Môj príbeh

s. Vojtecha je členkou Kongregácie sestier premonštrátok SPraem.

Pán Ježiš dáva každému kresťanovi nejaký osobitný dar, aby týmto darom človek oslavoval Boha. Jednému dáva dar slova, aby mohol druhým hovoriť o Kristovi, sile a kráse viery. Druhému dáva milosrdné srdce, aby týmto obrazom oslavoval Božiu lásku. Tretiemu Pán dáva umelecký dar, aby písal ikony, obrazy Krista a svätých alebo staval pre Neho chrámy.
No pre Pána je ešte iný neporovnateľný dar. Takýto dar je čistý, panenský život rehoľnice. Takýto život je veľkou slávou a ozdobou cirkvi. Jedna jednoduchá rehoľnica oslavuje Krista nie menej ako obdarovaný kazateľ, talentovaný maliar, štedrý dobrodinec. Chváli ho nie nijakými vonkajšími činnosťami. Chváli ho už tým, že je rehoľnicou, že si vybrala panenský život.

Každá rehoľnica je skutočné svedectvo, že Kristus skutočne je. Pretože ak by nebolo Krista, kto a prečo by začal viesť panenský život? Sám človek nie je schopný si len pomyslieť na takýto život! Kristus si vyberá človeka pre panenstvo. Sám ho uschopňuje na takýto život a dáva mu aj silu.

Ako hovorí prepodobný Ján Damascénsky ,,Kristus je slávou panenstva. Aj keď svojím príkazom nepredpísal život v panenstve, no svojím príkladom, životom, poučil ľudí a dal silu pre život v panenstve. A preto panenstvo teraz žije medzi ľuďmi."

Tento dar -dar panenstva- prevyšuje všetky zemské dary, pretože neprináleží zemi. Podľa slov svätých otcov je rehoľnica ozdobou neba. Tak napr. sv. Gregor Naziánsky hovorí: ,,Manželstvo je ozdobením zeme a panenstvo je ozdobou neba." Rehoľný život je tajomstvo svadby s Kristom, každodenné stretnutie s Nebeským Ženíchom.

Každú rehoľnicu Kristus v tajomstve zasvätenia obdaruváva čistotou. A ako si ochrániť vnútornú čistotu? Znamená to chrániť vernosť Kristovi.
Ako nestratiť v každodennom živote horlivosť pre Pána?
V jednom rozprávaní biskupa Nikolaja Mesogejského je jeden dobrý obraz, príklad. Hovorí, že rehoľník musí zatvoriť štyri dvere : dve pri odchode a dve pri vstupe. Čo sú to za dvere?

Dve dvere musia byť zatvorené pri odchode. Prvé dvere z týchto dvier sú dvere cely. Rehoľnice prišli k Bohu, aby prebývali v cele svojej izby - znamená to každý deň nejaký čas byť osamote s Kristom. Všetky ostatné okolnosti nášho života môžu sa meniť - dnes v poslušnosti byť na jednom mieste, zajtra na druhom, dnes písať ikonu, zajtra pracovať v práčovni, pozajtra - v jedálni. Jedno ale ostane nezmeneným - každý deň prichádzať ku Kristovi do svojej cely izby. To je podstata zasväteného života. Izba rehoľnice je skutočná, hlboká púšť.

Druhé dvere sú dvere úst. Keď sú tieto dvere zatvorené, či v práci, chráme, alebo na inom mieste, nachádza sa na púšti, v osamote s Bohom. Neznamená to, že rehoľnica je nie človekom, nerozpráva sa s ľuďmi a spolusestrami. Skutočné mlčanie v zasvätenom živote je iné. Zatvoriť svoje ústa znamená neprejaviť zvedavosť, nesnažiť sa uznať všetko pre všetkých, neprejednávať všetko, čo sa robí v kláštore a vo svete, nehovoriť zle o druhých.

Cez tieto dve prvé dvere, keď sú zatvorené, rehoľnica ostáva akoby na púšti, sama s Kristom.

Druhé dvere musia byť zatvorené pri vchode. Sú to dvere myšlienok fantázie, nerozumného zbytočného premýšľania, nereálnych predstáv o druhých i sebe.

Posledné sú dvere negatívnych citov hnevu, smútku, malomyseľnosti.

Toto sú štyri dvere, ktoré zatvára rehoľnica: dvere svojej izby, dvere svojich úst, dvere myšlienok a dvere citov. Odhadzuje všetko zbytočné: nepotrebné zážitky, rozhovory, zlé myšlienky a city, a na výmenu získava to vzácne, napĺňa srdce skutočným Božím životom. Takýmto životom oslavuje rehoľnica Boha a otvárajú sa jej dvere neba.

preložené zo stránky https://monasterium.ru/monashestvo/asketika/kak-monakh-proslavlyaet-khrista-slovo-na-postrig/

Preklad sr.Vojtecha Mereďová SPraem