Dobré správy

  • Saša Tinková
    Túžime po láske, žiť ju, prijímať ju a následne dávať, čo sa nám vrchovate darí vtedy, keď sme tými, kými sme boli pôvodným božím zámerom stvorení. Sklamaní svetom, matériou, ľuďmi, kariérami, unavení vecami, zážitkami, ruchom, zhonom, hľadáme v duchovne mnohí práve toto. Spočinúť v tej Pravde - kto som, kam patrím. Pocítiť, že keď už sme tu, na tomto svete, tak to musí byť z nejakého dobrého dôvodu. A možno z toho najkrajšieho – z lásky...
    2020-09-08
  • sr. Vojtecha Mereďová SPraem
    Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy. No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice.
    2020-08-03
  • Saša Tinková
    Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov... A nič... Cítila som sa stále mizernejšie. Nič nefungovalo
    2020-06-24
  • Bernadeta Miková
    Misiou Domova Srdca je byť s tými, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Na začiatku svojej činnosti sa organizácia zamerala predovšetkým na deti žijúce na ulici. Neskôr sa jeho apoštolát rozšíril na chorých, osamelých ľudí, nemocnice, väzenia atď ... Skupina 4-6 mladých dobrovoľníkov rôznych národností žije v dome Domova Srdca v niektorých chudobných častiach sveta. Vedú jednoduchý život založený na modlitbe a službe. Dom je otvorený potrebným. Každý dom je založený so súhlasom diecézneho biskupa.
    2020-05-04
  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Erik Stupka
Radosť ako nikdy predtým

Obul som si tenisky, zaviazal šnúrky a vybehol som von. Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok – je to naozaj pravda, čo hovoria v správach? Čo sa môže stať? Mohla by fakt začať tretia svetová?! Mal som desať rokov, Američania a Rusi sa predbiehali, kto koľko vyrobí atómových hlavíc a keď som videl, že aj moji rodičia sú znepokojení, nebolo mi zrovna najlepšie...

Niekto povie, že desaťročný chlapec je ešte malý, aby pochopil dôležité otázky života, ale nie je to tak.

V tých dôležitých veciach majú deti jasno. A možno ešte jasnejšie ako dospelí. Čo bude so mnou, ak by som náhodou zomrel? Toto sa možno chalan, ktorý je v polke základky, bežne nepýta, ale ja som si tú otázku kládol. Kam by som išiel – do neba, či do pekla? Nevedel som presne, ale áčkom som si moc istý nebol.

Cez leto sme s bratom chodievali k starým rodičom na prázdniny. Naši si od nás trochu oddýchli a my sme spoznávali krásy Liptova a Levíc. A starkí zase spoznávali krásy starania sa o deti (ale to sme si my s bratom moc neuvedomovali). Keď sme boli u levickej starkej, stretávali sme často našu zbožnú tetu. Nie že by naši neboli zbožní, boli, ale teta bola ešte viac.

Niekedy sa ma pýtala zvláštne otázky, napríklad: Ako sa má tvoja duša, Erik? Alebo: Čo prežívaš teraz s Pánom Ježišom? Takýchto otázok som sa dosť obával, lebo som nikdy nevedel, čo mám povedať.

Naši boli veriaci a vštepovali nám základné pravdy o Bohu, takže v tom, že Boh je, som mal jasno. Postupne som si ale uvedomoval jednu vec, že nestačí len veriť, že Boh je, ale je potrebné niečo spraviť s tými všetkými zlými vecami, čo človek za svoj krátky život stihol porobiť. Že treba sa nejak zmieriť s Bohom a nie len zmieriť, ale docieliť to, aby ma Boh bral dokonca ako svoje vlastné dieťa. Tak to už bolo niečo! To by bola paráda! A preto prišiel kedysi Ježiš a zomrel na kríži, aby toto bolo možné aj pre mňa. Ááá – tu bol ten kľúč! Mal som len desať, ale tomuto všetkému som rozumel. Lenže ako na to? Čo by som mal spraviť?

Raz, keď sme boli opäť u babky v Leviciach, prišla ku mne znovu moja zbožná teta. Už som sa pripravoval na nejakú náročnú otázku, ale namiesto toho mi len povedala, že večer príde na návštevu ujo Karol (pozn. autora – meno je vymyslené, ktorý sa môže s nami modliť, aby sme mohli prijať Pána Ježiša do svojho srdca. Nevedel som presne, čo to znamená, ale vedel som, že to chcem, že to potrebujem a že to dá odpoveď na všetky tie otázky a obavy, ktoré som mal.

Poobede sme sa s chalanmi od susedov hrali na ulici a potom podvečer sme videli, ako teta na nás kýva, že poďte sem, ujo Karol už prišiel. Tak sme všetci prešli cez verandu obrastenú viničom do babkinej kuchyne a posadali si okolo starého stola na drevené lavice. Ja osobne som bol trochu nesvoj (ale podľa mňa sme boli tak trochu nesvoji všetci), lebo som vôbec nevedel, čo nás čaká a čo bude nasledovať.

Ujo Karol, ktorého sme videli prvý (aj posledný raz, nám potom rozprával evanjelium – dobrú správu o tom, ako v Ježišovi Boh ľuďom ponúka večný život. A že ten večný život získam tak, že získam Ježiša – uverím, že zomrel práve pre moje hriechy, aby za ne zaplatil a zmazal ich. A potom nás vyzval, ak toto všetko chceme, aby si kľakli na zem a modlili sa s ním.

Všetci sme si bez váhania kľakli a vtedy som sa modlil jednoduchú modlitbu, v ktorej som Bohu vyznal moje hriechy a pozval Pána Ježiša do svojho srdca. Žiadne blesky a hromy, stále sme boli v tej starej kuchyni a cítili sa trochu nesvoji. Ale v mojom vnútri sa niečo zmenilo.

Ujo Karol sa rozlúčil a odišiel, odišli aj chalani od susedov a ja s bratom som išiel tiež čoskoro spať. Ale na druhý deň ráno, keď som vstal, vedel som, že všetko je iné. Cítil som takú radosť, ako nikdy predtým! Dokonca väčšiu, ako keď som dostal na Vianoce tenisovú raketu. A vedel som, že patrím Bohu, že som jeho dieťa a že ak by sa hocičo stalo (napríklad aj s tými nešťastnými hlavicami), tak moje miesto bude naveky v nebi. Nie, nebola to len nejaká sugescia malého chlapca, bola to realita, ktorá trvá dodnes! A bude trvať naveky...


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium