Dobré správy

  • sr. Vojtecha Mereďová SPraem
    Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy. No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice.
    2020-08-03
  • Saša Tinková
    Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov... A nič... Cítila som sa stále mizernejšie. Nič nefungovalo
    2020-06-24
  • Bernadeta Miková
    Misiou Domova Srdca je byť s tými, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Na začiatku svojej činnosti sa organizácia zamerala predovšetkým na deti žijúce na ulici. Neskôr sa jeho apoštolát rozšíril na chorých, osamelých ľudí, nemocnice, väzenia atď ... Skupina 4-6 mladých dobrovoľníkov rôznych národností žije v dome Domova Srdca v niektorých chudobných častiach sveta. Vedú jednoduchý život založený na modlitbe a službe. Dom je otvorený potrebným. Každý dom je založený so súhlasom diecézneho biskupa.
    2020-05-04
  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29
  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - s. Anatólia Bublavá DKL

small_Uršulínky na Panholci 2.jpg

Bola násilne vyvezená zo služby chorým v Pezinku

Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul slúžili nemocným v nemocnici v Pezinku od roku 1940 do júla 1960. V kolegialite pracovali s civilnými sestrami. V apríli 1960 boli sestry pozvané do administratívnej budovy. Tu im navrhli buď dať dobrovoľnú 3-mesačnú výpoveď, alebo ostať pracovať v nemocnici v civile. Nakoľko im životné zameranie nedovolilo zameniť rehoľné rúcho za civil, hneď sa vyjadrili, že dávajú výpoveď, ale nie dobrovoľne, lež pod nátlakom. Od tohto dňa boli v ustavičnom očakávaní, kedy a ako sa ukončí ich pracovný pomer. Ku koncu termínu výpovede im bolo oznámené, že zajtra príde sťahovací voz a osobné veci im odvezú – nevedno kam – lebo to neoznámili. Len toľko dodali, že nasledujúci deň sestry odvezie autobus.

Ešte osobne prehovárali, ba nútili niektoré sestry, aby ostali pracovať v civile, hlavne rtg-laborantku, za ktorú nemali náhradu. Pred jej očami zaplombovali toto pracovisko.  

Sestry mali zakázané hovoriť pacientom o odchode v obave, aké by to malo následky. O jednej hodine v noci mali sestry poslednú svätú omšu. Ústavný duchovný pre potreby sestier a pacientov sa musel presťahovať do Charitného domova v Pezinku. Ráno 9. júla 1960 bolo okolie ústavu strážené milíciou. O piatej hodine pristavili autobus a vyzvali sestry, aby nastúpili. Robili to v pocite hrdinstva, lebo bolo jasné, aké bezprávie sa na nich uskutočňuje. Bolo im ľúto opustiť pacientky, ktoré ich tak potrebovali.

Tiež sa divili drastickému prevážaniu do úplného neznáma. Na nikoho sa však nehnevali. Bolo im jasné, že to Pán Boh dopustil a má s tým svoje plány. Nakoniec si uvedomili, že Pánovi patrí celá zem a každá sestra, takže kdekoľvek ich odvezú, všade budú vo svojom.

Pred odchodom autobusu prišiel riaditeľ a správca ústavu. Jednoduchým podaním ruky sa s každou rozlúčili. Autobus sa pohol, len šoférovi bola známa trasa, kam ich má viesť. Sestry sa to dozvedeli až okolo poludnia, keď autobus zastal pred zdevastovanou budovou v Kláštore pod Znievom. Šofér zavelil, že môžeme vystupovať. Vítali nás sestry z viacerých reholí, ktoré už sem pozvážali. Riaditeľ tohto budúceho ústavu ich veľmi chladno privítal a rozdelil, kde sa majú ubytovať. Vyhľadali si svoje veci, včera privezené a s rôznymi pocitmi sa ubytovali. Budova nemala ešte okná ani vodovod a na dvore úžasný neporiadok. Oprava pokračovala za pomoci sestier. Keďže tieto nemali z čoho hradiť osobné náklady, prihlásil ich vedúci ústavu aj so sestrami iných reholí na poľnohospodárske práce na štátnom majetku. Do práce ich vozili nákladným autom. Hodinu cesty bolo treba absolvovať postojačky a hodne natlačené. Prihodila sa pozoruhodná udalosť. Sestry pracovali na poli, ktoré bolo po oboch stranách hodne frekventovanej autostrády. Cestujúci často znižovali rýchlosť, aby zistili, kto to tam pracuje v neobvyklom oblečení, totiž v rehoľnom rúchu. Mnohí ich prišli aj zblízka pozrieť a pozdraviť. Keď sa toto dozvedel vedúci Slovenskej katolíckej charity, pod ktorého správu ústav patril, dalo mu to hodne premýšľania, ako sestry niekde schovať pred obdivovateľmi. Po 18-mesačnom pobyte ich práve pred Vianocami deportoval do Oseka u Duchcova v Česku. Tu bolo slušné ubytovanie a práca v bavlnárskych závodoch v Litvínove. Do továrne ich dopravovali autobusom. Po dvoch mesiacoch ich previezli do Teplíc nad Mětují a zamestnali v textilnej továrni v Javore. Tu sa vyrábala látka na vojenské stany.

Toto šikanovanie aj iných skupín sestier bolo plánovité, aby ich priviedlo ku znechuteniu a výstupu z rehole. Táto snaha bola zbytočná, lebo sestry dobre vedeli, prečo s nimi takto zachádzajú. Ba práve ešte do duší vnášalo vyrovnanosť, veľkú vzájomnú súdržnosť, nič im nebolo ťažko, veselým duchom všetko prijímali a znášali.  

V roku 1963 v Česku dávali do prevádzky ústavy sociálnej starostlivosti – domovy dôchodcov a ústavy pre mentálne postihnutú mládež. Potrebovali kvalifikované zdravotnice a učiteľky. Úrady to medzi sebou vybavili a tak všetky sestry zo Slovenska deportované a v továrňach zamestnané sa dostali do týchto zariadení. Bola to pre ne veľká radosť, že budú môcť slúžiť podľa intencií svojej rehoľnej spoločnosti – slúžiť potrebným a starým ľuďom. Mŕtvy materiál v textilkách bol nahradený živým – mohli sa starať o človeka a jeho nesmrteľnú dušu. Toto bolo ako pohladenie v situácii šikanovaných a násilne vyvezených sestier z rodného Slovenska. V týchto ústavoch slúžili sestry do dôchodkového veku – pričom hodne presluhovali. Tu sa vynorila potreba zariadiť domovy pre sestry dôchodkyne. Spoločnosť dcér kresťanskej lásky spolu s Ústrednou českou charitou dokončili stavbu domova v roku 1988 v Přepychách v Královéhradeckom kraji. Tu sa sestry zo všetkých ústavov umiestnili a spokojne dožívajú svoj Bohu zasvätený život. Pripravujú sa na prechod do druhej etapy ľudského bytia vo svojom pravom domove – vo večnosti. Tam sa už presťahovalo aj 10 sestier, čo pracovali v nemocnici v Pezinku.

Spomíname a vieme, že mnohí kňazi a laici to mali ešte omnoho ťažšie a surovejšie ako sestry z Pezinka. Trpeli sme pre dobrú vec, ako to naše spoločné spomienky potvrdzujú. Pán Boh najlepšie tomu rozumie.
A tak sa žiada za všetko zaspievať hymnus chvály a vďaky: Teba, Boha chválime...  

 

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner 
Konfederácia politických väzňov 
Predseda mestkej organizácie v Bratislave 

Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium