Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21
  • Michaela Vyhnalová
    „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
    2020-12-11

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Reza Hadž Qolami Sičani.
Z Islamu ku Kristovi napriek hrozbe smrti

small_Reza.jpg

Reza a jeho rodina boli v Iráne prenasledovaní pre ich konverziu ku Kristovi

 

Narodil som sa v Iránskej Islamskej Republike, kde sa každý občan tohto štátu automaticky stáva moslimom a to znamená, že pre mojich rodičov dovtedy pokiaľ som sa nenarodil platili rovnaké pravidlá ako pre ostatných moslimov.

Zmena v mojej rodine nastala dňom môjho narodenia. Bol som posledné dieťa, teda štvrté v poradí mojich rodičov a narodil som sa s veľmi silnou žltačkou. Potreboval som na záchranu môjho života výmenu krvi (exsangvináciu), ale nenašli sa v našom meste žiadni ochotní ľudia z radu moslimov. Keďže moji rodičia žili v arménskej štvrti, prosili ľudí, aby darovali pre mňa krv.

Tak sa moji rodičia presvedčili o tom, že Arméni, žijúci ako menšina v Iráne sú ochotní pomôcť a zachránili môj život. Bolo to pre nich obrovské svedectvo ich nezištnosti, preto sa rodičia začali zaujímať v aké náboženstvo oni veria, akého Boha oni uctievajú.

Keďže nebolo možné, aby sa moslim zaujímal o kresťanstvo, dialo sa to v tajnosti. Rodičia nás nenútili žiť podľa islámu, ale v Iráne je konvertovanie na iné náboženstvo trestané verejnou popravou, preto nebolo možné praktizovať žiadne kresťanské zvyky. Ľudia v našom okolí si všimli, že neuznávame islam. Celá rodina sme boli neustále sledovaní. Moja mamka pracovala ako kaderníčka v salóne a ako moslimka mala strihať a starať sa len o moslimské ženy, ale ona sa starala aj o arménske a kvôli tomu bola niekoľkokrát zbitá na ulici. Môj otec bol niekoľkokrát vo väzení týraný a vypočúvaný len z toho dôvodu, aby zistili, či sme konvertovali na kresťanstvo. Ako vojak z povolania bol trénovaný, aby zvládol ten nápor vypočúvania, ale niekoľko rokov väznenia sa podpísalo aj na zdraví môjho otca a mojej mamy. Žiť v ustavičnom strachu z toho, kedy pre Vás prídu domov, aby Vás zabili kvôli viere v Boha vyčerpávalo celú rodinu.

Náš odchod z našej rodnej zeme bol veľmi náhly. Keď sme boli na návšteve u mojej sestry v inom meste, volali nám susedia, že polícia prehľadáva náš dom a našli našu bibliu. Vedeli sme čo to pre nás znamená. Do dvoch hodín sme museli opustiť krajinu. Ja s mojimi rodičmi. Za pomoci sestrinho manžela sa nám podarilo dostať do Turecka a odtiaľ loďou na Ukrajinu. Všetko sa dialo za pomoci pašerákov ľudí. Bol som ešte len 16-ročný a nikdy som nebol pod takým stresom ako vtedy. Na Ukrajine nás chytila polícia a dala do väzenia. Bolo to asi najťažšie obdobie môjho života. Opísať život tam sa dá porovnať so životom väzňa v koncentračnom tábore v Osvienčime počas II. svetovej vojny.

Jedna sprcha, WC na tisíc ľudí, kúsok starého chleba a ryba v konzerve na týždeň, prídel vody, vši, choroby, spanie na zemi,.....

Dva roky života na Ukrajine nás veľmi poznačilo aj z toho dôvodu, že sme naďalej žili v ustavičnom strachu z deportácie naspäť do našej krajiny. Za pomoci kresťanov sme sa dostali z väzenia a opäť sme sa spojili so sestriným manželom, aby nám pomohol dostať sa za rodinou do Anglicka. Nanovo sa to dialo cez mafiu a tá na Ukrajine nemá žiadne zľutovanie.

Pre nich sme boli len peniaze, ktoré dostali predtým než nás mali dopraviť z bodu A do bodu B. Bez problémov nechali človeka, ktorý už nevládal na zemi a zabili ho pred našimi očami. Prosil som Boha o pomoc pre mojich rodičov, oni nevládali a moja mamka si v jednu chvíľu sadla na zem a povedala, že už nevládze ísť v tom lese, že ju tam máme nechať, že už nemôže ďalej. Tí muži na nás mierili so zbraňami a ja som prosil o zľutovanie. Potom nás naložili do kamióna, aby nás prepravili cez hranice.

Na spodnú časť prívesu dali mladých silných mužov, medzi nimi aj mňa. Museli sme čupieť a na hlavu nám dali dosky, na ktorých stáli starí ľudia, medzi ktorými boli aj moji rodičia. Nesmeli sme sa ani pohnúť, nemali sme ani vodu ani jedlo, cestovali sme niekoľko dní bez akéjkoľvek prestávky. Nemali sme zastávku ani na toaletu. Ľudia zomierali, bol tam strašný zápach.

Vtedy som sa modlil a prosil Boha, aby som zomrel. Nevedel som to už vydržať. Po prvýkrát v mojom živote, Boh konal viditeľne nadprirodzene. Odrazu som po tých strašných bolestiach cítil úľavu, necítil som žiadnu ťarchu, žiadnu váhu ľudí, ktorých som držal svojím telom. Odniekiaľ som dostal vodu, a ten príšerný smäd uhasol. Fyzicky som cítil Božiu prítomnosť, Boha, ktorý stvoril všetko, celý tento vesmír sa ponížil a zachránil môj život. Dovtedy som len vedel o Bohu, v ktorého veria moji rodičia, pre ktorého som musel toto všetko pretrpieť.

Ale v tej chvíli som vedel, že Boh je tam so mnou a On napĺňa moje potreby, On nesie moje bolesti, On prežíva to, čo ja cítim. Až vtedy som spoznal Boha, pre ktorého som zahodil svoj pohodlný život v Iráne.

V ten deň som zažil Božiu moc, došlo mi ako veľmi sa o nás Boh stará, ako Mu na mne záleží. Odvtedy som Ho začal vnímať ako svojho Priateľa, nielen ako Boha v ktorého veria moji rodičia.

Našim novým domovom sa stalo Slovensko. Vďaka Bohu, sme po pomerne krátkom čase dostali azyl. Začali sme chodiť do spoločenstva kresťanov. Konečne sme mohli slobodne vyznávať Boha ako Záchrancu našich životov bez toho, aby sme boli prenasledovaní pre vieru v Neho.

Najväčším darom pre mňa je, že môžem slobodne pred ľuďmi vyznávať Boha ako svojho Spasiteľa a Pána môjho života.

Ľudia na Slovensku si neuvedomujú ako milosť majú, že sa môžu stretávať a verejne sa hlásiť ku tomu, že veria v Boha. Spomínam si ako som bol zbitý policajtami v Iráne, keď som bol ako dieťa zvedavý čo za sviatok majú Arménci, keď oslavujú Vianoce. Snažil som sa pozrieť do ich kostola a za to som bol patrične ,,odmenený´´. Teraz môžem vstupovať nielen do kostolov, ale môžem prežívať Božiu blízkosť každý deň, môžem hovoriť o Ňom, bez toho, aby som seba, alebo moju rodinu vystavil ohrozeniu života.

Ďakujem Mu, že zachránil celú našu rodinu. Po rokoch sme opať celá rodina spolu aj s mojimi súrodencami.

Oženil som sa a Boh nám po dlhom čase daroval úžasnú malú Božiu princeznu. On robí pre nás neskutočne úžasné veci, aj keď niekedy na prvý pohľad sa celá situácia zdá ako najťažšia a nezvládnuteľná, On všetky veci v našom živote obráti na dobré.

Len dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel, u ktorého nieto premeny ani zatienenia pre odvrátenie sa. Jak 1:17


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium