Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Pripomeňme si charakteristiku a identitu muža a ženy v ľudskom živote. Boh stvoril muža a ženu v jedinečnosti vlastnej danému pohlaviu. Utvoril ich tak, aby spoločne vytvorili komplexnú harmonickú jednotu.
    2021-10-08
  • Svätý otec František
    Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“. 6 Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva?
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv. Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň.
    2021-09-21
  • Svätý otec František
    Ako bolo povedané, architektúra vyjadrovala pokojné spolunažívanie dvoch komunít, vzácny symbol veľkého významu, úžasný znak jednoty v mene Boha našich otcov. Tu cítim aj ja, ako mnohí z nich, potrebu „vyzuť si sandále“, lebo sa nachádzam na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov.
    2021-09-21
  • Michaela Vyhnalová
    Viera vlieva do srdca človeka pochopenie. V sile pôsobenia takéhoto chápania sme zároveň aj schopní odolávať životným udalostiam, ktorými sme počas našej existencie vystavovaní. Túto neochvejnú silu zakúšame v nádeji, ktorá pramení z Božieho slova skrze pôsobenie Ducha Svätého. Čiže uveriť, znamená byť hlboko zakorenený, mať pevné korene živené prameňom Božieho slova, ktoré nepretržite poskytujú potrebnú oporu v podobe chápania a videnia pravdy, ktorá znamená svetlo, bez ktorého by sme v živote neboli schopní obstáť.
    2021-09-13

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ivona Škvorcová
Štátna verzus životná skúška

small__MG_0100-Edit.jpg

Milujúca dcéra a manželka.

„Konečne po skúškach!“ tak som si vydýchla v januári 2006 a tešila sa na takmer dva mesiace zaslúženého voľna. Čakal ma len posledný semester, písanie diplomovky a záverečné štátnice. Taký bol môj plán. No Boh mal so mnou iný.

Jedna malá „gulička“, ktorú som si náhodne našla na krku, zmenila nielen moje plány, ale i život. Treba ju vyoperovať - bolo odporúčanie mojej lekárky. Vraj len bežná operácia, o nič nejde. V nemocnici som strávila tri dni a s pokojom a úplnou bezstarostnosťou som tri týždne čakala na výsledky z biopsie. Ako 22-ročnú vysokoškoláčku plnú života a energie, ma ani len nenapadlo, že by mohlo ísť o niečo vážne. 22. 2. 2006 zneli slová lekára: „Je to pozitívne“. Ani som presne nechápala, čo to znamená. Šok, ktorý otriasol celou mojou rodinou - RAKOVINA. Bola som zmätená, mala som kopec otázok a obáv.

Hneď od začiatku som v tom, ale nebola sama. Celá rodina sa spojila a začali sa každodenné modlitby svätého ruženca o ôsmej večer. Všetko sa odložilo bokom a nič nebolo už také dôležité ako predtým. Pridali sa k nám priatelia, spolužiaci, veriaci dokonca aj neveriaci a spájali sa za mňa v modlitbe.

Na mojom prvom stretnutí v onkologickej ambulancii, kde som dúfala, že mi povedia, že je to jeden veľký omyl, som sa opýtala len jedinú otázku: „Prídem o vlasy?“. Samozrejme to nebolo dôležité a najmenej podstatné v tej chvíli. No pre mňa predsa len bolo, a veľmi. Presne si pamätám na okamih, keď som bola na operácii s guličkou a ešte netušila, že sa mi niečo také môže stať. V nemocnici sedeli dve vychudnuté dievčatá bez vlasov a v tom momente mi hlavou prebehla myšlienka: „Bože, ak chceš vyskúšať moju vieru, zober mi vlasy. To by som nezvládla.“. A zrazu to bolo tu, vlasy, ktoré som mala odmalička dlhé a považovala ich za symbol krásy, teraz mám o ne prísť. A všetci si ma zapamätajú ako vychudnutú a holohlavú, pretože mám rakovinu - a to znamená smrť. Takto som to celé vnímala.

Začiatok pôstu bol pre mňa začiatkom chemoterapie. Musela som niekoľko hodín nečinne ležať a pozerať sa ako mi ten “jed“ tečie do žily. Každá nová terapia trvala dlhšie a dlhšie. Lepšie dni sa striedali s horšími. Lekárka sa ma vždy pýtala, či chcem poukaz na parochňu a ja som zakaždým odmietla.

Keďže som bola v poslednom ročníku vysokej školy a nechcela som prerušiť štúdium, písala som medzi jednotlivými chemoterapiami diplomovku. Aby to nebolo také jednoduché, v apríli ma ešte čakalo zloženie skúšky na získanie nemeckého certifikátu. Dva dni po chemoterapii som cestovala 220 km do školy a sama som neverila, že to zvládnem ... . No zvládla. VĎAKA BOHU!

Nasledovala Veľká noc. Veľký týždeň sa pre mňa začal veľkými bolesťami. Nevládala som sa hýbať, plakala som a lekári nevedeli, čo sa deje. Žiadne lieky nezaberali. Po troch dňoch neznesiteľných bolestí som si želala zaspať a nezobudiť sa. Tak veľmi som bola zničená. Slová lekárky zneli: „Ivona, si pre mňa záhada“.

Na Zelený štvrtok som dostala najkrajšiu smsku: “Ivona, dnes večer Ťa pozývam na večeru. Chcem, aby si sedela vedľa mňa. Tvoj Ježiš.“ V tej chvíli som prestala plakať, kričať. Zrazu som cítila úplný pokoj. Bolesti síce naďalej pretrvávali, no ja som už bola kľudná. Takto prešiel i Veľký piatok. Večer na Bielu sobotu vystriedala mojich rodičov moja priateľka Evička. Zatiaľ čo oni sa modlili v kostole, ona kľačala s ružencom v rukách pri mojej posteli. Ja som len nevládne ležala a cítila Božiu prítomnosť. Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné. Plná sily a obrovskej radosti som zrazu vyskočila z postele. Bolesť akoby nikdy nebola, zmizla bez stopy! Ani jedna z nás nechápala a v ešte väčšom šoku boli rodičia so sestrou, keď nás po návrate z kostola, našli spievať a tancovať!

Neskutočné sa stalo skutočným, zažila som s Pánom utrpenie a úžasné vzkriesenie. Najkrajšia Veľká noc v mojom živote. Naozaj to je pravda- po každom utrpení príde radosť. A Boh sa staral o mňa i naďalej. Diplomovku som odovzdala v termíne a koncom augusta ma čakali už “len“ štátnice.

Začiatok leta bol pre mňa začiatkom rádioterapie. Každý slnečný deň strávený v nemocnici a potom za knihami. Super prázdniny! Avšak ani tentokrát ma Boh nesklamal, poslal mi do cesty veľa dobrých ľudí a všetci sme boli na “tej istej lodi“. Dokonca som si tam našla i kamaráta, každý deň som sa naňho tešila – 70 ročného deduška, skvelého človeka plného optimizmu a energie. Vlastne som mala jedinečné leto plné úžasných okamihov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Teraz píšem už ako inžinierka, štátnice som zložila. Koniec liečby, koniec školy a úplne nový začiatok. Štátne skúšky a jednu životnú skúšku mám za sebou. A moje vlasy? Rozhodla som sa povedať Bohu: „Áno, dávam Ti svoje vlasy.“ A ON sa postaral aj o takúto nepodstatnú vec. Patrila som medzi tie dve percentá pacientov, ktorým vlasy nevypadali. Síce zredli a prestali rásť, ale nikdy som nemusela nosiť parochňu ani šatky. Lebo Boh nám nikdy nič nechce vziať, chce len naše áno a dá oveľa, oveľa viac ako si dokážeme predstaviť.

No a tu by sa mohol môj príbeh skončiť. Vlastne takto sa skončil v roku 2006, no po dvoch rokoch mal svoje nečakané pokračovanie.

Jedného mladého muža moja choroba tak zasiahla, že sa rozhodol nielen, že sa za mňa bude modliť, ale spolu s kamarátom sa vybrali do kláštora sestier Svätého kríža na Cerovú s prosbou, aby sa za mňa modlili. Sestričky samozrejme konali, ale výsledok sa nedozvedeli. A zrazu po dvoch rokoch, sa vďaka náhodnému stretnutiu mojej tety v Cerovej, príbeh začal dotvárať.

„To je Ivona“ zneli slová sestry, ktorá ma priviedla do jedálne plnej sestričiek v kláštore. Prekvapenie, radosť a dojatie zaplavilo celú miestnosť. Prvý krát videli dievča menom Ivona, za ktorú sa na úpenlivú prosbu dvoch mladíkov pred dvomi rokmi začali modliť. Videli ma zrazu živú a zdravú. Vtedy mi rozpovedali príbeh ...

Bola jedna sestra Emanuela, ktorá si prosbu mladíkov zobrala veľmi k srdcu a povedala Bohu: „Pane, Ivona je mladé dievča, nech je ona zdravá a radšej nech umriem ja ako ona. Obetujem môj život, aby ona mohla žiť.“ Na Veľkú noc sa jej zrazu veľmi priťažilo a ona začala veľmi trpieť. Práve v tých istých chvíľach som ja zažívala neuveriteľné vzkriesenie. Dvanásteho augusta som dostala výsledok čierne na bielom, že po chorobe niet ani stopy, a že som úplne zdravá. Presne v ten deň ona zomrela. Niekto, kto ma v živote nevidel, obetoval za mňa život. Táto skutočnosť ma po dvoch rokoch od vyliečenia úplne zasiahla.

No príbeh stále nekončí. Ten mladý muž, ktorý prišiel prosiť sestričky o modlitby, vtedy vôbec netušil, že si zachraňuje svoju budúcu manželku. 10. 10. 2015 sme sa vzali a spolu ďakujeme Emanuele.

Keby mi niekto predtým povedal, že sa mi niečo také stane, určite by som odpovedala, že to nie je možné a že by som to nezvládla. Ale ono je to tak, že Pán nám naloží ozaj len toľko, koľko sme schopní uniesť. A aj keď som na začiatku nemala dosť síl, ON ma posilnil, pomohol mi to prijať a dal mi okolo seba skvelú rodinu a priateľov. Podržali ma a stáli pri mne, keď mi bolo najhoršie. Mamka prežívala každú jednu bolesť so mnou, vždy vedela, čo potrebujem, ako sa cítim. Starala sa o mňa úplne do maxima. Otec vždy pripravený vyštartovať aj na koniec sveta, len aby mi bolo lepšie. Sestra s kamarátkami sa starali o moju spoločenskú stránku. Pripravovali mi zaujímavý program, obveseľovali ma pre mňa veľkými drobnosťami a hneď bol deň krajší. Záver mojej liečby i školy spojili s obrovským prekvapením - koncertom mojej najobľúbenejšej skupiny! Nikdy nezabudnem ani na veľkonočnú nedeľu, úľavu od bolesti po dlhej dobe, obrovskú radosť, ktorú vo mne znásobili - gitara a spev mojej úžasnej priateľky Evky a jej rodinky.

Teda nie mne, ale v prvom rade Bohu, Emanuele, môjmu manželovi, rodičom, sestre, babičkám, krstnej, perfektným tetám a celej rodine a priateľom patrí obrovské ĎAKUJEM za to, že som tu a že som to zvládla.

Všetkým vám - tým, ktorí ešte stále bojujete, chcem odkázať, aby ste sa nevzdávali a verili, pretože Bohu nič nie je nemožné. A ON je vždy s nami a ak je Boh za nás, kto je proti nám!

 


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium