Dobré správy

  • Bernadeta Miková
    Misiou Domova Srdca je byť s tými, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Na začiatku svojej činnosti sa organizácia zamerala predovšetkým na deti žijúce na ulici. Neskôr sa jeho apoštolát rozšíril na chorých, osamelých ľudí, nemocnice, väzenia atď ... Skupina 4-6 mladých dobrovoľníkov rôznych národností žije v dome Domova Srdca v niektorých chudobných častiach sveta. Vedú jednoduchý život založený na modlitbe a službe. Dom je otvorený potrebným. Každý dom je založený so súhlasom diecézneho biskupa.
    2020-05-04
  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29
  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04
  • Lucia Drábiková
    Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.
    2020-02-03
  • Roman Tarina
    Keď počúvame v Evanjeliu Ježišove slová (Mt 24,42) "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán", tak tieto slová v nás pri myšlienke na Drobca osobitne ožívajú. S našim spoločným kamarátom mal ísť Drobec v utorok na hokej (Slovan - Košice 6:1). Drobec však na dohodnuté stretnutie už neprišiel. Začali sme ho hľadať, lebo mal vypnutý telefón. V stredu ráno sme sa dozvedeli, že zomrel. Smrť prišla náhle, nečakane, až sa nám to nechce veriť, že je to skutočnosť. Mal 48 rokov. Tečú nám slzy. Smútime.
    2020-01-16

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Viera Liebe
Pôst uvoľnil Božie konanie a zázraky.

small_viera liebe.jpg

Bratislavčanka, žijúca t. č. s manželom Hanesom v Dubaji, založila nadáciu Dobrá budúcnosť a nádej ( Good Future and Hope ).

V roku 2011 k nám s manželom Hanesom Boh veľmi mocne prehovoril. Začalo to tým, že som vnímala, že Boh odo mňa chce, aby som sa začala dlhšie postiť. Nebola som na to zvyknutá a vydržala som vždy maximálne pár dní. Nikdy predtým ma Boh neviedol do takého dlhého pôstu ako teraz a tak som o tom povedala manželovi.

„No keď je to tak, tak sa posti,“ povedal mi. „No hej,“ odvetila som, „ problém je, že mám pocit, že sa mám postiť 40 dní.“ Bola som dosť chudá a tak som zo 40-dňového pôstu mala trochu obavy.

Začali sme sa s manželom Hanesom za to modliť. Prosili sme Pána aj o to, aby som počas pôstu neschudla viac ako 5 kíl. A tak som sa začala postiť.

Robila som všetko ako predtým. Chodila do práce, mala som vlastnú firmu a náročnú prácu, ale všetko išlo veľmi dobre. Aj som športovala tak ako predtým a mala som dobrý čas. Akurát som stále nevedela, za čo sa postím. Až po 30-ty deň pôstu sme to vôbec netušili. Potom prišla nedeľa a manžel išiel do cirkvi. Práve v ten (30-ty) deň tam prišli na návštevu pracovníci z organizácie Kŕmte hladných (Feed the Hungry), rozprávali o svojej práci a rozdávali letáky.  V Afrike bolo v auguste 2011 mimoriadne sucho. Situácia s vodou a potravinami bola ťažká a potreba pomoci značná. Organizácia potrebovala financie, aby nakúpili potraviny a mohli sa postarať o jedlo pre deti.

Keď sa manžel Hanes vrátil v tú nedeľu domov, podával mi propagačný leták. Zvykli sme ako manželia podporovať rôzne služby, potreby ľudí a organizácií a tak som si myslela, že aj teraz nejakou čiastkou túto prácu podporíme. Vzala som leták a začala čítať. Zrazu som mala v srdci, že Boh od nás nechce finančnú podporu, ale aby sme tam išli. Nechcela som o tom, čo vnímam, povedať Hanesovi, aby si nepomyslel, že po 30-tich dňoch pôstu mi to už „triezvo“ nemyslí.  A tak som čakala, kedy on príde za mnou a začne o tom hovoriť.  Asi o hodinu prišiel a opýtal sa ma: „No ako? Čítala si ten leták?“ Prikývla som. „No a... kedy pôjdeme?“ Nespýtal sa ako zvyčajne – akou sumou ich podporíme, ale kedy tam pôjdeme. Videla som, že Boh nám v tom dáva jednotu.

Práve sme si plánovali aj našu dovolenku, potrebovali sme obaja oddych a chceli sme ísť niekde k moru. Tak sme sa rozhodli, že namiesto na dovolenku, pôjdeme do Afriky.

Nemali sme žiadne kontakty, nikoho sme nepoznali ani z organizácie Kŕmte hladných. Jediné čo sme mali, bol leták. Nuž som zavolala na kontakt z letáku a vysvetlila, že vnímame, že Boh nás posiela do Afriky. Bolo to pre nich dosť neobvyklé, lebo oni nevysielajú ľudí, ale pracujú iným spôsobom. No po našom rozhovore sa rozhodli, že zatelefonujú do Ameriky (generálnemu riaditeľovi Feed the Hungry) a povedia mu o nás. Keď nám následne volali späť, dozvedeli sme sa, že krátko predtým volal do USA človek z Ugandy a prosil ich o pomoc.  Vraj situácia je tam nezvládnuteľná a oni sa už skoro mesiac modlia za to, aby im Boh poslal ľudí, ktorí im prídu pomôcť.

Viac teda už nebolo pochybností o tom, že je to Božia vôľa, aby sme tam išli.  Za ďalších 10 dní sme vybavili všetky potrebné doklady, očkovania, letenky, čo sa tiež podarilo mimoriadne rýchlo. Bola som dojatá a v úžase z Božieho konania, keď sme presne na 40-ty deň môjho pôstu sedeli v lietadle do Ugandy.

Keď sme tam prileteli, nemali sme jasnú predstavu, do čoho ideme a čo budeme robiť. Vedeli sme len to, že sme prišli na 2 týždne.

S manželom sme v tom období pôsobili obaja v biznise a zrazu sme sa ocitli v Ugande, kde sme nakoniec zažili veľmi intenzívne dva týždne – kázali sme Božie slovo v rôznych cirkvách, navštevovali detské domovy, nakupovali potraviny na trhoviskách a rozvážali ich priamo deťom. Pre nesmierne sucho a hlad boli deti veľmi vychudnuté, podvýživené, vyzerali úboho a aj zdravotne boli v zlom stave.

Dali sme správu o tom, čo sa deje a ako to v detských domovoch vyzerá aj na sociálne siete a viacerí známi nám začali hneď posielať ďalšie financie, vďaka čomu sme mohli nakúpiť dosť potravín aj do zásoby, na dva-tri mesiace.  

Počas tejto našej cesty nás zaujal jeden detský domov, ktorý viedol kresťan Christopher s manželkou. Žili veľmi skromne v malom domčeku, kde spolu s nimi bolo ubytovaných 40 sirôt. Christopher nám rozprával, ako sám vyrastal na ulici ako sirota, kým sa ho neujala jedna kresťanská rodina.  Keď sme k nim prišli, deti už niekoľko týždňov nemali čo jesť. Dozvedeli sme sa, že presne vtedy, keď ma Boh viedol do pôstu, bola v detskom domove vzbura. Deti plakali, že chcú odtiaľ odísť radšej na ulicu, lebo tam môžu kradnúť a aspoň sa najedia, keď sa im podarí dačo ukradnúť. Christopher však deti učil, že treba prosiť Boha a modliť sa k Pánovi, aby im poslal niekoho, kto im pomôže. Tak si všetci každé ráno a večer kľakli a modlili sa za pomoc. No a keď sme tam prišli na 40-ty deň a priniesli im jedlo, pre nich to bol obrovský zázrak a vypočutie modlitieb.

Naša cesta do Ugandy neskončila dvoma týždňami, ktoré sme tam strávili. Keď sme odtiaľ odchádzali, vedeli sme, že sa ešte vrátime. Boh nám povedal, že On má pre tieto deti dobrú budúcnosť a nádej. Na základe tohto slova z Jeremiáša 29:11 sme následne založili nadáciu Dobrá budúcnosť a nádej a začali v Ugande spolupracovať, najskôr s Christopherom. Policajti k nemu vozili neustále ďalšie deti z ulice a nemal ich kde umiestňovať, keďže dom už aj tak praskal vo švíkoch. Vedeli sme, že bude treba začať stavať. Zázračným spôsobom sa nám podarilo kúpiť na začiatku roka 2012 pozemky (s vodným zdrojom) a získali sme povolenia na stavbu. Do práce sa zapojili spoľahliví miestni ľudia a začali stavať menšie domčeky pre 10-12 detí s vychovávateľkou, alebo mamou a v jednom dome sme zriadili školu.

Deti sa nám začali meniť pred očami... lepšie sa stravovali, ich zdravotný stav sa zlepšil, začali byť radostné, veselé, chodiť do školy, lebo predtým nemali na školu peniaze.

Som vďačná Bohu, že som mohla byť svedkom Jeho nadprirodzeného konania, vidieť ako si Boh použil pôst človeka zo Slovenska na záchránu detí, ktoré k nemu volali na inom kontinente, že som mohla byť toho súčasťou. Mimochodom, schudla som presne 5 kíl .

 



Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium