Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Správa - Magdaléna Medová
Rok ktorý ma naučil byť slobodnou

small_small_Magdaléna.jpg

Slobodná matka nasledujúca Krista.
Jej životný príbeh si môžete prečítať tu.

Ubehol rok čo som odišla z domu... ak sa to dá aj takto povedať. Dlhšie som pociťovala potrebu, niečo vo svojom živote zmeniť. Po hektickom období, kedy som podnikala, popri tom študovala, obdobie, kedy vrcholili starosti so synom v jeho puberte, som chcela ujsť niekam preč, preč ,preč ďaleko, kde budem mať od všetkého pokoj. Útočište som našla, i keď len na krátko 3 týždne, v kláštore Redeptoristiek v Kežmarku, kde som chcela ostať. Bolo to a aj ostáva pre mňa miestom naplnenia pokoja a lásky, miestom bezpečia, kde som chránená od "krutého sveta". Žiaľ vstúpiť ako sestra som nemohla.

Nastalo obdobie bojov, nielen sama so sebou, ale aj "celým svetom". Začali sa kopiť problémy s financiami, nemala som prácu a vyhrotili sa veci kde bolo treba platiť nemalé peniaze, ... bolo to akoby zo zeme vychodili strašiaci, ktorí chceli to čo patrí cisárovi a ja som si nevedela rady, nemala som nič. Chýbali mi peniaze aj na to základné, na jedlo.

V mnohom mi pomohli priatelia a rodina. Bola som zúfalá a som sa musela dať dokopy, nevládala som bojovať ani sama za seba. Ale cítila som, že Boh ma neopúšťa, je so mnou, len je toto všetko potrebné očistiť, aby mohlo prísť niečo nové, ktoré ma posunie vpred. Vtedy som veľa maľovala, pomáhalo mi to nájsť pokoj.

V tom období som sa zoznámila s mužom, ktorý dlhodobo pracoval v Prahe, a pôvodne bol taký plán, že tam odídeme spolu. Dávno som chcela zmeniť miesto pre život, len nezaopatrený syn bol pre mňa dôležitejší. Nakoniec po vyhodení zo školy bol sám donútený si nájsť prácu. A tak ja som nemala už viac dôvod ostávať doma sedieť na zadku a ponárať sa do svojho trápenia. So spomínaným mužom sme sa nakoniec rozišli, ale vo mne to semienko odísť do Prahy ostalo a začalo rásť. Začala som si na internete pozerať inzeráty na prácu, poslala som niekoľko žiadostí, až napokon z jednej firmy sa mi ozvali a dohodla som si termín pohovoru. Ešte nájsť nejaké ubytovanie a začať baliť. V podstate nebolo nič isté. Bol to iba jeden pohovor, kde som nemala istotu že ma zoberú. Ubytovňa zatiaľ iba na 3 dni.

Nemala som žiadne peniaze na cestu, vlastne na nič.... žiadna istota, po ktorej som vždy túžila. Ísť niekam sama do neznáma. Poviem Vám, poriadne dobrodružstvo pre mňa.

Ale bolo treba konať rýchlo, inak by som stratila aj ten kúsok odvahy všetko tu zanechať a ísť z dedinky do veľkomesta, zanechať tu svoj domov, ktorý som si s takou hrdosťou vybudovala, opustiť priateľov, ktorí mi boli silou a oporou, nechať tu rodinu....syna....tu som asi najviac váhala, nechať ho tu samého, aby sa staral o seba už sám. Mal síce už 20 rokov, ale predsa, nechať mu na starosti všetko to, čo som robila ja. Za tú chvíľku ešte ho naučiť ako sa zapína práčka, ako sa nastavuje kúrenie, na čo musí pri plyne dávať pozor, čo všetko musí vypnúť a zamknúť, keď odchádza z domu. Čo, koľko a kedy treba platiť, šeky, poplatky...... Všetko sa to odohralo tak rýchlo, v jednom týždni od pozvánky na pohovor, až po odchod. Ale všetko to tak malo nejak byť. Nazbierali sa mi aj nejaké peniaze, rozlúčila som sa s priateľmi, ktorí mi naozaj priali, dokonca som mala dohodnuté, že ma kamarátkina dcéra bude čakať a pomôže mi sa trochu zorientovať v tom meste. Rodina to až tak moc neprežívala, možno mamina, ktorá mi dala aj nejaké peniaze, aby som mala na začiatok. Syn, ten aj keď sa to snažil ukryť, plakal. Odhováral ma, "mami nechoď tam, okradnú ťa.." mal zlú skúsenosť s týmto mestom. Ani si nepamätám kedy naposledy ma tak objal ako vtedy keď sme sa lúčili. No už nebolo cesty späť, rozhodnutie padlo. IDEM. mala som zbalené iba to najpotrebnejšie, a bola som odhodlaná nevracať sa. Vnímala som to ako niečo čo jednoducho musím urobiť, inak zahyniem. A hanbou by bolo utekať z boja. Známy kňaz ma odviezol k nočnému vlaku, dal požehnanie a mne sa mohlo začať dobrodružstvo.

Bolo to 8.2.2015 v nedeľu ráno 7 hodín, kedy som vystúpila na Pražskom nádraží z vlaku. Veľa som nenaspala ale "tak som tu ". Privítala ma trochu zasnežená Praha a po menších raňajkách som namierila do kostola sv. Jindřicha, kde sídlila slovenská farnosť, kde som sa mala stretnúť aj s dcérou mojej kamarátky. A nový život sa mohol začať naplno. Ale nebolo to jednoduché. akoby všetky tie trable sa ťahali so mnou ešte z domu....ubytovňa nakoniec nebola, musela som ísť do hotela, čo nebolo najlacnejšie, našťastie som potom hneď našla inú ubytovňu. I keď práca vyšla, vzali ma no nebolo to tam najlepšie, boli tam z vedenia klamstvá, kde len mohli. Moja prvá výplata bola len slabých 5000,- korún, čo som mala iba tak na bývanie. Nemala som niekedy ani čo jesť.

Ale Boh sa i tak staral. poslal mi do cesty skvelých ľudí, čo ma učilo milovať bez predsudkov. a to myslím doslova. Kolega - gay, mi doniesol z domu za tašku potravín, keď som nemala čo jesť. Mala som šéfku - rómku, ktorá zbadala moju kvalitu práce a behom mesiaca som sa stala je zástupkyňou.

Ubytovňa nebolo vhodné miesto na bývanie, necítila som sa tam až tak dobre, ale rešpektovať všetkých tých ľudí, kde bol každý iný s rôznymi osudmi, a žiaden veriaci, ma učili láske a trpezlivosti. Po mesiaci a pol sa mi akoby zázrakom podarilo presťahovať do bytu, kde bývam s dievčinou, kde mám dostatočné súkromie a pohodu, bývam v centre mesta za celkom slušnú cenu, kde mám všetko čo potrebujem a hlavne kľud, kde nepociťujem ruch veľkého mesta, ale stačí mi zájsť za roh, ak sa mi po tom ruchu zažiada.

Všetko prichádzalo ako požehnanie, tešila som sa z každej drobnosti, ktorá prišla.... v práci vyraďovali nábytok, ktorý som si mohla za malý poplatok vziať a zariadiť si izbu. Po 3 mesiacoch som si našla aj lepšiu prácu, kde som mala omnoho vyšší plat a ja mohla konečne splácať aj dlhy, čo sa mi do roka podarilo splatiť. Našla som si tu aj modlitbové spoločenstvo, ktoré mi dosť chýbalo ako som odišla z domova.

Aj napriek tomu, že tu nie som doma sa cítim, že tu patrím. Ani nie pre seba, ale pre ľudí, ktorých stretám a spoznávam. Že tu nie som len tak, že tu nie som ani nie pre seba samú, pre nejakú sebarealizáciu, ale práve pre tých ľudí, ktorých mi Boh posiela do cesty.

Ja som človekom stále hľadajúcim svoju cestu, raz pociťujem cestu zasväteného života, raz život v manželstve... stále akosik neviem kam mám ísť. No to, že som opustila svoj domov, všetko to zázemie rodiny a priateľov, že som opustila tú svoju ulitu, kde som mohla bezpečne sa utápať vo vlastnom bôli života, opustiť toto všetko mi dalo neskutočnú slobodu. Nebáť sa vykročiť kamkoľvek, lebo všade kde som je so mnou môj Ježiš. On mi stačí, s ním mám všetko. Žasnem nad všetkým čo mi posiela, či už to je červené zore nad mestom keď ráno idem do práce, či je to služba od kolegu, ktorý mi v práci urobí kávu, či spôsob ako sa tu modlí kňaz pri sv. omši...či úsmev predavačky, kde si kupujem pečivo na raňajky....Posledný môj rok bol veľkým požehnaním. Aj keď stále hľadám svoje poslanie, ktoré mi Boh dal, a pritom si málokedy uvedomím, že ja ho už mám a dávno konám. Tým kto som pre ľudí, ktorí sú okolo mňa. A tým kto som ma robí Kristus, ktorý je Láska.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium