My story

Matka dvoch detí. Pracovala ako novinárka v tlačovej agentúre SITA, v Katolíckych novinách a vo Vatikánskom rozhlase v Ríme. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Angažuje sa ako členka Spoločenstva Ladislava Hanusa, združenia mladých katolíckych novinárov Network Slovakia a Fóra pre verejné otázky.

Novinári o svojej práci často zvyknú hovoriť, že najvzácnejšie na nej sú stretnutia so vzácnymi ľuďmi. Status novinára otvára dvere k mnohým vnútorne bohatým ľuďom, ktorí sa o seba delia s verejnosťou. Platilo to aj o mne. Raz na nejakej akcii v bratislavskom kňazskom seminári ma zastavil neznámy bohoslovec, či by som si neprečítala jeho knihu v rukopise. Vraj ma odporučila pani Oľga Gavendová, učiteľka filozofie. Bola som prekvapená a poctená. Boli to kratučké básne v próze, mikroúvahy, anekdoty. Neskôr vyšli v útlej knižke s názvom Za múrmi kláštora. Keď Boha volám po mene. Autorom je brat Šavol, čo je umelecký pseudonym premonštrátskeho brata Gottschalka, občianskym menom Karola Lovaša, niekdajšieho redaktora rádia Twist. Dnes majú na tohto netuctového kňaza viacerí vrátane slovenskej cirkevnej hierarchie ťažké srdce, v niektorých kruhoch má povesť liberála, až heretika, ale ja ho zaraďujem medzi tých, ktorí oslovujú a privádzajú k Bohu.

V ten večer, po spravodajskom záťahu, som sedela s rukopisom vo svojej izbe na petržalskom priváte a čítala:

V deň, keď som spoznal živého Boha, začala sa moja krížová cesta. Neprešiel odvtedy žiadny, že by som toto stretnutie ľutoval. Skôr naopak, naučil som sa vážiť si a rešpektovať neveriacich. A tak trošku im závidieť. To, čo si ja už môžem len denne pripomínať, ich ešte len čaká. Prvé stretnutie s Bohom je ako prvá láska. Skús sa poobzerať. Mám taký pocit, že ťa práve čaká. Živý Boh sa ťa chce dotknúť. Pozdrav ho odo mňa a odkáž, že ďakujem. Ja som zatiaľ na to nenabral odvahu.

A potom:

Niekedy stačí povedať Bohu: milujem Ťa. To má často oveľa väčšiu cenu ako povinné modlitby celého dňa.

Bola som veriaca takpovediac odmalička, vytrénovaná žilinskými saleziánmi a každoročnými duchovnými cvičeniami, naučená na každodenný ruženec, polhodinové ranné rozjímanie, svätú omšu, stretká... Ale to „milujem Ťa“ som, veru, Bohu ešte nepovedala. Do kelu. Došlo mi, že brat Šavol má pravdu a prvá láska ma práve čaká. Tak som ju Bohu vyznala a odvtedy sa začalo meniť veľa vecí...

Paralelne v tom istom čase sme si v rámci stretka zloženého z členov Spoločenstva Ladislava Hanusa robili pod vedením jezuitského pátra Bernarda polročné duchovné cvičenia. Bol advent 2004. Texty rozjímaní ma veľmi oslovovali. Podobenstvo o márnotratnom synovi som vždy považovala za strašne „otrepané“, nudné, až gýčové. A zrazu mi došlo, ako ten Otec vyšiel nehodnému synovi v ústrety. Židovská „mantra“ Šema, Izrael – Počúvaj, Izrael bola zrazu určená mne a dokázala som dlho postáť len pri slovách „Pán, náš Boh“. A abstraktné Pavlove listy ma zrazu uchvacovali už len pri pozdrave: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca...“. Naplno som si uvedomila Jánovo „Boh prvý miloval nás“. Priťahovala ma veľká Božia túžba po človeku, po jeho šťastí a veľkodušnosť voči nemu.

Boh ma miluje. Boh miluje všetkých. A preto aj ja chcem milovať druhých a robiť im dobre. Táto jednoduchá logika ma začala vyvádzať zo zažitých stereotypov sebectva: odrazu som mala väčšiu radosť, keď som na stretko doniesla koláče – ako keď som sa tam sama dobre najedla; na kurzoch pre mladých žurnalistov som mala radosť z toho, keď som ľudí povzbudzovala a bola voči nim trpezlivá – namiesto toho, aby som ironizovala chyby v textoch; týpkovi v núdzi, čo odo mňa pýtal dvesto korún a sľuboval, že mi ich isto vráti, som rada (prvýkrát v živote) dala aspoň sto, keďže viac som so sebou nemala – a nemeditovala som nad tým, že správnejšie je podporovať charitu, ktorá sa o takýchto ľudí postará. Chcela som robiť radosť konkrétnym ľuďom, prejavovať im pozornosť a úctu. Cítila som to ako návrat k detskej veľkodušnosti. Na myseľ mi prišla príhoda zo základnej školy. Na hodine ručných prác sme šili handričky na atrament a mne so spolužiačkou chýbali gombíky. Iná spolužiačka mala dva a jeden nám dala. Vzala som si ho ja, a keď som videla, že aj tá druhá by ho chcela, prv, než by som jej ho dala – čo bolo pre mňa v tom čase prirodzené – som si povedala: A prečo by som ho nemohla mať radšej ja? A prečo by som to nemohla mať ja? sa stalo mojím „objavom“ a heslom do mnohých situácií nadchádzajúcich rokov.

V čase, keď som sa liečila zo sebectva, som sa „zrazu“ vyliečila aj z mnoho rokov trvajúcej fyzickej choroby. Cítila som úzke spojenie choroby s uzavretosťou a zdravia s otvorenosťou.

V tom istom čase som si „zrazu“ uvedomila, že aj moja dlhoročná beznádejná platonická láska je fuč. Bolo to ako otvorenie očí. Ktoré v tej chvíli zbadali pred sebou iného chalana, ktorého som poznala už dlho. Vymyslenú lásku vystriedala skutočná a mne sa začalo intenzívne obdobie prvej poriadnej zamilovanosti.

Asi netreba opisovať, ako to vyzerá, keď sa spojí obrátenie so zaľúbením... Môj seriózny, usporiadaný, jednotvárny život zrazu začal poskakovať ako po sínusoide a ja som konečne chápala, čo myslia tí svätí pod obdobiami útechy a neútechy, radosti a sucha. Zdalo sa mi, že som konečne začala žiť.

Samozrejme, búrlivé city prešli do pokojného manželstva a dojatie konvertitu nastaveného s každým hĺbať o Božom diele v našom živote sa utriaslo na pokojné vedomie onoho diela. A tak teraz jednoducho viem, že Boh ma miluje, túži po mojom dobre a šťastí a má pre mňa plán na jeho dosiahnutie. Veriť pre mňa znamená veriť tomuto Bohu a jeho plánu. Kľúčová v mojom živote viery je teda dôvera. Dosť často si predstavujem, ako by som so všetkými svojimi hodnotami a presvedčeniami obstála niekde v koncentráku alebo v komunistickom väzení. Tie strašné utrpenia sa mi zdajú (historicky aj celkovo) príliš málo vzdialené... Mám z nich hrôzu, osobitne ako matka dvoch maličkých detí. Mojím ideálom je teda taká vnútorná sloboda s Bohom, pre ktorú nič spojené s týmto svetom a týmto telom nepredstavuje prekážku. Jednoducho večný život už začatý.

Ako motto na tejto ceste mi znie rada jedného českého kňaza z čias môjho pobytu v Ríme: nesnažiť sa o sebaovládanie, ale o sebadarovanie. Čiže veľkodušnosť ako najvyššia čnosť. Tak, ako Boh svoje dielo vo mne začal cez stretnutia so vzácnymi ľuďmi, tak stále pokračuje. A do cesty mi posiela práve ľudí extrémne štedrých, veľkorysých. V Ríme mi za najlepšiu priateľku dal americkú rehoľnú sestru Ritu: úkaz tamojších ulíc. Vozičkárka so všetkými možnými aj nemožnými neduhmi na jednom tele, rehoľne chudobná, ale keď mala raz za čas dobré dni a vstala z postele, vláčila ma po koncertoch, reštauráciách a obchodoch, hostila a obliekala, taxikárov evanjelizovala ako nikto, každý ju zaujímal, povzbudzovala, chválila, objímala... Na Slovensku mám veľmi podobnú priateľku Anku. Jej telo funguje skôr zázrakom, ale keď jej Pán dá dobré dni, rozdáva a evanjelizuje za štyroch – aby potom zasa celé týždne preležala a pretrpela potreby mnohých. V Ružomberku na univerzite bilo také srdce v dekanovi Imrichovi Vaškovi. Po jeho smrti každý spomínal na stovky láskavostí prejavené radovým študentom, tetám upratovačkám, vrátničkám aj nám obyčajným mladučkým asistentom. Mal rád ľudí a fakulte vtlačil pečať inštitúcie, kde chcú dobro študentov a pre nich robia, čo robia. Túto štafetu prevzal súčasný rektor univerzity prof. Tadeusz Zasępa, ktorý personalizmus Jána Pavla II. hlása aj žije: na človeka pozerá ako na človeka, prejavuje mu pozornosť a dáva, čo má. Medzi takýchto mojich vzácnych priateľov patrí aj niekdajší gymnaziálny slovenčinár prof. František Babiar. Tajomstvo svojej učiteľskej autority prezradil raz na diskusii v nadácii Polis v Žiline: „Mať rád tie deti.“

Nehovoriac o mojom tatkovi, ktorý je pre mna významnou autoritou odmalička. Vidím, že čím je starší, tým je akoby „neefektívnejší“: dáva a nepočíta.

Títo ľudia majú druhých radi tak, že im chcú dobre a zabúdajú pritom na seba: na svoj vek, svoje zdravie, dno svojich peňaženiek. Boh vie, prečo týchto extrémistov posiela do cesty práve mne. Dúfam, že bude svoj figovníček ešte dlho hnojiť a okopávať.