Môj príbeh

„John, čo ty robíš v Adane, v Turecku? Všetci tvoji ľudia odišli. Pred skoro 100 rokmi boli zavraždení, alebo vyhnaní ľuďmi, ktorí Ťa nenávidia. Si blázon ak si myslíš, že môžeš zasiahnuť týchto ľudí Evanjeliom. Nemiluješ ich a oni to budú vidieť. Pretože ak nemáš lásku, nemáš nič. Si stále bigotný!

Toto boli moje myšlienky v roku 1999 keď moje lietadlo pristávalo v južno - centrálnom Turecku neďaleko Tarzu, rodiska sv. Pavla. Bola to moja prvá misionárska cesta a váha rozhodnutia pustiť sa do tohto dobrodružstva na mňa tvrdo doliehala. Obavy, pochybnosti a otázky prebiehali mojou mysľou. Ozveny mojich rodičov a príbuzných, posledné hovory s blízkymi naliehajúce aby som nešiel. Napokon ja som podnikateľ, nie misionár. A aj keď som mal túžbu vyskúšať si misionársku prácu, čo ma posadlo myslieť si, že ja Arménec, si mám vybrať Turecko! Ako som sa sem dostal?

Narodil som sa v Bostone a moja rodina sa presťahovala do Kalifornie keď som mal 14 rokov, kde som navštevoval arménsku strednú školu. Mám staršieho brata. Vyrastali sme vo veľmi „etnickom“ prostredí. Moje výsledky v škole boli zhruba priemerné. Ako chlapec som mal rád šport, nie knihy. Považoval som sa viac za človeka so zdravým – sedliackym rozumom ako za intelektuála. 

Strednú školu som skončil aj keď s priemernými výsledkami.

Ako som vyrastal, naša rodina mala veľa problémov. Boli sme nižšia stredná trieda. Môj otec emigroval z Turecka, keď mal 20 rokov a pracoval veľa rokov ako krajčír. Otec je alkoholik a moji rodičia sa rozviedli, keď som mal 19 rokov.

Ako plnokrvný Armén, som spoznal históriu prvej genocídy 20- teho storočia zo školy, z knižnice a od tých čo genocídu prežili. Moja babka bola nútená pochodovať z jej dediny v strednom Turecku cez púšť celou cestou do Sýrie (viac ako 300 míľ). Rodičia môjho otca sa rok skrývali u milých susedov v pivnici, pokiaľ sa situácia v ich dedine neupravila.

Od detstva som sa učil nenávidieť Turkov, ktorých vláda do dnešných dní popiera že sa masaker stal. Nikdy som sa nepovažoval za kandidáta na humanitárnu prácu a už určite nie v krajine z ktorej môj otec utiekol.

Celkovo cestovanie na miesta vzdialené tisíce míľ od môjho domova a rodiny ma prirodzene nepriťahujú, ako to môže priťahovať druhých. A do krajiny ktorá je na 99,9% muslimská, ktorá bola k môjmu národu historicky nepriateľská, je to dokonca o to menej príťažlivé.

Tak prečo som povedal “áno” keď mi môj priateľ Peter ponúkol miesto v trojčlennom teame, ktorý mal preskúmať možnosti ohlasovania Evanjelia v Turecku? Myslím, že čiastočne to bolo preto, že som sa videl ako sprievodca. Mohol som využiť moje vedomosti o kultúre, jazyku a ostatných ochrániť pred zlými cestami a priviesť ich bezpečne domov. Bola v tom však aj iná vec. Chcel som si dokázať, že rozhodnutie, ktoré som dávno urobil, odpustiť Turkom, bolo skutočné. Bol som skutočne zmenený muž? Naozaj som veril, že moja viera je perlou veľkej ceny? Bohatstvo kvôli ktorému, som bol ochotný predať všetko ostatné čo som mal, aby som tú perlu mohol získať? Toto bola moja šanca.

Mal som 19 rokov, keď ma mladý muž viedol k osobnému stretnutiu s Ježišom Kristom, živým Bohom. Rozhodol som sa, že budem Ježišovým učeníkom a budem sa učiť od tých na ktorých som videl, že naozaj patria Jemu. Keď som v ten deň ponúkol svoj život Bohu, tak som sa tiež úprimne modlil slovami, ktoré som odriekal tisíc krát predtým “Odpusť mi Pane moje hriechy, tak ako aj ja odpúšťam tým, ktorí hrešili proti mne.”

Cesta do Turecka mala preveriť toto rozhodnutie. Ako budem reagovať na Turkov tvárou v tvár? Na ich predsudky, nenávisť, alebo popieranie masakry. Som taký vďačný, že som mal so sebou dobrých bratov. Boli pre mňa nesmiernou oporou.

Je dôležité mať poradcov, ktorým môžete dôverovať, a ktorí vás povedú. Ján Pavol II bol mojim hrdinom a mentorom, ale boli aj mnohí iní s ktorými som mal za posledných 30 rokov osobnejší vzťah. Čítal som čo písali, počúval som keď rozprávali a snažil som sa napodobňovať čo som videl z Boha v ich životoch.

V prvých rokoch som sa delil o svoju vieru jednoducho tým, že som povedal svoje svedectvo. Veľmi krátko som povedal príbeh o tom ako som spoznal Pána a ako toto rozhodnutie zmenilo môj život. Môj priateľ Ralph vyučuje, Randy povie príbeh a ja poviem svoje svedectvo. Potom sme sa spýtali ľudí, či chcú aby sme sa za nich modlili. Bol som užasnutý, keď som videl ľudí čakajúcich v mojom rade. Cítil som sa nepríjemne. Bol som iba sprievodca, doplnok výpravy. Tí ostatní chlapi boli tí správni ku ktorým by mali ísť ľudia na modlitbu. Nie ku mne. Bojoval som každý deň, aby som sa cez to dostal.

Som iba obyčajný chlap. Prečo prichádzajú ku mne? Čo im môžem ponúknuť?

Jedna z najpovzbudivejších vecí nad ktorými často meditujem je, že Ježiš si vybral obyčajných chlapov, aby boli jeho najdôveryhodnejší pomocníci. Tých, ktorí sa nezdali byť špeciálne intelektuálne obdarovaní. Tých, ktorých by si svet nevybral ako lídrov.

V skutkoch apoštolov je pasáž, ktorá ma vždy napadne: čítaj Sk 4, 1-12

Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom.

Iné preklady hovoria: netrénovaní, neučení, nevzdelaní a obyčajní. Najmä sa mi páči slovo obyčajný pretože je to milé. Grécke slovo, ktorým sa to prekladá je „idotes“. Nie je príliš ťažké uhádnuť od čoho je to slovo derivované.

Si povzbudený, keď čítaš čo sa Ježiš pýtal jeho učeníkov?

“Ste nechápaví?“?” Mk 7:18 or “Dokedy vás mám ešte trpieť?“ ?” Mt 17:17

Ja som, pretože to čo vidím je, že Ježiš zveruje Jeho dielo ľudom, ktorí boli ako ja.

Čo hovorí Písmo o tom, čo Ježiš hľadal, keď si vyberal svojich učeníkov. Mk 3,14 2 kvalifikačné predpoklady: 1. Môžu byť s Ním a 2. Že ich môže poslať kázať.

Ak som skutočne povedal, že chcem byť kresťanom a Jeho učeníkom, chcem sa pozrieť na môj život, aby som videl ako som vyhovel jeho predpokladom.

Chcem byť s Ním a s Jeho ľuďmi? Nie je úžasné, že Ježiš nezakrýval svoju osamotenosť alebo spoľahlivosť na druhých? On si vybral priateľov s ktorými zdieľal svoju radosť, smútok, v čase súženia ich žiadal o spolupatričnosť. Stali sa pre Neho “rodinou”. Medzi nimi bolo vzájomné oddanie sa. Miloval ich.

A som ja svedkom Evanjelia? Som pripravený povedať ľuďom pravdu kto On je, keď príde príležitosť? Ježiš vedel čo sa mu stane a že to bude v krátkom čase. 3 roky pripravoval pár ľudí, aby pokračovali v Jeho misii, keď On raz odíde. Úspech Jeho posolstva bude závisieť od nich. Pozri sa koho si vybral?

Nezdá sa,že by vyhľadával ľudí s potenciálom pre veľkosť a perfekcionizmus. Myslím si, že je to skôr vec prekonania strachu.

Jeden večer počas našej misie sa ma môj priateľ Ralph spýtal, ako sa mám. Moje emócie sa začali vylievať. Prísť do Turecka je ťažšia výzva ako som očakával. Nato on povedal “John, myslím si, že si bol stvorený pre toto miesto. Naozaj si myslím, že si potreboval prísť sem späť.” Čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac som bol ohúrený. Povedal som, “V žiadnom prípade! Nemôžem! Dokonca neviem či zvládnem zajtrajší deň.” Rozmýšľal som len nad tým, ako sa čím skôr dostať domov. Vedel som však v srdci, že to čo povedal bola pravda. Nemal som však odvahu to urobiť. Ralph sa ma spýtal “vnímaš, že prísť sem bola Božia vôla pre Teba?” Musel som priznať, že áno. Potom povedal “Pravú radosť zažívame iba vtedy, keď plníme Božiu vôlu.”

Všeci moji mentori zdôrazňovali jasné povolanie k evanjelizácii..

Mat 28 Ježiš dal veľký príkaz – choďte a robte mi učeníkov vo všetkých národoch.

1Kor 9:16 Pavol hovorí: Beda mi, ak by som Evanjelium nekázal.

Ján Pavol II - Pre Kristovho učeníka je povinnosť evanjelizácie povinnosťou lásky.

Ján Pavol II – Ak nie si zaangažovaný v evanjelizácii, si nezrelý učeník.

Ján Pavol II – byť pravým učeníkom Pána, veriaci musia byť svedkami ich viery slovom aj životom.

Ben Neveriaci v Krista sa môžu cítiť oslobodení od zodpovednosti, ktorá pramení z faktu nášho sviatostného prináležania do tela Kristovho. Verbum domini.

Prvým krokom je dať Pánovi dovolenie. Povedať Mu “ak ty otvoríš dvere, tak ja pôjdem.” Tieto dvere sa pre mňa otvorili, keď som sa rozhodol odpustiť.

Moji mentori z detstva boli zruční v získavaní peňazí a ja som ich dokázal dobre nasledovať. Nechcem však ísť do hrobu IBA s pamiatkou chlapa, ktorý začal celkom chudobný, pracoval ťažko, zarobil veľa peňazí, pomáhal svojej rodine a dôchodok dožil na Floride. Nie je na tom nič zlé, ale ja chcem viac. Môže to znieť idealisticky, ale ja chcem zmenu vo svete. Mám dostatok viery, že milosť, ktorú On dal mne, je hodné ponúkať ďalej, dokonca aj v Turecku.

Úprimne teraz viem, že som sa vzdal môjho hnevu, horkosti a odmietnutia a odporu. Naozaj milujem Turkov a modlím sa za nich pravidelne. Tento rok navštívim Turecko opäť po 24 krát od mojej prvej misie v roku 1999. Boh mi dovolil vidieť novú jar obnovy v Turecku.