Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13
  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Eva Kralovičová
Diagnostikovali mi rakovinu

small_DSCN0392.jpg

Dala Bohu svoj život aj s rakovinou.

Na jar roku 2010 mi diagnostikovali rakovinu. Aký vplyv to malo a má na môj život? Začnem pri mojich „koreňoch“. Vyrastala som v katolíckej rodine. Na moju výchovu vo viere mala najväčší vplyv naša starenka. Bola to žena plná viery, dôvery. Celý život bola láskavá, obetavá, trpezlivá, plná energie. Videla som, že jej život nie je postavený na piesku. Sama prekonala rakovinu a nezlomilo ju to...

Naša starenka “nerobila na nás násilie“, aby sme robili ako ona, no za celý život nám dávala toľko podnetov, svedectiev... Brávala nás na púte do rôznych miest (Šaštín, Marianka, Malacky, Turzovka, Staré Hory). Mala veľký vzťah k panne Márii, modlievala sa k Duchu Svätému. Jej obľúbeným svätcom bol páter Pio. V posledných rokoch svojho života sa modlievala k Božiemu milosrdenstvu. V detstve nám čítavala Bibliu, životopisy svätých a často nám hovorievala, že sa treba modliť, aby nás Boh uchránil od náhlej a nekajúcej smrti. Tak som to začala robiť aj ja. Viera je dar. Som vďačná Bohu, že ma týmto darom obdaril. I keď moja viera je už roky ťažko skúšaná. Ježišu dôverujem v TEBA. Každý deň nanovo. Kto ma pozná, vie o čom píšem. Ísť ďalej...  veď to stále nie je koniec cesty.

Svedectvo životov ľudí, ktorých som v živote stretla mi dodávajú odvahu ísť ďalej...(Dp. Mikula, Tomáš Šebesta, Dp. Ján Laček, Dp. Rudko Priehorský, Peter Smolík, Danka Štibrányiová... všetci sú už vo večnosti. Teším sa, keď ich raz stretnem.

Zostala som verná modlitbe k Duchu Svätému a snažím sa byť vnímavá na jeho vanutia i napriek tomu, že si uvedomujem svoje hriechy a hranice s ktorými musím neustále bojovať.

Roky priebežne chodievam na duchovné cvičenia. Sú to dni stíšenia, zastavenia sa, očisťovania, hľadania nových ciest.

Asi 4 mesiace pred správou o mojej chorobe som pociťovala potrebu zastaviť sa (bolo to pred Vianocami) a ísť na duchovné cvičenia. V rámci exercícií sú aj zamyslenia a prednáška o smrti. Prežila som tam požehnaný čas, urobila som si hĺbkovú generálnu spoveď celého života, netušiac, aká správa ma onedlho čaká. Zaskočilo ma to, vyschlo mi v hrdle keď som to počula, no uvedomila som si zvláštny pokoj, ktorý ma odvtedy sprevádza. Bránim si ho, nedám si ho prehlušiť „štatistikami“. ..

Môj život je v Božích rukách. Za ten rok liečby chemoterapiami a ožiarmi som stretla viacerých ľudí, ktorí sa veľmi trápia. Viac ako fyzické bolesti a trápenie spojené s chorobou a liečbou sú zaskočení otázkou smrti ako takej...strach z ničoty... Myslím, že tu je veľké pole pôsobnosti pre kňazov a rehoľníkov, ktorí túto chorobu prekonali, aby týchto ľudí zhromažďovali a podporovali.

Niektorý exercičný dom by mal zaradiť do svojich plánov túto stále zväčšujúcu sa skupinu onkologicky chorých ľudí... Viacerí pacienti túto chorobu berú ako trest od Boha, miesto toho, aby sa k Nemu priblížili, sa boja Boha a majú veľmi sťažené okolnosti generálnej spovede.

Roky mám vo zvyku vypisovať si citáty z Biblie na papieriky – podľa svojich aktuálnych potrieb a nosím ich vo vreckách, vyberám a čítam, keď potrebujem posilu.

Po Biblii sú pre mňa zdrojom duchovných impulzov knihy od H. Nouwena. Čítala som ich priebežne, keď som ochorela, hneď som vedela, kam mám siahnuť. „Náš nejvetší dar“ – Úvahy o smrti a o službe umírajícím, Promeň múj nárek v tanec – kráčet v težkých časech s nadejí. Veľmi mi pomohli.

Po oznámení choroby moje prvé kroky viedli do kostola, kde som kňaza prosila o pomazanie chorých. Bežne sa toho ľudia „boja“ no nad tým netreba špekulovať. Pán Boh nám dal prostriedky k pomoci.

Veľmi som vďačná Dp. Šálkovi, ktorý mi takmer denne počas celej liečby nosil EUCHARISTIU domov dal si tú námahu ísť na 3. poschodie bez výťahu, keď nemal kto zorať na sv. omšu alebo som od slabosti nevládala prejsť v mojom byte z kúpeľne do izby.

Rok liečby bol pre mňa aj rokom vďačnosti. Prešla som pomaly a postupne vo svojej mysli po celom svojom živote...

Ďakovala som za všetko dobré, čo ma v živote stretlo, za všetkých ľudí. To, čo som nemala „dotiahnuté“ vo vzťahoch som sa snažila urovnať. My katolíci si často myslíme, že sa stačí vyspovedať a všetko je OK.

Som rada, že priebežne som v živote stretávala spovedníkov, ktorí ma „tlačili“ k tomu, aby som po spovedi dotiahla svoje vzťahy s „hnevníkmi“, ktorých som mala. Vždy sa nájdu v živote ľudia – v rodine, na pracovisku... s ktorými to niekedy zašramotí a kým sme „s nimi na ceste“ a nedá sa to hneď dať do super stavu, niekde zostáva rana. Tak to bolo aj u mňa. To čom som nevedela urovnať ja, hoci – som sa o to snažila i skôr mi paradoxne pomohla rakovina. Žiaľ až na jeden prípad sa všetko urovnalo. Takže sa mám ešte za čo modliť.

Keby som mala zhodnotiť, čo človek najviac potrebuje vo chvíli keď si vypočuje od lekára správu, že má rakovinu?... Z mojej skúsenosti....aby sa rozmnožila jeho viera, nádej a láska... Potom sa dá kráčať krok za krokom, deň za dňom... Takto kráčam aj ja...

13. mája som sa vrátila do práce. Je to sviatok panny Márie. Viem, že ona má v „tom prsty“, že sa smiem vrátiť do práce. Ja ĎAKUJEM !

Obávala som sa, ako budem znášať celú liečbu – keďže som si vedomá svojich hraníc, moja vôľa je často slabá, som netrpezlivá... Tie sily, ktoré mi prichádzali a ktoré som pociťovala a pociťujem, nie sú zo mňa.

Tie sú darom Božím. Ďakujem!

Uvedomila som si pravdivosť slov – priblížte sa k Bohu a On sa priblíži k Vám... Záleží len na nás, či mu dovolíme dať sa nájsť...

Ďakujem za modlitby ľudí, ktorí ma podporovali a podporujú... Aj mnoho konkrétnej pomoci mojich blízkych!


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium