Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - František Mikloško
Môj príbeh viery

small_f-miklosko2.jpg

RNDr. František Mikloško je slovenský politik a bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1971 ukončil štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1971 až 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti numerickej matematiky. V rokoch 1983-89 pracoval ako robotník. Pred rokom 1989 bol disident, aktivista takzvanej Tajnej cirkvi. Patril k organizátorom tzv. Bratislavského Veľkého piatku, významnej pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom Sviečková manifestácia. V roku 2008 kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Je významnou osobnosťou usilujúcou sa o spoločné dobro spoločenského a duchovného života na Slovensku.

Obrátenie Šavla na ceste do Damašku, ktoré z neho urobilo sv. Pavla, sen cisára Konštantína o znamení kríža, v ktorom zvíťazí vo vojne o trón, alebo stretnutie Františka z Assisi s malomocným, keď zostúpil z koňa a pobozkal ho, ktoré ho nasmerovalo na cestu slobody a veľkého svätca cirkvi. Nič z toho sa v mojom živote neudialo. Ak mám z pohľadu čoskoro sedemdesiatnika popísať moju cestu viery, vraciam sa k slovám pápeža sv. Pia X., ktoré raz povedal:

 

„Dajte mi deti do šesť rokov ich života a potom si ich už môžete vziať.“

Detstvo, ranná mladosť vytvorí také vnútorné zázemie človeka, že aj keď v živote poblúdi, vždy sa má nakoniec kam vrátiť, do svojho duchovného domova, ktorý tvorí svet jeho intimity a komunikácie s Bohom.

Detstvo a mladosť som prežil v Nitre, na Kalvárii, pri kostole Nanebovzatia Panny Márie. Ak by som mal niekoľkými slovami charakterizovať, ako rástla moja viera, tak vďaka rodine a okoliu, napriek komunistickému prenasledovaniu náboženstva, kňazov a veriacich ľudí, to bolo radostné prežívanie viery. Bolo to v prvom rade živé prežívanie cirkevného roku. V čase adventu sme žili pri adventnom venci, pri modlitbách, speve a značení si dobrých skutkov. Od Zeleného štvrtku do Vzkriesenia sme mali rádio zahalené čiernou látkou, na Veľký piatok, o 15.00 hodine, kedy zomrel Kristus, sme kľačali všetci doma pred krížom. Osobitne radostne sa na Kalvárii slávili mariánske sviatky, vrcholom bola samozrejme každoročná púť 15. augusta, so všetkým hlbokým i veselým, čo ľudová zbožnosť prinášala. Súčasťou života našej rodiny boli u nás návštevy kňazov, rehoľných sestier a rôznych zbožných ľudí. Bola to zbožnosť, ako prirodzená súčasť života, s pravidlami, ale bez nátlaku a donucovania, sprevádzaná často úsmevným odstupom od všetkého, čo nebolo opravdivé.

Toto všetko sa dialo v prostredí a ovzduší neustáleho zatvárania kňazov, rehoľných sestier, chodení na výsluchy, domových prehliadok. Táto skúsenosť z mladosti ma na celý život obohatila poznaním, že komunizmus, ktorý útočí na Pána Boha, prenasleduje veriacich i iných slušných ľudí, je zlo, ktorému nemožno v ničom veriť.

Modlitba k Bohu, Panne Márii, k Anjelovi strážnemu sa postupne stávali súčasťou môjho života. Nevedel som nikdy prijať predpísaný život modlitby. Jedinou pravidelnosťou bolo ráno a večer a potom to bola už skôr modlitba, ako súčasť i potreba života. Nechýbali v nej ruženec a iné pekné modlitby cirkvi, ale postupné objavovanie prítomnosti Božej, Panny Márie a Anjela strážneho mi neskôr prinášali najväčšiu radosť a pokoj. V mladosti sa nepamätám na nejakú krízu viery. Raz, v čase dospievania som sa raz obrátil na mamu s nejakými racionálnymi pochybnosťami viery, ale pokiaľ si pamätám, jedinou vetou z jej strany som sa tých pochybností rýchlo zbavil. Prirodzená autorita rodičov, resp. blízkych ľudí je človeku na ceste rastu nenahraditeľnou pomocou.

Takto som sa v roku 1966 dostal do Bratislavy na štúdium matematiky a fyziky. Od tohto času, až do pádu komunizmu v roku 1989 som sa pohyboval v prostredí tzv. tajnej cirkvi. Čím ďalej viac v blízkosti takých osobností ako boli biskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, mnoho tajných kňazov, najmä z radov jezuitov a podobne. Boli to roky zápasu za slobodu cirkvi, za rozširovanie viery, najmä medzi mladými ľuďmi, za slobodu informácií a podobne. Teda, ideálne prostredie nato, aby som rástol vo viere a v prehlbovaní môjho duchovného života. Ale, ak sa prvá časť môjho života niesla v takej harmonickej atmosfére, ako som písal, tak o tejto časti môjho života to nemožno povedať.

Boli to roky úprimného angažovania sa, často s peknými výsledkami práce, ale zároveň to boli aj roky mnohých pochybení.

Bol som spolupracovníkom sekulárneho inštitútu Fatima, v tesnej blízkosti jeho predstaviteľa Vlada Jukla. Pamätám si, ako mi občas povedal, že by som sa mal už rozhodnúť: alebo zasvätiť svoj život úplne Pánu Bohu a potvrdiť to sľubmi, alebo ísť inou cestou. Nevedel som sa rozhodnúť. Vtedy ma podržal biskup Korec. Ale rovnako si spomínam, ako mi zase tento, raz povedal: „Mal si už byť ďalej.“

Táto múdra veta, resp. otázka ma sprevádza stále. Čo znamená „byť ďalej“? Znamená to mať viac vedomostí, byť vnútorne disciplinovaný, mať svoj cieľ a ísť za ním? Takíto ľudia zanechávajú za sebou stopu, sú vážení medzi ľuďmi a vyžarujú vnútornú sústredenosť. Základný problém, ktorý som v sebe pociťoval, bol nájsť seba, alebo stotožniť sa so sebou. V tomto som intuitívne cítil, že to je východisko všetkého ľudského i kresťanského.

Že človek, ak nájde takúto cestu, možno nemusí byť ani úspešný, ale môže byť šťastný a spokojný. To je ten pokoj našich starých materí, ktorý sme ako deti obdivovali.

Cestu k sebe som ale hľadal ťažko. Ľudia, ktorých som spomínal, boli ku mne zhovievaví, trpezliví a láskaví. Dávali mi slobodu. Otcovia púšte hovoria, že ovocím takejto cesty je pokoj a tichá radosť v duši. Človek sa na takejto ceste málokedy cíti istý a zabezpečený. Dnes vidím, že približovanie sa k sebe, išlo často aj cez omyly. Tým ich samozrejme nechcem ospravedlňovať. Ale zlyhania ma nakoniec oslobodzovali od falošného pohľadu na seba. Pri takomto hľadaní som sa vedel a viem najviac modliť. Ak sa raz mám stretnúť s Hospodinom tvárou v tvár, tak by som to mal byť ja a nie maska, ktorú na sebe v živote nosím. Ako v mladosti, tak v období zápasu o slobodu a rozširovanie života cirkvi bola viera v Boha a viera v cirkev pre mňa jedno a to isté.

Po novembri 1989 prišla sloboda. Už nebolo treba brániť slobodu viery a cirkvi. Dostal som sa do politiky a zotrval som v nej dvadsať rokov. Pôsobenie v spoločenstve Fatima ma poznačilo navždy. Jedným z jej duchovných pilierov bolo, že sa nazývala komunitou aktuálnych služieb. Robiť to, čo bolo treba a stať sa tam zbytočným.

Takto sme sa snažili v politike, hneď v prvých rokoch slobody ukotviť vzťah všetkých cirkví v slovenskej spoločnosti. Znovu teda akýsi zápas o postavenie cirkvi v spoločnosti.

Ako som písal, v detstve, mladosti, rovnako za komunizmu tvorila moje i naše duchovné zázemie cirkev. Bol som v nej úplne ukotvený a bola pre mňa radosťou i nádejou, o ktorej sa nediskutovalo. Prišla sloboda a ja som mal možnosť prežívať a pozorovať život cirkvi aj z inej strany. Ak som hovoril, že som nezažil v živote krízu viery, tak to sa týkalo úplne samozrejme aj cirkvi, lebo ona mi tú vieru prinášala a v nej som ju žil. Na slobode som pri mnohých udalostiach v cirkvi začal vidieť, že je to aj dielo ľudí a teda, že sú v nej aj chyby. To bola v mojom živote nová skúsenosť a ja som sa s ňou musel vyrovnať. Bol som vychovaný vo viere, že katolicizmus je tá najsprávnejšia cesta viery.

Musel prísť pápež František a jeho výzvy, aby človek v živote v prvom rade podal svedectvo svojej viery a ostatné nechal na Pána Boha, aby som prestal rozlišovať, kto je a kto nie je katolík.

Ak som hovoril o mojom celoživotnom ukotvení v katolíckej cirkvi, tak toto zostáva pre mňa už navždy. Zároveň ale s úžasom a očakávaním prežívam, že cirkev práve v týchto časoch je pozvaná k veľkej premene. Hľadanie a vnútorná diskusia, ktorú dnes prežíva cirkev je aj mojou diskusiou a mojím hľadaním. Tieto nové skúsenosti nám priniesla sloboda. Objavil som, že sloboda je najväčší dar, ktorý človek dostal od Boha, lebo v slobode môže človek hlbšie poznať, osobne prežívať i konfrontovať svoju skúsenosť i hľadanie.

Ak som hovoril, že môj život viery i cirkvi sprevádzala vždy radosť, tak práve sloboda mi dáva príležitosť, aby som túto radosť lepšie chápal. Snažím sa stále niečo študovať, konfrontovať s priateľmi, sledovať čo sa deje vo svete, samozrejme denne som konfrontovaný s obyčajnými záležitosťami a príbehmi života. Všetko zanedbané už nestihnem naštudovať, mnohé veci už neporozumiem v úplnosti, ale v modlitbe nachádzam znovu pokoj a istotu.

A tak, moja cesta viery, ktorá začala v detstve a pokračovala mladosťou a obdobím komunizmu sa vďaka slobode predsa v niečom podobá príbehom obrátenia, o ktorých som písal na začiatku. Nie je totiž už samozrejmosťou, ale vyžaduje si osobnú odpoveď na udalosti, ktoré ma stretli a stretávajú. Pokúsil som sa tu niečo napísať o mojom príbehu viery a vzťahu k Bohu. Samozrejme viem, aj keď som sa tomu vyhol, že sú tu ešte Kristove slová o druhom najväčšom prikázaní: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,39), ktoré sú východiskom kresťanského života, hľadania a spoznávania Boha.

Na začiatku textu som napísal, že sa budem pozerať na svoj príbeh viery z pohľadu takmer sedemdesiatnika. K takémuto pohľadu sa dnes pripája ešte jeden pocit, ktorý je už súčasťou môjho vzťahu k Pánu Bohu.

Je to pocit vďaky. Za rodinu, priateľov, za kňazov, ktorých som v živote stretol, za zdravie, za manželku a mnoho iných vecí.

Formovanie mojej viery sa síce odohrávalo v mojom vnútri, ale nebol to príbeh pustovníka z púšte. Bol vždy súčasťou ľudí a udalostí, ktorí ma v živote sprevádzali. A pretože je to stále neskončený príbeh, neostáva mi nič iné, len prosiť o Božiu pomoc pre čas, ktorý mám ešte pred sebou.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium