Môj príbeh

Sabina bola spolu s manželom pastorom Richardom Wurmbrandom uväznená a mučená komunistami v Rumunsku po dobu 14 rokov.

Drahé sestry a drahí bratia v Kristu,

Je pravdou, že moja Biblia je rumunská, pretože pochádzam z Rumunska, ale je to stále tá istá Biblia ako Vaša. A v mojej Biblii, tak ako vo Vašej, sa dá dočítať o Štefanovi, o prvom, kto obetoval svoj život za Krista. O prvom mučeníkovi. A dnes ráno by som vás chcela vziať so sebou do veľmi špeciálneho skrášľovacieho salónu. Ale predtým Vás musím upozorniť, že tu v kostole je aj televízny štáb, aby z tohto stretnutia natočil presný videozáznam.

Možno ste prekvapení, že tie bytosti nikde nevidíte. Sú tu. Nebeskí anjeli sú okolo Vás, pretože je písané, že vždy keď sa zhromaždia bohabojní ľudia, boží anjeli sú okolo nich. A v nebi sa píše kniha.

Takže jedného dňa, keď už budeme doma v nebi, nájdeme mnoho kníh a medzi tými mnohými knihami nájdeme aj stránky napísané dnes ráno. A modlím sa k Bohu, aby naplnil Vaše srdcia Jeho milosťou, Jeho pokojom a Jeho úprimným milosrdenstvom tak, aby stránky, ktoré sa napíšu dnes ráno, boli nádherné a stali sa požehnaním pre všetkých, ktorí ich budú čítať.

Pochádzam zďaleka. Rumunsko, moja domovina, je komunistickou krajinou, ktorá sa nachádza v komunistickom bloku, časti sveta, kde panuje nadvláda komunistického vplyvu. Pochádzam zo sveta väzení, otrockých pracovných táborov. Zo sveta, kde kresťania sú umlčovaní a považovaní za bláznov. Pochádzam zo sveta plného strachu a sĺz. A nech už vám noviny alebo aj duchovní budú tvrdiť čokoľvek, nezabudnite na slzy svojich bratov a sestier v komunistických krajinách. V komunistických väzniciach sú tisícky žien, stotisíc mužov. Neviem koľkí z nás vôbec dokážu napočítať do stotisíc. Je to však tak veľmi veľa: 1, 2, 3, 4, 5 až do sto; až do tisíc až do stotisíc mužov. Kresťania, politickí bojovníci boli uväznení a umiestnení v otrockých pracovných táboroch v čase keď komunisti prevzali vládu nad Rumunskom a keďže muži boli vo väzení, kostoly a kresťania zostali bez kňazov. Ženy, kresťanské ženy nezačali diskutovať o právach, ale prevzali na seba všetku prácu. Komunisti to neočakávali, boli ohromení. A tak sme mohli pracovať skoro dva roky a potom, po dvoch rokoch sa komunisti už prestali len prizerať. Zhromaždili kresťanské ženy, a tisíce žien boli uväznené a poslané do pracovných táborov.

Drahé sestry, ako hovorím práve k Vám, pozerám na Vás aké ste krásne. Ste šťastná a požehnaná spoločnosť. Keď nás dali do väzenia, nemali sme nič, čo sme nevyhnutne potrebovali. Hladné, ubité, pracovali sme v istom okamihu pri kanáli a mali sme hádzať ťažké kamene do riek. Ako sme dvíhali tie ťažké kamene, rezali nám ruky až z nich tiekla krv, ale nekrvácali len naše ruky, ale aj naše srdcia. Matky, manželky za zamknutými dverami a železnými mrežami. Občas komunisti zhromaždili niekoľko detí v cele blízko pri našej a začali ich biť.

V našej cele nás bolo šesť alebo sedem a keď deti začali plakať, jedna z nás povedala: „Je to moja Mária.“ Každá z nás sme začali plakať. Boli sme presvedčené, že je to naše dieťa, dieťa každej z nás bité a v rukách komunistov. Kričali sme spoločne: „Moje dieťa!“ ale nikdy sme ich nevideli.

Vy máte svoje vlastné deti, drahé sestry. Vážte si ich. Venujte im svoj čas. Venujte svojim deťom Vaše srdce. Ďakujte Bohu za to, že ich máte. Dajte im to najlepšie z Vás. Dajte im Vášho Spasiteľa. Všade naokolo sú tmavé mraky. Komunisti by tiež radi dostali Vaše deti do svojich rúk. Ako sme pracovali pri tom kanáli, nikdy sme nevedeli, aký je deň. Nebola žiadna nedeľa, žiadne Vianoce, žiadna Veľká noc. Občas, keď sme pracovali na poliach, niekto zašepkal: „Je nedeľa.“ a na pracujúcich väzňoch sa dalo vidieť, ako plačú pri myšlienke na také krásne ráno, v ktoré mohli byť v dome Pánovom. Ako by ste si len mali vážiť Váš kostol, Vašich kňazov, všetky dary, všetky požehnania, ktorými Vás Boh obdaril. Modlite sa za tých, ktorí sú dnes, v tisícoch a tisícoch, v komunistickom bloku niekde tam v snehu, zmrznutí, hladní, ubití. Pamätajte na nich. Modlite sa za nich a naučte sa ďakovať Bohu za všetky tie požehnania, ktoré máte.

V jednu takú nedeľu sa nám pripomenulo, že je nedeľa. V ten deň nás priviedli naspäť do väzenskej cely a niekoľko kresťanov si chcelo spolu prečítať Bibliu. Niekedy sa ma pýtajú: „Ale bolo vám v komunistickom väzení dovolené čítať Bibliu a modliť sa?“ Určite nám to bolo dovolené. Dohodli sme sa s našimi komunistickými strážcami. Dovolili sme im, aby nás bili tak, ako nám oni dovolili čítať Bibliu a spolu sa modliť.

V tú konkrétnu nedeľu keď sme sa vrátili do našej väzenskej cely sa päť či šesť žien zhromaždilo na betóne pod posteľou, aby sa mohli spolu modliť bez toho, aby ich bolo vidno cez priezor, pretože dvere mali okienko a nesmeli ich vidieť strážnici, ktorí tam každú chvíľu nazerali. Zhromaždili sme sa pod posteľami na betóne a sedeli sme a čítali Bibliu. Počas dlhých rokov v komunistických väzeniach sme nikdy žiadnu Bibliu nevideli. Nemali sme ani kúsok papiera. Po celé tie roky sme nemali žiadnu knihu. Nemali sme Bibliu. Nevideli sme žiadnu Bibliu.

Niektorí práve prišli z Indie. India, ako viete, je veľmi chudobná, tak veľmi, veľmi chudobná. Ale boli sme na zhromaždení desiatok tisícov ľudí a ľudia, kresťania, prišli so svojimi Bibliami. A ja som tam stála a pozerala a veľmi som im závidela; tisíce prichádzajúcich a každý mal svoju Bibliu. Aj napriek tomu, že sú tak chudobní, mali svoje Biblie a ja som sa k nim prihovorila: „Rozmýšľali ste niekedy nad tým, akí ste bohatí? Vždy počujete ako sa rozpráva o chudobnej Indii, ale pomysleli ste už niekedy na to, akí ste bohatí tým, že máte Bibliu?“ Až v komunistických väzeniach som pochopila, akí sme bohatí, kým máme Bibliu.

Celkovo sme tam boli tak veľmi chudobní. Boli sme tak hladní, že sme po nociach nemohli spať. Budili sme sa a plakali od hladu, ale nikto nám nevedel pomôcť. Nemohli sme spať, taký veľký bol náš hlad. A kým nás boli tisíce tak chudobných a hladných, kresťania objavili, akí sú bohatí. Nemohli sme prísť s našimi Bibliami ako naši drahí indickí bratia, ale kresťania vo svojich srdciach zhromaždili slovo Božie.

Komunisti nám vzali všetko, úplne všetko; našich najdrahších, naše deti. Niektoré z nich vypustili do ulíc bez otca, bez matky. Nevedeli sme o nich vôbec nič. Nemohli nám však vziať to čo sme mali vo svojich srdciach. Trochu viery, štipku nádeje, a niekoľko slov Božích. A tam v komunistickom väzení sme videli, ako jedno slovo zo slova Božieho, vychádzajúce zo srdca kresťana a povedané niektorému z väzňov v beznádejí, ako len jedno zo slov Božích prinieslo nové svetlo a novú nádej. Životy boli zachránené vďaka tomuto nášmu bohatstvu. Vy, drahé sestry, máte Bibliu. Ďakujte Bohu za to, že ju máte. Čítajte ju, študujte ju a vážte si slovo Božie a zhromažďujte ho v svojom srdci. Môžete ho už čoskoro potrebovať. Videli sme, že najväčšie bohatstvo, aké sme kedy mohli nazhromaždiť, bolo Božie slovo, ktoré dalo život tým, čo boli v beznádeji.

Ako som Vám už povedala, keď sme sa zhromaždli pod posteľami, čítavali sme tam Bibliu. Mali sme medzi nami mladú kresťanku. Poznala naspamäť celé kapitoly zo Starého zákona. Zaujímalo by ma, koľkí z Vás si čítavate Starý zákon; ja často, keď som v slobodnom svete medzi mojimi sestrami, čítam predovšetkým zo Starého zákona. Nestáva sa často, aby som si vzala Nový zákon, to len aby som Vám túto knihu pripomenula. Ona poznala naspamäť celé kapitoly zo Starého zákona, poznala však aj kapitolu 6 a 7 Skutkov apoštolov. A tak sme boli pod posteľou a čítali sme Sk kapitolu 6 o Štefanovi a o tom, ako stojí pred svojimi nepriateľmi a jeho nepriatelia na neho hľadia a vidia, že jeho tvár je krásna, také krásna ako tvár anjela. To bol posledný verš šiestej kapitoly. Prosím prečítajte si ju doma znovu. Je to veľmi zaujímavá kapitola. Píše sa v nej, že Štefan bol naplnený Duchom svätým a Božou múdrosťou. A keď ste plní Božej múdrosti a Ducha svätého, niet divu, že jeho tvár sa zdala byť krásna ako tvár anjela. A keď sme dokončili túto kapitolu a začali sme rozprávať o Štefanovi, boli sme tam všetky kresťanky, a uisťujem Vás, že tam pod posteľou to nebolo také pohodlné ako to tu teraz máte vy, ale každopádne to stále bol kúsok raja.

Takže sme boli kresťanky, mali sme však medzi nami pani, jednu z najbohatších žien Rumunska. Nebola kresťanka. Bola vo väzení, pretože jej manžel bol politickým vodcom krajiny. A ona s nami počúvala, keď sme hovorili o všetkých týchto veciach: o Štefanovi. A potom povedala: „Divím sa Vám, kresťankám, vyzeráte, že ste inteligentné ženy, ale ako môžete veriť, že Štefan, stojac pred jeho nepriateľmi s vedomím, že bude zabitý, ako môžete veriť, že jeho tvár bola taká krásna? V akom skrášľovacom salóne tak asi mohol byť, aby mohol mať tvár ako anjel v takej kríze, v takom kritickom momente, keď bol nadosah smrti?“ Jedna z kresťanských žien jej odpovedala:

„Ľutujem ťa. Nepoznáš Ježiša, Božieho syna. Avšak vždy, keď Ježiš vstúpi do srdca, nikdy nepríde sám, vždy príde so všetkým svojím bohatstvom. Príde so svojimi anjelmi. Príde so slávou nebeskou a preto, keď otvoríš svoje srdce a Ježiš vstúpi do tvojho srdca, aby sa stal tvojim Pánom a Spasiteľom, prináša aj svoju krásu. A preto Štefan mohol byť tak krásny ako anjel.“

A kým sme rozprávali, komunistickí strážca došiel priamo k miestu, kde sme boli zhromaždené pod posteľou, vytiahol nás von, všetky nás tvrdo zbil, krvácajúce aj zo sŕdc, nás vhodil späť do väzenskej cely. Ale my kresťania, my sme vedeli, akú cenu je potrebné zaplatiť za to, aby sme mohli čítať Bibliu a modliť sa. Ale báli sme sa kvôli tej pani, ktorá nebola kresťanka, ako bude reagovať a čo povie. A kým sme rozmýšľali o týchto veciach, prvá, ktorá sa prišla so mnou porozprávať bola práve táto bohatá, bohatá žena, ktorá bola teraz chudobná a hladná, krvácajúca po celej tvári, zašpinenej krvou a slzami. Povedala mi:

„Teraz už viem, že už len preto, že komunisti prenasledujú kresťanov, samotný fakt, že nás zbili len preto, že sme hovorili o Ježišovi, to je pre mňa najlepší dôkaz, že Váš Boh je skutočný Boh. A Váš Ježiš bude aj mojim Ježišom Spasiteľom. A nevedela, že teraz jej tvár, zašpinená krvou a slzami, žiarila a bola krásna ako tvár anjela.

Je úžasné vstúpiť do skrášlovacieho salónu Ježiša, syna Božieho, ktorý za Vás dal svoj život a chce byť Vašim pánom a pánom Vašich sŕdc. Odpúšťa Vaše hriechy, preberá na seba Vaše trápenie. Prináša svoju milosť, svoj mier a svoje bohatstvo do Vášho života. A stávate sa krásnymi ako nebeskí anjeli. Je to úžasný skrášľovací salón, vyhradený, ale ten najlepší, aký môže existovať. A ďalej tiež budete čítať Skutky 7. Vidíme tam iné zobrazenie, obraz tých, ktorí boli nepriateľmi kresťanov a nepriateľmi Štefana. A videli ste ako boli opísaní. Pripravení hádzať kamene a zabiť Štefana. Spravodlivosť, láska nebeská Vás robí krásnymi. Hnev a boj proti Bohu a proti jeho ľuďom Vás špatí. Zapamätajte si tieto dva. A vyzývam Vás všetkých, prídite do skrášľovacieho salónu Ježišovho. Potrebujete to. Vaše srdce bude očistené a naplnené nebeskou radosťou.

A teraz by som Vám chcela porozprávať o tom ako Vás Boh miluje. Ako každého z Vás pozná. Po prvýkrát sme zistili vo väzení, aké sme bohaté. Majúc takéhoto Spasiteľa a slovo Božie. A teraz by som Vám chcela povedať, akí ste milovaní, každý z Vás. Ako nás Boh poznal. Píše sa, že Ježiš volá tých, ktorí sú jeho, po mene. Volá nás po mene, čo znamená, že každého pozná.

Chcela by som Vám porozprávať, že v komunistickom väzení, keď to bolo veľmi, veľmi ťažké. A bolo to veľmi ťažké. Neexistujú slová v ľudskej reči, ktoré by kedy mohli opísať, čo to znamená pre kresťanské ženy v rukách komunistov. A keď to bolo veľmi, veľmi ťažké mysleli sme si: „Zabudlo sa na nás, nikto sa nezaujíma, žiadna pomoc od nikiaľ neprichádza,“ a vtedy nám samotný Pán pripomenul, že on sa zaujíma a pozná nás.

Ako som Vám už povedala, naše deti, nič sme o nich nevedeli. Niektoré boli na ulici, hladné, jedli z odpadkov, ak v nich niečo našli. Matky, mysleli ste niekedy na to, že deti Vašich sestier v rukách komunistov, bez otca, bez matky, boli hladné.

Takže ako sme pracovali pri kanáli, hladné a choré, oslabli sme natoľko, že sme už viac nemohli pracovať. Komunisti si zmysleli nás nalákať a povedali nám: „Ak budete pracovať, ak vykonáte toľko a toľko práce (bolo to veľmi, veľmi ťažké, umožníme Vám vidieť Vaše deti.“ Prídu v ten a ten deň. Existovali vôbec slová v ľudskej reči, ktoré by mohli vyjadriť, čo pre nás znamenalo, po, povedzme 2 alebo 3 týždňoch, že uvidíme svoje deti. Po nociach sme nespali, každá sa pripravujúc, mysliac na to, čo našim deťom povieme. Pretože daných bolo len 10 minút a stráže stáli naokolo, nemohli sme hovoriť to, čo by sme boli chceli. Takže počas nocí sme nespali, a pripravovali sme si, čo sme chceli povedať našim deťom. Tiež sme mali veľmi veľký problém, boli sme veľmi špinavé, a kamene nám zničili naše oblečenie, až z neho boli takmer handry. Hanbili sme sa takto sa zjaviť pred našimi deťmi. Snažili sme sa nájsť odniekiaľ aspoň šatku, ktorá šla dookola každej žene, odniekiaľ sukňu, aby sme sa mohli ukázať našim deťom.

Možno drahé sestry viete ako my ženy, ako vždy máme dojem, že nemáme dosť šiat a že bezpodmienečne potrebujeme nové šaty a sme ochotné sa hádzať a bojovať: „Potrebujem ich, nevyhnutne.“ Možno, keď je Vaše srdce také nešťatné kvôli novým šatám, ktoré potrebujete, spomeňte si na svoje sestry, v handrách, hladné, dobité, zahanbené komunistami. Modlite sa za nich a pri modlení ďakujte Bohu za všetko čo máte. A až sa naučíte ďakovať Bohu, Vaše srdce bude požehnané a bude šťasné a Vy budete požehnaním pre všetkých okolo Vás.

Takže noci uplynuli rýchlo, skladali sme a vymýšľali a znovu menili slová, ktoré sme chceli povedať našim deťom. A ten nádherný deň prišiel, kedy ma dvaja strážcovia vyviedli z väzenskej cely do povedzme takejto miestnosti. Pri dverách, keď som tam došla, stál môj syn, dvaja strážcovia pri ňom. Pozrela som na neho. Bol taký bledý a krehký, a kým som pozerala na neho, on pozeral na mňa, a všetko, čo som si pripravila po dlhých nociach, bolo v sekunde zabudnuté. A nevedela som, ako povedať čo i len jedno slovo, no ani on nič nehovoril. Povedal mi, že si pripravil niečo, čo mi chcel povedať. A minúty plynuli a stráže ho už brali preč, brali ho von a mňa späť do väzenskej cely. A kým som ho videla, ako už odchádzal, snažila som sa mu dať to najlepšie zo mňa, možno ho už nikdy neuvidím, moje dieťa, a tak som povedala: „ Mihail, miluj Ježiša celým svojim srdcom.“ S týmito slovami bol odvedený preč, a ja som bola vrátená do mojej väzenskej cely. Ostatné uväznené, matky, ženy, prišli ku mne, zhromaždili sa okolo mňa: „Ako vyzerá tvoje dieťa, čo ti povedal, ako je tam vonku v slobodnom svete?“

Po veľa, veľa dní som nemohla prehovoriť ani slovo, ale po dlhom čase, keď som bola oslobodená, bola mi dopriata tá veľká radosť nájsť môjho syna už ako mladého kresťana, pripraveného bojovať za kráľovstvo Božie. Tých pár slov, Boh ich požehnal ako znamenie jeho lásky. Ako znamenie, že sa na nás nezabudlo. Ako znamenie, že naše deti boli v jeho starostlivosti. Máme Spasiteľa, ktorého meno je nádherné. Chvála mu. V komunistických väzeniach, v slzách a za výsmechu komunistov, sme uvideli slávu Božiu a tam sme pochopili, že náš Pán, Ježiš, syn Boží, že jeho meno je úžasné. Úžasné sú jeho skutky a moji drahí, veľmi, veľmi drahí, úžasní sú aj všetci tí, ktorí mu patria.

A nech Boh požehná Vás a nech Vám Boh pomôže, aby ste nezabudli na skrášľovací salón. Pretože každý, kto prijme Ježiša do svojho srdca ako Spasiteľa, ako Pána, ako nebeského priateľa, bude uvedený do skrášľovacieho salóna Ježišovho a sláva Božia bude na neho žiariť. Nevideli ju len kresťania, aj komunisti videli slávu Božiu žiariť na tých, ktorých zbili a týrali. A preto, v našej krajine, v komunistickom bloku, sme nemali Biblie.

Pozmenili sme jednu Vašu pieseň, Vy tu spievate, Ježiš ma miluje, a to sme videli, „Ježiš ma miluje, to viem, pretože to hovorí Biblia.“ Keďže my sme nemali Bibliu, zmenili sme túto pieseň na „Ježiš ma miluje, pretože to vidím v ich tvárach.“

Hladné, choré, zbité a za výsmechu komunistov, tváre kresťanov žiarili slávou Božiou, a aj komunisti sa mohli naučiť túto pieseň „Ježiš ma miluje, pretože to vidím v ich tvárach.“

Nech Boh žehná každému z Vás. Nech Boh naplní Vaše srdcia svojou láskou tak, aby Vaše tváre a Vaše životy boli svedectvom všetkým okolo Vás, že Ježiš, syn Boží Vás miluje a miluje všetkých, ktorí ho potrebujú ako Spasiteľa a Pána.

Boh Vám všetkým žehnaj.