Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS

small_small_small_DSCF2042.jpg

Osúdená pre vieru v Boha na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach.

Rehoľné sestry v nemocniciach komunistický štátny režim odstránil podstatne neskôr ako ich spolusestry učiteľky, pretože pre ich veľký počet nemal za ne náhradu v podobe civilných ošetrovateliek. Za ten čas, kým boli vyškolené civilné zdravotné sestry, mohli rehoľné sestry v nemocniciach pomáhať svojim rehoľným spolusestrám a spolubratom, ktorí boli už sústredení v centralizačných kláštoroch. Uvádzam spomienky niekoľkých z nich, ktoré pomáhali rehoľníkom a kňazom z centralizačného kláštora v Podolínci, pričom viaceré z nich boli za to odsúdené a uväznené:

Sr. Bohumíra Rozália Školníková SSpS z nemocnice v Kežmarku: „Neďaleko, v Podolínci boli sústredení kňazi, ktorí boli často pacientami v nemocnici a občas sme aj ich v Podolínci navštevovali. Poskytovali sme im pomoc hlavne zaobstarávaním hostií a omšového vína, aby mohli aspoň tajne slúžiť sv. omšu, tiež sme im obstarávali potraviny a iné záležitosti. V priebehu ich pobytu v Podolínci niektorí utiekli a hľadali u nás pomoc, avšak nie úkryt. Po rokoch bol tajný pobyt jedného z nich prezradený. A hoci sme s ním už nemali kontakty, predsa sa po jeho zatknutí objavil jeho kontakt s nami. Ja som bola v tom čase už v Čechách v zamestnaní v dome dôchodcov Vidim u Mělníka. Odtiaľto ma ŠtB odviezla 31 3. 1961 do väzby v Košiciach. Bola som odsúdená na sedem rokov na výkon väzby v Pardubiciach. Na základe amnestie 9. 5. 1961 som bola prepustená na slobodu, s odňatím občianskych práv na 10 rokov. Rehabilitovaná som bola na vlastnú žiadosť r. 1968.

Naša komunita 15 sestier zamestnaných v štátnej nemocnici v Kežmarku, mala možnosť zblízka sledovať dovážanie rehoľníkov autobusmi cestou do Popradu cez Kežmarok popred nemocnicu, Počas dvoch jarných májových dní nastalo ako dunenie ťažkých vozidiel, čo nás privábilo do okien, lebo sa to podobalo tomu, ako keď okolo nás hvižďali tanky a vojenské vozy odchádzajúcich Nemcov a prichádzajúcih Rusov. Avšak teraz to boli autobusy husto za sebou cestou od Popradu cez Kežmarok do Podolínca ako sme sa to o niekoľko dní dozvedeli. Bolo to už druhé hromadné sústreďovanie kňazov a rehoľníkov. Chceli sme nejako zistiť, či sú tam aj naši pátri zo Štiavnika alebo z Nitry. Cestovanie do Podolínca bolo veľmi kontrolované a niekoľko dní vydávali cestovné lístky na predloženie pracovných povinností. Asi o týždeň sme sa spoločne dohodli osobne zistiť situáciu tam na mieste a ak bude možné, poskytnúť im aj pomoc v niečom. Ľudia prinášali správy, že ulice Podolínca sú obsadené políciou, pri kláštore je vojenská stráž, a je tam veľa zatknutých kňazov. Na ich obranu sa zhromaždili ľudia, zvlášť ženy z Lendaku a okolia, s hrabľami a motykami prišli ku kláštoru a kričali:

„Pustite nám našich kňazov a misionárov na slobodu.“

Nastala tam údajne aj menšia zrážka, takže bolo treba počkať. Asi po dvoch týždňoch som sa rozhodla osobne cestovať do Podolínca v sprievode dobrej známej pani Koršeovej, manželky riaditeľa školy. Prišli sme na malé námestie blízko kostola. Po ulici sa prechádzali dvaja žandári. Zastali sme pred kostolom na ich znamenie. Jeden z nich prichádzal k nám. Spoznali sme sa. Bol to manžel mojej spolužiačky z Kysúc, Michal Kubica, zamestnaný ako pohraničiar v Červenom Kláštore a teraz pridelený ku kláštoru na stráž. Prekvapený povedal:

„Sestrička, pre Boha, čo tu robíte?“ – a ja – že chceme vedieť, či sú tu aj z Nitry a zo Spišského Štiavnika.

Po chvíli hovorí, že tu nemôžeme zostať, lebo je to pre nás nebezpečné , ale aby sme zašli na stanicu, že on tam príde za nami. A onedlho prišiel, hovoril, že on pri zvážaní kňazov nebol, len druhý deň je v službe tu vonku a vo vnútri ešte situáciu nepozná. Ak sa niečo dozvie, príde sám do nemocnice povedať. A aj prišiel. Na motorke. Tak sme sa dozvedeli niekoľko mien pátrov zo Spišského Štiavnika a z Nitry. Druhýkrát prišiel s pátrom Františkom Majerníkom na nákladnom aute, že idú do Spišského Štiavnika pre zemiaky, lebo nemajú čo jesť. Potom sa naskytla príležitosť stretnúť sa s ním častejšie, prichádzal ako sprievodca, keď niekto v kláštore ochorel. Náš riaditeľ, hoci bol Žid, mal porozumenie a často predlžoval pátrom liečbu, najmä cez nejaké sviatky, aby mali sestričky svätú omšu doma a nemuseli ísť do mesta. A tak sme mali príležitosť poskytnúť aj pomoc, najmä omšové víno, hostie, bežné lieky atď. Našu komunitu vyhostili z nemocnice v júli 1959 a odviezli na hrad v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené viaceré rehole.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium