Dobré správy

  • sr. Vojtecha Mereďová SPraem
    Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy. No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice.
    2020-08-03
  • Saša Tinková
    Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov... A nič... Cítila som sa stále mizernejšie. Nič nefungovalo
    2020-06-24
  • Bernadeta Miková
    Misiou Domova Srdca je byť s tými, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Na začiatku svojej činnosti sa organizácia zamerala predovšetkým na deti žijúce na ulici. Neskôr sa jeho apoštolát rozšíril na chorých, osamelých ľudí, nemocnice, väzenia atď ... Skupina 4-6 mladých dobrovoľníkov rôznych národností žije v dome Domova Srdca v niektorých chudobných častiach sveta. Vedú jednoduchý život založený na modlitbe a službe. Dom je otvorený potrebným. Každý dom je založený so súhlasom diecézneho biskupa.
    2020-05-04
  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29
  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS

small_small_small_DSCF2042.jpg

Osúdená pre vieru v Boha na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach.

Rehoľné sestry v nemocniciach komunistický štátny režim odstránil podstatne neskôr ako ich spolusestry učiteľky, pretože pre ich veľký počet nemal za ne náhradu v podobe civilných ošetrovateliek. Za ten čas, kým boli vyškolené civilné zdravotné sestry, mohli rehoľné sestry v nemocniciach pomáhať svojim rehoľným spolusestrám a spolubratom, ktorí boli už sústredení v centralizačných kláštoroch. Uvádzam spomienky niekoľkých z nich, ktoré pomáhali rehoľníkom a kňazom z centralizačného kláštora v Podolínci, pričom viaceré z nich boli za to odsúdené a uväznené:

Sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS z nemocnice v Kežmarku: „Neďaleko, v Podolínci boli sústredení kňazi, ktorí boli často pacientami v nemocnici a občas sme aj ich v Podolínci navštevovali. Poskytovali sme im pomoc hlavne zaobstarávaním hostií a omšového vína, aby mohli aspoň tajne slúžiť sv. omšu, tiež sme im obstarávali potraviny a iné záležitosti. V priebehu ich pobytu v Podolínci niektorí utiekli a hľadali u nás pomoc, avšak nie úkryt. Po rokoch bol tajný pobyt jedného z nich prezradený. A hoci sme s ním už nemali kontakty, predsa sa po jeho zatknutí objavil jeho kontakt s nami. Ja som bola v tom čase už v Čechách v zamestnaní v dome dôchodcov Vidim u Mělníka. Odtiaľto ma ŠtB odviezla 31 3. 1961 do väzby v Košiciach. Bola som odsúdená na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach. Na základe amnestie 9. 5. 1961 som bola prepustená na slobodu, s odňatím občianskych práv na 10 rokov. Rehabilitovaná som bola na vlastnú žiadosť r. 1968.

Naša komunita 15 sestier zamestnaných v štátnej nemocnici v Kežmarku, mala možnosť zblízka sledovať dovážanie rehoľníkov autobusmi cestou do Popradu cez Kežmarok popred nemocnicu, Počas dvoch jarných májových dní nastalo ako dunenie ťažkých vozidiel, čo nás privábilo do okien, lebo sa to podobalo tomu, ako keď okolo nás hvižďali tanky a vojenské vozy odchádzajúcich Nemcov a prichádzajúcih Rusov. Avšak teraz to boli autobusy husto za sebou cestou od Popradu cez Kežmarok do Podolínca ako sme sa to o niekoľko dní dozvedeli. Bolo to už druhé hromadné sústreďovanie kňazov a rehoľníkov. Chceli sme nejako zistiť, či sú tam aj naši pátri zo Štiavnika alebo z Nitry. Cestovanie do Podolínca bolo veľmi kontrolované a niekoľko dní vydávali cestovné lístky na predloženie pracovných povinností. Asi o týždeň sme sa spoločne dohodli osobne zistiť situáciu tam na mieste a ak bude možné, poskytnúť im aj pomoc v niečom. Ľudia prinášali správy, že ulice Podolínca sú obsadené políciou, pri kláštore je vojenská stráž, a je tam veľa zatknutých kňazov. Na ich obranu sa zhromaždili ľudia, zvlášť ženy z Lendaku a okolia, s hrabľami a motykami prišli ku kláštoru a kričali:

„Pustite nám našich kňazov a misionárov na slobodu.“

Nastala tam údajne aj menšia zrážka, takže bolo treba počkať. Asi po dvoch týždňoch som sa rozhodla osobne cestovať do Podolínca v sprievode dobrej známej pani Koršeovej, manželky riaditeľa školy. Prišli sme na malé námestie blízko kostola. Po ulici sa prechádzali dvaja žandári. Zastali sme pred kostolom na ich znamenie. Jeden z nich prichádzal k nám. Spoznali sme sa. Bol to manžel mojej spolužiačky z Kysúc, Michal Kubica, zamestnaný ako pohraničiar v Červenom Kláštore a teraz pridelený ku kláštoru na stráž. Prekvapený povedal:

„Sestrička, pre Boha, čo tu robíte?“ – a ja – že chceme vedieť, či sú tu aj z Nitry a zo Spišského Štiavnika.

Po chvíli hovorí, že tu nemôžeme zostať, lebo je to pre nás nebezpečné , ale aby sme zašli na stanicu, že on tam príde za nami. A onedlho prišiel, hovoril, že on pri zvážaní kňazov nebol, len druhý deň je v službe tu vonku a vo vnútri ešte situáciu nepozná. Ak sa niečo dozvie, príde sám do nemocnice povedať. A aj prišiel. Na motorke. Tak sme sa dozvedeli niekoľko mien pátrov zo Spišského Štiavnika a z Nitry. Druhýkrát prišiel s pátrom Františkom Majerníkom na nákladnom aute, že idú do Spišského Štiavnika pre zemiaky, lebo nemajú čo jesť. Potom sa naskytla príležitosť stretnúť sa s ním častejšie, prichádzal ako sprievodca, keď niekto v kláštore ochorel. Náš riaditeľ, hoci bol Žid, mal porozumenie a často predlžoval pátrom liečbu, najmä cez nejaké sviatky, aby mali sestričky svätú omšu doma a nemuseli ísť do mesta. A tak sme mali príležitosť poskytnúť aj pomoc, najmä omšové víno, hostie, bežné lieky atď. Našu komunitu vyhostili z nemocnice v júli 1959 a odviezli na hrad v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené viaceré rehole.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium