Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13
  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS

small_small_small_DSCF2042.jpg

Osúdená pre vieru v Boha na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach.

Rehoľné sestry v nemocniciach komunistický štátny režim odstránil podstatne neskôr ako ich spolusestry učiteľky, pretože pre ich veľký počet nemal za ne náhradu v podobe civilných ošetrovateliek. Za ten čas, kým boli vyškolené civilné zdravotné sestry, mohli rehoľné sestry v nemocniciach pomáhať svojim rehoľným spolusestrám a spolubratom, ktorí boli už sústredení v centralizačných kláštoroch. Uvádzam spomienky niekoľkých z nich, ktoré pomáhali rehoľníkom a kňazom z centralizačného kláštora v Podolínci, pričom viaceré z nich boli za to odsúdené a uväznené:

Sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS z nemocnice v Kežmarku: „Neďaleko, v Podolínci boli sústredení kňazi, ktorí boli často pacientami v nemocnici a občas sme aj ich v Podolínci navštevovali. Poskytovali sme im pomoc hlavne zaobstarávaním hostií a omšového vína, aby mohli aspoň tajne slúžiť sv. omšu, tiež sme im obstarávali potraviny a iné záležitosti. V priebehu ich pobytu v Podolínci niektorí utiekli a hľadali u nás pomoc, avšak nie úkryt. Po rokoch bol tajný pobyt jedného z nich prezradený. A hoci sme s ním už nemali kontakty, predsa sa po jeho zatknutí objavil jeho kontakt s nami. Ja som bola v tom čase už v Čechách v zamestnaní v dome dôchodcov Vidim u Mělníka. Odtiaľto ma ŠtB odviezla 31 3. 1961 do väzby v Košiciach. Bola som odsúdená na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach. Na základe amnestie 9. 5. 1961 som bola prepustená na slobodu, s odňatím občianskych práv na 10 rokov. Rehabilitovaná som bola na vlastnú žiadosť r. 1968.

Naša komunita 15 sestier zamestnaných v štátnej nemocnici v Kežmarku, mala možnosť zblízka sledovať dovážanie rehoľníkov autobusmi cestou do Popradu cez Kežmarok popred nemocnicu, Počas dvoch jarných májových dní nastalo ako dunenie ťažkých vozidiel, čo nás privábilo do okien, lebo sa to podobalo tomu, ako keď okolo nás hvižďali tanky a vojenské vozy odchádzajúcich Nemcov a prichádzajúcih Rusov. Avšak teraz to boli autobusy husto za sebou cestou od Popradu cez Kežmarok do Podolínca ako sme sa to o niekoľko dní dozvedeli. Bolo to už druhé hromadné sústreďovanie kňazov a rehoľníkov. Chceli sme nejako zistiť, či sú tam aj naši pátri zo Štiavnika alebo z Nitry. Cestovanie do Podolínca bolo veľmi kontrolované a niekoľko dní vydávali cestovné lístky na predloženie pracovných povinností. Asi o týždeň sme sa spoločne dohodli osobne zistiť situáciu tam na mieste a ak bude možné, poskytnúť im aj pomoc v niečom. Ľudia prinášali správy, že ulice Podolínca sú obsadené políciou, pri kláštore je vojenská stráž, a je tam veľa zatknutých kňazov. Na ich obranu sa zhromaždili ľudia, zvlášť ženy z Lendaku a okolia, s hrabľami a motykami prišli ku kláštoru a kričali:

„Pustite nám našich kňazov a misionárov na slobodu.“

Nastala tam údajne aj menšia zrážka, takže bolo treba počkať. Asi po dvoch týždňoch som sa rozhodla osobne cestovať do Podolínca v sprievode dobrej známej pani Koršeovej, manželky riaditeľa školy. Prišli sme na malé námestie blízko kostola. Po ulici sa prechádzali dvaja žandári. Zastali sme pred kostolom na ich znamenie. Jeden z nich prichádzal k nám. Spoznali sme sa. Bol to manžel mojej spolužiačky z Kysúc, Michal Kubica, zamestnaný ako pohraničiar v Červenom Kláštore a teraz pridelený ku kláštoru na stráž. Prekvapený povedal:

„Sestrička, pre Boha, čo tu robíte?“ – a ja – že chceme vedieť, či sú tu aj z Nitry a zo Spišského Štiavnika.

Po chvíli hovorí, že tu nemôžeme zostať, lebo je to pre nás nebezpečné , ale aby sme zašli na stanicu, že on tam príde za nami. A onedlho prišiel, hovoril, že on pri zvážaní kňazov nebol, len druhý deň je v službe tu vonku a vo vnútri ešte situáciu nepozná. Ak sa niečo dozvie, príde sám do nemocnice povedať. A aj prišiel. Na motorke. Tak sme sa dozvedeli niekoľko mien pátrov zo Spišského Štiavnika a z Nitry. Druhýkrát prišiel s pátrom Františkom Majerníkom na nákladnom aute, že idú do Spišského Štiavnika pre zemiaky, lebo nemajú čo jesť. Potom sa naskytla príležitosť stretnúť sa s ním častejšie, prichádzal ako sprievodca, keď niekto v kláštore ochorel. Náš riaditeľ, hoci bol Žid, mal porozumenie a často predlžoval pátrom liečbu, najmä cez nejaké sviatky, aby mali sestričky svätú omšu doma a nemuseli ísť do mesta. A tak sme mali príležitosť poskytnúť aj pomoc, najmä omšové víno, hostie, bežné lieky atď. Našu komunitu vyhostili z nemocnice v júli 1959 a odviezli na hrad v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené viaceré rehole.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium