Môj príbeh

Absolvent katolíckej teológie, ktorý v minulosti užíval a pestoval marihuanu. Skúšal heroín, pervitín a LSD. Dnes slúži Bohu ako evanjelista. Je členom spoločenstva Maranatha

Vyrástol som v dobrej rodine s tradičnou kresťanskou vierou, no Boha som osobne nepoznal.

Keď som prišiel do puberty začal som rebelovať voči náboženstvu svojich rodičov, pretože pre mňa to bol len súbor morálnych pravidiel. Začal som počúvať hudbu, ktorá propagovala úplne opačné hodnoty, aj skupiny vyznávajúce satanizmus. Začal som chodiť do partie, v ktorej sme spoločne popíjali, neskôr sme aj miešali lieky s alkoholom. V tom čase ma zaujala filozofia anarchie, začal som fajčiť marihuanu a zároveň som ju pestoval. V 19-tich som prvýkrát vyskúšal heroín. Zo začiatku som sa bál si ho vpichnúť, tak som ho na prvýkrát fajčil. Neskôr som spoznal aj iné drogy ako LSD a pervitín. Moja diagnóza bola F19 - to znamená závislosť na viacerých omamných a psychotropných látkach. Dôležité pre mňa bolo dostať sa zo zlej a sivej reality.

V dvadsiatich troch rokoch som už mal za sebou 2 pobyty na psychiatrii a tiež trojmesačné liečenie na Prednej Hore. V septembri 1997 ma polícia chytila s necelými dvoma kilami marihuany v aute, pričom som mal na chate ďalšie rastliny, z ktorých sa dalo vyrobiť ďalších možno 7-8 kg. Súd mi neskôr zázrakom vymeral len 15 mesiacov s podmienkou na 2 roky. O tom, že ma chytili bola dokonca krátka správa v televíznych novinách. Pár dní po tejto udalosti, keďže som bol vyšetrovaný na slobode, som po enormnej dávke alkoholu a pervitínu vopchal ruky do skrine elektrického napätia. Dnes v tom vidím Božiu ruku, že som to prežil. Vtedy som to bral tak, že ma nechce už ani smrť. Niekoľko dní po tejto udalosti som odišiel na spomínané liečenie na Prednej Hore. Keď som sa vrátil po trojmesačnom liečení, bol som ľudsky rozhodnutý zmeniť svoj život. Toto moje rozhodnutie však vydržalo asi tak 5 dní a potom to bolo ešte oveľa horšie ako pred liečením. Nedokázal som si predstaviť život bez drog - to radšej fetovať a zomrieť.

V októbri 1998 (bol to akurát rok Ducha Svätého) som bol pozvaný na evanjelizačné stretnutie Oheň. Hneď ako som vstúpil, cítil som Božiu prítomnosť a počas chvál to bolo ešte mocnejšie. Uvedomil som si, že prežívanie „Jeho“ prítomnosti je „droga“, ktorú som celý život hľadal. Cítil som, že toto je skutočný raj a nie to, čo mi dávali drogy. Keď na mňa potom počas modlitby príhovoru vložili ruky, pocítil som, že predo mnou stojí osoba Ježiša Krista. Samozrejme nie ako halucinácia alebo zjavenie, nie ako niečo čo možno vnímať fyzickými zmyslami. Jeho prítomnosť som vnímal svojím duchom, srdcom, nazvite to akokoľvek no toto uvedomenie si Jeho prítomnosti bolo pre mňa reálnejšie ako to, čomu som dovtedy hovoril realita.

Aj keď som pôvodne chcel zostať frajer, pod vplyvom Jeho lásky mi začali prúdom tiecť slzy. Stál som v pravde toho kým som, aký veľmi nehodný som, no zároveň ako ma On nevysloviteľne miluje. Mal som pocit, že sa roztápa všetka tá špina môjho života. V duchu som mu povedal „Ježiš chcem teba - byť tvoj, prosím, premeň ma!“. V tej chvíli sa na mne naplnili slová Písma „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17).

Bol som v okamihu nadprirodzene vyslobodený z drogovej závislosti, alkoholizmu, dokonca aj fajčenia. Keď som odchádzal z tohto stretnutia, zahodil som cigarety. Nerobil som nijaké záväzky, nemusel som sa nijako premáhať, zrazu som mal pocit, že som nikdy nefajčil, nebral drogy. Bol som skutočne nový človek! Bol som tiež vyslobodený zo smilstva, masturbácie a s Božou milosťou som nikdy viac do týchto hriechov nepadol.

Možno to vyzerá, že sa chválim - áno chcem sa chváliť, ale tak ako to povedal apoštol Pavol: „Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista.“ (Gal 6,14) Psychiatri hovoria, že narkoman je úplne uzdravený, až keď sa nad ním privrie poklop na rakve. Musím povedať, že majú pravdu, ale naozaj platí aj Božie Slovo, ktoré hovorí, že s Kristom sme boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych aj my žili novým životom (Rim 6, 4). Naozaj je to všetko o tom, že On za mňa zomrel na kríži, vstal z mŕtvych a daroval mi nový život. V októbri tomu bude 12 rokov čo som slobodný človek a žijem pre Pána.

Po vyslobodení som začal chodiť do spoločenstva ktoré organizovalo evanjelizačné stretnutie, kde som stretol Pána (Prešovské spol. Maranatha), kde fungujem dodnes (keď že som Košičan v tomto čase slúžim hlavne s ľuďmi s Košicého spol. Maják).
Už týždeň po obrátení som svedčil prvýkrát asi stovke ľudí práve z tohto spoločenstva. Krátko po tom ma začali pozývať do škôl, na evanjelizačné stretnutia, konferencie, púte, k birmovancom alebo do farností. Tiež som mal milosť svedčiť v miestnej (košickej) televízii (TV Naša), moje svedectvo vyšlo v košickom aj prešovskom denníku, niekoľkokrát som mal možnosť hovoriť v rádiu Lumen. Čoskoro som popri svedectve začal ohlasovať aj evanjelium, neskôr tiež trošku viac formačné Slovo. Keďže vedúca nášho spoločenstva (sestra Helena) vnímala, že ma Pán povoláva k ohlasovaniu, navrhla mi, aby som šiel študovať teológiu. Tak som asi tri roky po obrátení začal diaľkovo študovať katolícku teológiu, ktorú som úspešne dokončil v roku 2006. Za tie roky som mal milosť svedčiť a kázať tisícom ľudí na menších aj väčších stretnutiach.

Po obrátení som sa vrátil k niekdajšiemu jedinému „normálnemu“ koníčku - jazde na motorke (než som úplne prepadol drogám, tak som tiež miloval motorky). Chcem tak dosvedčiť, že Ježiš nám neberie záľuby ktoré sú OK, myslím že často práve naopak. Na nádrži svojej motorky mám nastriekaný citát z Jánovho evanjelia „Kto verí vo mňa aj keď zomrie, bude žiť. Ježiš Kristus“. Ľudia sa ma potom často pýtajú na to, ako to myslím, prečo to tam mám a pod. A ja mám tak príležitosť svedčiť im tak, že si to vlastne sami žiadajú.

31. októbra 2010 som sa zasnúbil s Veronikou. Spoznali sme sa na jednom evanjelizačnom stretnutí. S Veronikou sa máme veľmi radi a v septembri tohto roku plánujeme svadbu. Na Veronike si veľmi vážim, to že ma nielen že podporuje v službe evanjelistu, ale že slúži spoločne so mnou. Pán si ju mocne používa pri modlitbe príhovoru za ľudí (modlíme sa za ľudí hlavne o naplnenie Duchom Svätým).

Prežil som ale tiež obdobia „sucha“ a znechutenia. Najväčšou skúškou bolo, keď mi asi 4 roky po vyslobodení z drog našli v krvi vírus hepatitídy typu C, ktorú som si niesol ako dedičstvo z bývalého spôsobu života z nejakej nakazenej striekačky. Bol som veľmi sklamaný a pýtal som sa: „Pane prečo mi vystavuješ účet za moje hriechy po 4 rokoch? Prečo si ma neuzdravil z tejto pliagy?“

Liečba tejto choroby trvá rok, pričom úspešnosť nie je zaručená. Vedľajší účinok liekov spôsobil, že som mal rok v kuse teploty 38°C. Popritom som musel normálne žiť, chodiť do práce, študovať. Okrem toho tieto lieky pôsobia na psychiku tak, že som celý ten rok prežil v permanentnej depresii. Jeden deň, koncom liečby, po týždni hustej depresie som sa vrátil z práce a ako zvyčajne som „odpadol“ na posteľ. Ako som tak ležal, zrazu som mal pocit, ako keby sa Boh stratil, ako keby nebol. Vo svojom živote som už prežil rôzne stavy, ale žiaden nebol strašnejší ako tento. Bolo to ako keby mi v jednom okamihu zomreli všetci, ktorých milujem a všetko čo milujem. Zrazu nemalo žiadny zmysel existovať - no aj predstava že by som nejestvoval bola rovnako absurdná. Neviem či to trvalo hodinu alebo sa mi to len tak dlho zdalo, no v tom vákuu, v tom prázdne zrazu prišlo svetlo do mojej mysle - napadol mi jeden z filozofických argumentov existencie Boha od sv. Tomáša Akvinského: „každý pohyb má svoju príčinu, je vyvolaný iným hýbajúcim sa bytím a v tom reťazci nie je možné postupovať do nekonečna. V konečnom dôsledku musíme pripustiť jestvovanie prvého hýbateľa, toho ktorý je príčinou všetkého. Toho dokonalého a od vekov existujúceho bytia – Boha.“ Napadlo mi aj slovo z Rim 1, 20 že Jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí. A v tom „hlasnejšie“ a čistejšie ako kedykoľvek predtým zaznelo aj v mojom srdci: „som presvedčený, že môj Obranca žije“ (Jób 19, 25). Znovu ma zaliala Jeho nádherná prítomnosť, ako keď slnko vyjde spoza hustých mrakov. Tak ako Jeho mnohé „zjavenia“, aj toto Jeho „schovanie sa“ vo mne utvrdili to, čo povedal Dávid: „Pre mňa niet šťastia bez teba“ (Ž16, 2).

Dnes som veľmi vďačný za túto skúsenosť (mimochodom liečba zabrala). Dnes viem, keď počas chvál hovorím Bohu: „Nedokážem bez teba žiť!“ – je to doslovné. Skutočne však nie som nijaký mystik, myslím, že som sa ani len nepriblížil k skúsenostiam aké mali oni. Mám zoznam chýb, ktoré nemôžem menovať z dôvodu, aby som nepresiahol limit strán určených na toto svedectvo. Ako hovorí apoštol Pavol: „Nie že by som už bol dokonalý, ale bežím... bežím k cieľu za víťaznou cenou Božieho povolania“ (Flp3, 12 a 14). Mám vášeň, ktorej som sa upísal – byť nástrojom, byť sprostredkovateľom stretnutia sa so živým Bohom. Ľudia zo sveta hľadajú živého Boha, Jeho dotyk. Viem, ba som presvedčený že veta: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom“ (Ž 42, 3) nie je len zvolanie nejakého náboženského fanatika spred 3 tisíc rokov. Toto je, bolo a vždy bude volanie každej ľudskej duše. Túžim im pomôcť stretnúť sa.

Ak si to ešte nikdy neurobil, na chvíľu sa zastav a modli sa:
“Pane Ježišu Kriste ďakujem ti že si za mňa zomrel na kríži a že si vstal zmŕtvych aby si mi daroval nový a večný život. Dávam celý svoj život do tvojích rúk, prosím ťa veď ma životom a priveď ma po jeho skončení k sebe do neba. Amen.

Mgr. Peter Lipták