Dobré správy

  • Saša Tinková
    Túžime po láske, žiť ju, prijímať ju a následne dávať, čo sa nám vrchovate darí vtedy, keď sme tými, kými sme boli pôvodným božím zámerom stvorení. Sklamaní svetom, matériou, ľuďmi, kariérami, unavení vecami, zážitkami, ruchom, zhonom, hľadáme v duchovne mnohí práve toto. Spočinúť v tej Pravde - kto som, kam patrím. Pocítiť, že keď už sme tu, na tomto svete, tak to musí byť z nejakého dobrého dôvodu. A možno z toho najkrajšieho – z lásky...
    2020-09-08
  • sr. Vojtecha Mereďová SPraem
    Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy. No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice.
    2020-08-03
  • Saša Tinková
    Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov... A nič... Cítila som sa stále mizernejšie. Nič nefungovalo
    2020-06-24
  • Bernadeta Miková
    Misiou Domova Srdca je byť s tými, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Na začiatku svojej činnosti sa organizácia zamerala predovšetkým na deti žijúce na ulici. Neskôr sa jeho apoštolát rozšíril na chorých, osamelých ľudí, nemocnice, väzenia atď ... Skupina 4-6 mladých dobrovoľníkov rôznych národností žije v dome Domova Srdca v niektorých chudobných častiach sveta. Vedú jednoduchý život založený na modlitbe a službe. Dom je otvorený potrebným. Každý dom je založený so súhlasom diecézneho biskupa.
    2020-05-04
  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Reza Hadž Qolami Sičani.
Z Islamu ku Kristovi napriek hrozbe smrti

small_Reza.jpg

Reza a jeho rodina boli v Iráne prenasledovaní pre ich konverziu ku Kristovi

 

Narodil som sa v Iránskej Islamskej Republike, kde sa každý občan tohto štátu automaticky stáva moslimom a to znamená, že pre mojich rodičov dovtedy pokiaľ som sa nenarodil platili rovnaké pravidlá ako pre ostatných moslimov.

Zmena v mojej rodine nastala dňom môjho narodenia. Bol som posledné dieťa, teda štvrté v poradí mojich rodičov a narodil som sa s veľmi silnou žltačkou. Potreboval som na záchranu môjho života výmenu krvi (exsangvináciu), ale nenašli sa v našom meste žiadni ochotní ľudia z radu moslimov. Keďže moji rodičia žili v arménskej štvrti, prosili ľudí, aby darovali pre mňa krv.

Tak sa moji rodičia presvedčili o tom, že Arméni, žijúci ako menšina v Iráne sú ochotní pomôcť a zachránili môj život. Bolo to pre nich obrovské svedectvo ich nezištnosti, preto sa rodičia začali zaujímať v aké náboženstvo oni veria, akého Boha oni uctievajú.

Keďže nebolo možné, aby sa moslim zaujímal o kresťanstvo, dialo sa to v tajnosti. Rodičia nás nenútili žiť podľa islámu, ale v Iráne je konvertovanie na iné náboženstvo trestané verejnou popravou, preto nebolo možné praktizovať žiadne kresťanské zvyky. Ľudia v našom okolí si všimli, že neuznávame islam. Celá rodina sme boli neustále sledovaní. Moja mamka pracovala ako kaderníčka v salóne a ako moslimka mala strihať a starať sa len o moslimské ženy, ale ona sa starala aj o arménske a kvôli tomu bola niekoľkokrát zbitá na ulici. Môj otec bol niekoľkokrát vo väzení týraný a vypočúvaný len z toho dôvodu, aby zistili, či sme konvertovali na kresťanstvo. Ako vojak z povolania bol trénovaný, aby zvládol ten nápor vypočúvania, ale niekoľko rokov väznenia sa podpísalo aj na zdraví môjho otca a mojej mamy. Žiť v ustavičnom strachu z toho, kedy pre Vás prídu domov, aby Vás zabili kvôli viere v Boha vyčerpávalo celú rodinu.

Náš odchod z našej rodnej zeme bol veľmi náhly. Keď sme boli na návšteve u mojej sestry v inom meste, volali nám susedia, že polícia prehľadáva náš dom a našli našu bibliu. Vedeli sme čo to pre nás znamená. Do dvoch hodín sme museli opustiť krajinu. Ja s mojimi rodičmi. Za pomoci sestrinho manžela sa nám podarilo dostať do Turecka a odtiaľ loďou na Ukrajinu. Všetko sa dialo za pomoci pašerákov ľudí. Bol som ešte len 16-ročný a nikdy som nebol pod takým stresom ako vtedy. Na Ukrajine nás chytila polícia a dala do väzenia. Bolo to asi najťažšie obdobie môjho života. Opísať život tam sa dá porovnať so životom väzňa v koncentračnom tábore v Osvienčime počas II. svetovej vojny.

Jedna sprcha, WC na tisíc ľudí, kúsok starého chleba a ryba v konzerve na týždeň, prídel vody, vši, choroby, spanie na zemi,.....

Dva roky života na Ukrajine nás veľmi poznačilo aj z toho dôvodu, že sme naďalej žili v ustavičnom strachu z deportácie naspäť do našej krajiny. Za pomoci kresťanov sme sa dostali z väzenia a opäť sme sa spojili so sestriným manželom, aby nám pomohol dostať sa za rodinou do Anglicka. Nanovo sa to dialo cez mafiu a tá na Ukrajine nemá žiadne zľutovanie.

Pre nich sme boli len peniaze, ktoré dostali predtým než nás mali dopraviť z bodu A do bodu B. Bez problémov nechali človeka, ktorý už nevládal na zemi a zabili ho pred našimi očami. Prosil som Boha o pomoc pre mojich rodičov, oni nevládali a moja mamka si v jednu chvíľu sadla na zem a povedala, že už nevládze ísť v tom lese, že ju tam máme nechať, že už nemôže ďalej. Tí muži na nás mierili so zbraňami a ja som prosil o zľutovanie. Potom nás naložili do kamióna, aby nás prepravili cez hranice.

Na spodnú časť prívesu dali mladých silných mužov, medzi nimi aj mňa. Museli sme čupieť a na hlavu nám dali dosky, na ktorých stáli starí ľudia, medzi ktorými boli aj moji rodičia. Nesmeli sme sa ani pohnúť, nemali sme ani vodu ani jedlo, cestovali sme niekoľko dní bez akéjkoľvek prestávky. Nemali sme zastávku ani na toaletu. Ľudia zomierali, bol tam strašný zápach.

Vtedy som sa modlil a prosil Boha, aby som zomrel. Nevedel som to už vydržať. Po prvýkrát v mojom živote, Boh konal viditeľne nadprirodzene. Odrazu som po tých strašných bolestiach cítil úľavu, necítil som žiadnu ťarchu, žiadnu váhu ľudí, ktorých som držal svojím telom. Odniekiaľ som dostal vodu, a ten príšerný smäd uhasol. Fyzicky som cítil Božiu prítomnosť, Boha, ktorý stvoril všetko, celý tento vesmír sa ponížil a zachránil môj život. Dovtedy som len vedel o Bohu, v ktorého veria moji rodičia, pre ktorého som musel toto všetko pretrpieť.

Ale v tej chvíli som vedel, že Boh je tam so mnou a On napĺňa moje potreby, On nesie moje bolesti, On prežíva to, čo ja cítim. Až vtedy som spoznal Boha, pre ktorého som zahodil svoj pohodlný život v Iráne.

V ten deň som zažil Božiu moc, došlo mi ako veľmi sa o nás Boh stará, ako Mu na mne záleží. Odvtedy som Ho začal vnímať ako svojho Priateľa, nielen ako Boha v ktorého veria moji rodičia.

Našim novým domovom sa stalo Slovensko. Vďaka Bohu, sme po pomerne krátkom čase dostali azyl. Začali sme chodiť do spoločenstva kresťanov. Konečne sme mohli slobodne vyznávať Boha ako Záchrancu našich životov bez toho, aby sme boli prenasledovaní pre vieru v Neho.

Najväčším darom pre mňa je, že môžem slobodne pred ľuďmi vyznávať Boha ako svojho Spasiteľa a Pána môjho života.

Ľudia na Slovensku si neuvedomujú ako milosť majú, že sa môžu stretávať a verejne sa hlásiť ku tomu, že veria v Boha. Spomínam si ako som bol zbitý policajtami v Iráne, keď som bol ako dieťa zvedavý čo za sviatok majú Arménci, keď oslavujú Vianoce. Snažil som sa pozrieť do ich kostola a za to som bol patrične ,,odmenený´´. Teraz môžem vstupovať nielen do kostolov, ale môžem prežívať Božiu blízkosť každý deň, môžem hovoriť o Ňom, bez toho, aby som seba, alebo moju rodinu vystavil ohrozeniu života.

Ďakujem Mu, že zachránil celú našu rodinu. Po rokoch sme opať celá rodina spolu aj s mojimi súrodencami.

Oženil som sa a Boh nám po dlhom čase daroval úžasnú malú Božiu princeznu. On robí pre nás neskutočne úžasné veci, aj keď niekedy na prvý pohľad sa celá situácia zdá ako najťažšia a nezvládnuteľná, On všetky veci v našom živote obráti na dobré.

Len dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel, u ktorého nieto premeny ani zatienenia pre odvrátenie sa. Jak 1:17


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium