Dobré správy

  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04
  • Lucia Drábiková
    Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.
    2020-02-03
  • Roman Tarina
    Keď počúvame v Evanjeliu Ježišove slová (Mt 24,42) "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán", tak tieto slová v nás pri myšlienke na Drobca osobitne ožívajú. S našim spoločným kamarátom mal ísť Drobec v utorok na hokej (Slovan - Košice 6:1). Drobec však na dohodnuté stretnutie už neprišiel. Začali sme ho hľadať, lebo mal vypnutý telefón. V stredu ráno sme sa dozvedeli, že zomrel. Smrť prišla náhle, nečakane, až sa nám to nechce veriť, že je to skutočnosť. Mal 48 rokov. Tečú nám slzy. Smútime.
    2020-01-16
  • Okamih meniaci ľudské životy
    A potom bolo obrovským svedectvom to dobro v ľuďoch, ktoré sa postupne zjavovalo – zlomenú starkú, ktorá sa mi hodí do náručia a plače, že kiežby to auto zrazilo radšej ju. Chápete odvahu starej ženy, ktorá by ihneď na seba zobrala všetku tú hrôzu za moju maminu.
    2020-01-03
  • Soľba Kláštor v lese
    Ako dať život na ostrove? Ako postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.
    2019-11-11

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Správa - Soľba Kláštor v lese
Nikolo-Soľbinský ženský kláštor

small_photo2jpg.jpg

Preklad sr.Vojtecha Mereďová SPraem

Ako dať život na ostrove? Ako  postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.

Autori článku opisujú cestu do tohto pravoslávneho monastyra takto:

Pricestovali sme na Soľbu na sviatok Nanebovstúpenia Pána a predpokladali sme prežiť tu dva-tri dni. No potom na všetko nám nestačili ani štyri dni...

Medzi strachom a nádejou

Každý z kláštorov Ruska má svoju históriu obnovenia z ruín po bezbožných rokoch sovietskej vlasti. Histórie v mnohom sú podobné:rozpad, zneuctenie, ťažkosti obnovenia, jesť nie je čo, peňazí tiež, inokedy ľudia žijú na kláštornom pozemku. No história znovuobnovenia monastyra-kláštora na Soľbe má svoje osobitosti, ktoré v budúcnosti  predznačili jeho misiu a jeho projekty.

Nikolo-Soľbinskij ženský kláštor sa otvoril jedným z posledných v Jaroslavskej oblasti. Miesto je veľmi vzdialené, pusté, naokolo na niekoľko kilometrov je les, do blízkeho mesta- Pereslavla-Zalesskogo – 70 km, od kláštora vo veľkej vzdialenosti sú roztrúsené malé dedinky, v ktorých neostalo veľa obyvateľov. Po psychiatrickej nemocnici, ktorá tu bola rozmiestnená počas sovietskych rokov, táto teritória ostala v podvedomí ľudí niečím strašným. V r. 1994 kláštor (skôr  to čo z neho zostalo) dali cirkvi. Matuška Erotiida prišla na Soľbu s troma mladými sestrami v zime 1999. O niečo neskôr prišli ešte dve sestry.

Na území kláštora ostal len chrám v rozvalinách a polozbúraná dvojposchodová budova, kde žili bezdomovci. Nič neostávalo prvým sestrám, len tam ostať bývať.

Strechy boli zlé, prevaľovali sa. Bolo vidno nebo, - rozpráva Igumena Erotiida. Krysi behali, šváby ako reťaz viseli z plafóna, a padali pod vlastnou váhou. Nebolo okien. Vo februári ešte tuhá zima, rámy z okien skoro úplne vypadli, do budovy sa valil sneh.

S bezdomovcami sme sa spriatelili, mali sme jednu spoluúčasť na bývaní. A miestne obyvateľstvo k nám bolo naladené nepriateľsky.

–Mátuška, čo bolo najviac zložitým na začiatku?

Museli sme samé začínať s infraštruktúrou. Neboli žiadne cesty, nebol vodovod, kanalizácia, telefón. Elektrické drôty sa pod váhou valili na zem, stĺpy zhnili. 

Postupne sme to urobili, aj internet, cesty. V roku 2013 cestou neuveriteľných ťažkostí kvôli kláštoru a jeho projektov na Soľbu bol zavedený plyn z Pereslavla – Zalesskeho. K tomu bol do všetkých dedín zavedený plyn.

S ľuďmi a pre ľudí

Postupne Matuška Erotiida sa zoznámila s okolím.

Taká clivota bola všade, kde sa pozrieš, každá dedina – beznádej a úpadok. Chudoba, veľká bieda. Starí ľudia umierali ako neľudia- v beznádeji, v špine, v chorobe, nepotrební, nepoznaní.

Učitelia podceňovali deti, nadávali im.

V nemocnici neboli jednorázové striekačky, zariadenie sovietskych časov.

A čo sa robilo v družstve! Za fľašu vodky rezali kravy každý deň, nadávali, hádzali uhorky do mlieka. To bolo skutočné besnenie, zatmenie rozumu. Neskôr sme vyplnili dokumenty, urobili reorganizáciu družstva.

5 rokov sme túto farmu podporovali, pre to, aby ľudia pracovali, dostávali výplatu a boli príkladom pre svoje deti.

Nevedela som, čo robiť, keď ma pohltil tento spoločný smútok, nevidela som východisko. Hľadala som vôľu Božiu, čo chce Boh odo mňa. Vtedy ma napadlo, že treba pomáhať ľuďom. Idea obnovenia kláštora bola spojená so smútkom o ľuďoch. Pochopila som, že im je potrebný prameň pre uhasenie duchovného smädu.

Začali sme s modlitbou.

Od prvých dní igumenia Erotiida urobila poriadok dňa, denne sa konali bohoslužby, žili mníšskym životom, každý deň sestry v procesii obchádzali pozemok, vyprosovali Božiu milosť na toto miesto.

Predovšetkým tieto modlitby boli základom, ktorými sa kláštor obnovuje a znovuzrodzuje okolie.

Spolu s kláštorným životom sestry kŕmili ľudí, delili sa s nimi s tým, čo mali, aj keď spoločenstvo samo trpelo nedostatkom. V kláštore začali poriadať slávnosti. To veľmi zjednocuje ľudí a zmäkčuje duše. Kláštorné auto doteraz každú nedeľu privezie obyvateľov z okolitých dediniek na bohoslužbu, pretože transport nechodí.

Sestry sa starali aj o deti.

,,Dobrá škola na Soľbe“

V r.2007 sa pri kláštore otvoril detský útulok, aj školu, niektoré dedinské deti chodia teraz tu do školy. Vtedy začala pracovať stredná odborná škola ,, Dobra školy na Soľbe“ s prehĺbením na hudbu. Je to jediná v Rusku škola pri kláštore, ktorá má licenziu a štátnu akreditáciu.

V r.2015 sa otvorila  profesionálny internát pod rovnakým názvom ,,Dobrá škola na Soľbe.“U nás je seriózna hudobná príprava, deti vychádzajú zo školy už profesionály. Detský chor,,Soľba“ spieva na bohoslužbách, účinkuje po celej krajine, často vystupuje v Kremle.

Kláštorná charitatívna služba milosrdenstva poskytuje pomoc starším ľuďom, invalidom, mnohodetným a biednym rodinám v okolí, pomáha šatstvom, obuvou, potravinami, v hospodárstve.

Súčasný kláštor musí rozvíjať  tento  sociálny prvok,- hovorí  Igumena Erotiida – pretože súčasní ľudia, ktorí prichádzajú do kláštora nie sú pripravení na kláštorný život. Dozrievajú k službe Bohu, prichádzajú k pochopeniu rehoľného života, až keď sa nachádzajú v kláštore. A charitatívna služba im v tom pomáha.

Vyrába sa tu aj keramika od roku 2011.

Pomimo mnohých projektov na Soľbe sa vedie vedecká práca pre bádanie histórie kláštora v štátnych archívoch. V pláne je postavenie múzea histórie mníšstva.

Jeden z nových projektov je  ,,Soľbinská záhrada“- pri rieke je parkový komplex. Kláštor pozýva dobrovoľníkov, ktorí chcú v tomto projekte pracovať, aby sa ho zúčastnili, tvorivo sa ponamáhali na slávu Božiu.

Živá voda

Mátuška, smerovanie činnosti vášho spoločenstva je veľmi široké: stavanie, i sociálne projekty, aj vzdelávanie, aj hospodárstvo. Všetko potrebuje špeciálne vedomosti.

Mňa sa často pýtajú: „A aké máte zamestnanie? “Odpovedám: ,,Moja profesia- to je služba Bohu . Nie nadarmo hovoria svätí otcovia, že mníšstvo – veda z vied.“

Niekedy na mieste, kde teraz stojí kláštor,na brehoch riečky Soľby žili ugro-fínske plemená  a ,,soľba“ v ich jazyku znamenala ,,živá voda“. Teraz je tu duchovný prameň, ktorého liečebná voda oživuje nielen okolie, ale ide aj ďaleko za kláštornými hranicami.

 

Preklad sr.Vojtecha Mereďová SPraem


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium