Môj príbeh

17. októbra slúžil Martin spolu s Tomášom Pružincom modlitbou príhovoru za prítomných ľudí.

Volám sa Martin a v sobotu večer 17. októbra 2015 som sa zúčastnil modlitbového stretnutia za chorých s názvom "Ježiš uzdravuje".

Keď som vošiel do haly v ktorej sa konal modlitebný večer, cítil som ako keby som bol v malom pozemskom nebi. Počas príhovorných modlitieb sme stáli, čo sa ma veľmi dotklo.

Uvedomil som si, že v modlitbe v stoji vlastne stojíme ako deti pred svojím Otcom. To ma vnútorne napĺňalo. Bol som v skupinke príhovorcov spolu s Tomášom Pružincom a spolu s Petrom – a modlili sme sa za ľudí. Najprv som pociťoval obavy z toho čo mám robiť, nevedel som ako sa mám správať a aký postoj mám zaujať a ako mám použiť slová.

Zrazu začal konať Duch Svätý. Modlil som sa slovami a popri tom sa mi v ústach začal pohybovať jazyk. Pocítil som nesmiernu radosť, takže som chcel cez celú halu bežať a skákať ale hanbil som sa. V modlitbe ma Pán obdaril darom jazykov.

Išli mi ústa samé od seba, bolo to prvýkrát čo som také niečo zažil sám na sebe. Niektorí ľudia počas modlitby od dojatia aj plakali a plakali aj po modlitbe – boli hlboko preniknutí Božou láskou.

V tej chvíli som si uvedomil, že skrze dar jazykov, ktorý som práve dostal, som odovzdával niečo silno žehnajúce – vnímal som to ako ovocie tohto daru. V tej chvíli som si želal, aby ten čas nikdy neskončil a aby neprestajne trval. Prežíval som veľkú radosť z modlitby.

V nasledujúcich dňoch pri najbližšej príležitosti som tú radosť odovzdal v mojom spoločenstve, kde bol aj kňaz Matúš. Boli z toho nesmierne šťastní.

V jedno ráno počas slávenia Eucharistie spolu so študentmi, náš kňaz Matúš položil študentom otázku: „Čo sme v najbližších dňoch zažili najkrajšie – ako Pán Ježiš konal v našich životoch?“ Sám seba sa však tiež spýtal to isté a sám si aj odpovedal: „Bol to dar, ktorým si obdaroval Martina“. Pre neho osobne to bolo moje svedectvo.

V ďalších dňoch som ale zvádzal boj, či je tento dar naozaj od Pána alebo či je to len výplod mojej fantázie. Zápasil som s tým niekoľko dní, doma aj v práci. Prežíval som aj úzkosť a chvenie, no zároveň som prežíval krásny vzťah s Pánom.

V nasledujúcich dňoch mi Pán potvrdzoval, že tento dar je skutočne od neho. V kaplnke pri slávení Eucharistie, keď som sa bežne modlil slovami, Boží Duch sa popri tom samovoľne vo mne opäť modlil jazykmi. Bolo to pre mňa prekvapenie a zároveň aj potvrdenie, že je to naozaj jeho dar.

Druhýkrát, potom čo som miništroval na svätej omši, sa ma kňaz Matúš v zákristii opýtal, či som sa počas omše za neho modlil v jazykoch. On cítil, ako ho Boží Duch vzpružuje a posiňuje. Ja som sa za neho modlil v Duchu a slovami. Aj keď si to neuvedomujeme, Duch Pána Ježiša v nás koná.