla, viete? Pokúšala som sa pochopiť, kto som, a čokoľvek, čo ma oddeľovalo od mojej rodiny alebo čo ma oddeľovalo od mojej situácie doma, bolo pre mňa úžasné, bolo pre mňa dobré." Problém sa však nestrácal, práve naopak, jej hádky s mamou boli čoraz vážnejšie, až nakoniec musela zasiahnuť polícia. "V šestnástich sa všetko zhoršilo. Musela som sa odsťahovať, pretože moja mama a ja sme každý deň bojovali. Bojovali sme slovne aj fyzicky. Bolo to veľmi kruté." Musela ísť bývať ku starým rodičom do iného štátu. "Keď som sa tam presťahovala, stratila som prístup k drogám, ako som mala predtým. Nemala som dílera. A navyše mi naozaj chýbali moji bratia a sestry. Veľmi som ich ľúbila a každý deň som sa o nich starala - teraz som ich vôbec nevidela. Stratila som aj chlapca, s ktorým som chodila tri roky. Úprimne, stratila som dôvod sa zobúdzať každý deň." Život so starými rodičmi bol pre ňu úplne nový. "Je to vtipné, pretože som tak trochu zažila dva extrémy - Bola som naozaj chudobná, a potom som išla bývať k svojej starkej, ktorá bola naozaj bohatá. Pamätám si, ako som premýšľala: ''Je to naozaj toto? Je toto naozaj všetko, čo život môže ponúknuť? A ak je, nie som s tým spokojná.' A neverím, že to, čo ti svet môže ponúknuť, je dosť." Z Lacey sa stala priamočiara ateistka.

"Moja stará mama chodila do kostola. Najprv ma do toho nenútila, pretože som tam vážne nechcela chodiť," hovorí Lacey. "Mala som vážne problémy s kresťanmi. Nenávidela som každého, z koho som cítila, že nevie, aké je to byť mnou. Každý, kto vyzeral, že nezažil to, čo ja, sa mi zdal naivný. Každý, kto vyzeral, že je naozaj šťastný, sa mi zdal falošný - hlavne kresťania. Obraz, ktorý som si vybavila pod pojmom kresťanstvo, bol odsudzujúci a pokrytecký. Hneď ako niekto začal hovoriť o tom, že je kresťan, okamžite som ho vyzvala: 'Takže ty veríš v Boha, tak prečo sa stalo toto? A prečo sa stalo tamto?' A samozrejme, nedostala som žiadne odpovede, lebo deti, ktoré som vyzývala, nevedeli prečo veria tomu, čomu veria."

So starou mamou sa často hádali, nebola tam o nić šťastnejšia. Nebola spokojná so svojím životom a jej pocity prázdnoty stále rástli. Nervovo sa zrútila, stratila dôvod žiť a rozhodla sa, že sa už nikdy nech zobudiť. Ostrihala si vlasy a naplánovala si, že keď príde na druhý deň zo školy, zabije sa.

Keď sa však vrátila, jej stará mama bola doma, aj keď nemala byť. Bola veľmi nahnevaná, lebo videla, že s Lacey niečo nie je v poriadku. "Keď som sa ten deň, kedy som to plánovala urobiť, vrátila zo školy, moja starká mi začala vravieť, že potrebujem ísť do kostola. To, samozrejme, nesedelo. Pohádali sme sa. Bola naštvatá a vyhlásila, že už nesmiem fajčiť cigarety. To bola veľká vec. Ziapala som: 'V žiadnom prípade!' Potom sa so mnou ďalej hádala o tom, aké dôležité je chodiť do kostola. Len aby prestala kričať, povedala som, že pôjdem."

Na bohoslužbe kazateľ začal hovoriť kázeň, zrazu sa však zastavil. Povedal, že cíti, že Boh chce, aby rozprával o rodinách, o ktoré sa staral. "A tak začal hovoriť o tých zničených rodinách. V podstate opisoval môj život. Cítila som sa nepríjemne a myslela som si: 'Toto je divné. Je to len náhoda. Musíš odtiaľto vypadnúť. Musíš odtiaľto vypadnúť. Musíš odtiaľto vypadnúť.' A tak som vstala a išla som k dverám.

Muž, ktorý bol v kostole diakonom, ma chytil za ruku a povedal: 'Pán chcel, aby som ti niečo povedal. Nikdy si nepoznala pozemského otca. Boh ti bude lepším otcom, ako by mohol byť pozemský otec.' To ma šokovalo. Bola som tam ako zamrznutá. Nikdy som nepoznala svojho otca, ale toto naozaj upútalo moju pozornosť, pretože ten muž z kostola ma nepoznal.

Nič z toho, čo ten chlap povedal, ma nepresvedčilo, že Boh existuje, lebo mi bolo jedno, že som nikdy nemala otca. Ale chlapík pokračoval. Začal hovoriť o bolesti a o všetkom, čím som si prešla. Povedal to takým spôsobom, že som vedela, čo myslí. A čím viac hovoril o bolesti, tým viac sa moje srdce lámalo na milióny kúskov.

Potom povedal: 'Chceš, aby táto bolesť odišla?' A ja na to: 'Samozrejme, že chcem.' On odpovedal: 'Boh ti chce viazť bolesť. Ježiš zomrel, aby mohol odniesť tvoju bolesť sám, aby si nemusela mať bolesť. Odpúšťa všetky tvoje hriechy.' Nakoniec, keď som bola zúfalejšia ako kedykoľvek predtým, sa ma spýtal, či chcem, aby sa za mňa pomodlil, a ja som povedala áno." V skutočnosti však neverila, že by jej to mohlo pomôcť. Súhlasila len zo zúfalstva. "Mala som hlavu v dlaniach a on sa modlil, aby na mňa zostúpil Boží pokoj. Akonáhle povedal slovo pokoj, cítila som ho a všetka moja ťažoba sa zdvihla. Videla som, aká som bola, a tiež som cítila prvý krát Božiu lásku.

Videla som rozdiel medzi tým, kým som bola, a tým, kým je Boh, a aká odporná som bola. Videla som všetku moju zlobu, ale cítila som Božie objatie. Bolo to ako keby Boh hovoril: 'Milujem ťa takú, aká si. Milujem ťa so všetkou tvojou minulosťou, všetkými chybami, tvojím hnevom voči mne.' A všetko, čo Boh chcel, aby som spravila, bolo uveriť, že ma miluje. Práve vtedy to nebolo o veciach, ktoré som potrebovala zmeniť alebo ktorých som sa potrebovala vzdať. Len chcel, aby som verila, že ma miluje. Môj život sa odvtedy veľmi zmenil. Keď sa diakon za mňa modlil, uvedomila som si, že láska, ktorú som cítila k svojmu chlapcovi a aj k mojej rodine, bola nič v porovnaní s Božou láskou ku mne a ku nám všetkým. Keď som si uvedomila, že Boh ma miluje napriek tomu, aká otrasná som bola, začala som premýšľať - 'Kto som, aby som o druhých čokoľvek hovorila? Kto som, aby som niekoho nenávidela, keď ma Boh miluje napriek všetkému?' Láska bolo to, čo ma udrelo najsilnejšie. Cítila som, že mi je odpustené."

Spracovala Michaela Beňová na základe rozhovoru: Lacey Sturm