Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21
  • Michaela Vyhnalová
    „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
    2020-12-11

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ján Heriban
Odovzdaj sa Bohu a On sa postará

small_Jan Heriban.jpg

Je redaktorom a moderátorom v Rádiu Lumen v Bratislave.

Zrejme nie som typ kresťana, ktorý by mal s Bohom „ohurujúce“ zážitky každý druhý deň, ale keď sa tak obzriem za svojím zatiaľ 28-ročným životom, nájdem v ňom veľa Jeho zásahov, ktoré som vtedy, keď sa stali, zrejme ani nevnímal. Spätne sa na to pozerám už inak, a tak sa vám pokúsim niečo z Jeho prozreteľnosti v mojom živote poodhaliť.

Za to, že mi viera v Boha nie je cudzia, vďačím v prvom rade svojim rodičom, ktorí ma odjakživa vodili do kostola a vychovávali ma v kresťanských hodnotách. Nemali to so mnou ľahké najmä v mojich pubertálnych časoch. Do kostola som síce chodil, ale popritom som veľa času trávil aj s partiou petržalských kamarátov, ktorí vedeli zo seba vydať aj nejedno neslušné slovo.

Keď som mal asi 10 rokov, prvý raz som miništroval. Do služby pri oltári ma zavolal môj neskorší birmovný otec, ktorý vo mne zrejme videl nejaký potenciál. Sedával som totiž vždy v prvom rade rovno pred ambónou. Otec čítaval na omši čítania a ja som sa na neho pozeral. Služba miništranta ma bavila, neskôr som aj viedol nácviky pre ostatných miništrantov pred veľkými sviatkami. Vďaka tejto službe som sa dostal bližšie k saleziánom, ktorí vtedy viedli Farnosť Povýšenia sv. Kríža v Petržalke. Prijal som tam aj sviatosť birmovania. Zhruba v tom čase ma oslovil kamarát, ktorý zakladal stretko chlapcov vo veku okolo 10 rokov. Chcel, aby som ho viedol spolu s ním. Ja som súhlasil.

V tejto ponuke dnes vidím silné Božie usmernenie, podobne ako v pozvaní miništrovať.

Chalanom som takto venoval asi 6 rokov a veľa som sa od svojho staršieho spoluanimátora naučil. Začal som sa viac angažovať ako saleziánsky animátor nielen pri stretku, ale aj pri organizácii rôznych podujatí a táborov. Cez túto službu rástla aj moja viera a vzťah k Bohu sa prehlboval.  Akurát som zároveň trochu bojoval s niektorými predmetmi na gymnáziu. Boh mi však pomohol nejako to zvládnuť, aj keď sa mi ušla aj štvorka na vysvedčení. Nemal som pocit, že by som zanedbával školu na úkor animátorstva, práve naopak. Ale tá matematika mi skrátka nikdy nešla.

Boh hral hlavnú úlohu aj v mojich ďalších rozhodnutiach. To, že nepôjdem maturovať z matematiky, som vedel naisto, ale stáli predo mnou ďalšie úlohy. Napríklad, pre akú vysokú školu sa rozhodnúť. Na gymnáziu som v žiadnom predmete nevynikal, tak kam ďalej? Mal som pocit, že nemám žiadne talenty. Potom som si však spomenul na to, že niečo mi predsa len ide.

Bavili ma slohy a písanie. Ako animátor som napísal niekoľko článkov zo saleziánskych podujatí na stránku farnosti aj do novín. Napokon mi aj vďaka tomu napadlo, že sa prihlásim na žurnalistiku.

Podal som si prihlášky na tri školy: do Bratislavy, Nitry a Trnavy. Priority, kam chcem ísť najviac a kam najmenej, som si určil presne v tomto poradí. A podľa toho som sa aj pripravoval na prijímačky. Do Bratislavy najviac a do Trnavy vôbec. Prijímačky v Trnave boli posledné v poradí, no už som bol taký unavený zo všetkého učenia, že som tam išiel bez akejkoľvek prípravy s tým, že tam niečo zakrúžkujem. Chcel som mať už konečne pokoj a prázdniny. Ukázal sa však Boží paradox. Vzali ma jedine do Trnavy. Tam, kde som chcel ísť najmenej a kde som neurobil nič pre to, aby som sa tam dostal. Nemal som na výber, tak som tam nastúpil. V druhom ročníku som pochopil, prečo to všetko dopadlo takto. Vyučovali tam dve bývalé hlásateľky. Učili nás, ako máme správne a spisovne rozprávať, ako vytvoriť správu atď. V tom som sa úplne našiel. A to som dva roky pred ukončením gymnázia ani nevedel, z akých predmetov chcem ísť maturovať. Až vďaka týmto pedagogičkám som pochopil, prečo ma Boh chcel v Trnave a nie v Bratislave alebo v Nitre. Nielen pre výborný kolektív spolužiakov, ale aj preto, aby mi ukázal, ktorým smerom sa mám v štúdiu uberať. Rozhlasová žurnalistika, rétorika, rečnícky prejav, tvorba správ – to ma zaujímalo. Pocítil som, že v tejto oblasti chcem raz pracovať a zdokonaľovať sa.

V tom istom roku vzniklo v Bratislave štúdio Rádia Lumen (2009). To som však ešte nevedel, že v ňom raz budem pracovať. Ale Ten hore áno. Veľa rokov predtým, ešte ako dieťa, som spoznal našu rodinnú známu, ktorá pracovala dlhé roky v Slovenskom rozhlase. Jej kolegyňa ju však prehovorila, aby išli spolu do novovzniknutého štúdia Rádia Lumen. Keď sa štúdio rozbiehalo, akurát v tom čase som potreboval v škole prax. Nenapadlo mi nič lepšie, ako sa ozvať tejto známej, či by sa u nich v redakcii niečo nenašlo. S ochotou ma prijali, a tak som získal svoje úplne prvé skúsenosti s redaktorskou prácou „v teréne“.

Keď sa ma vtedajšia vedúca redakcie spýtala, kedy budem končiť školu, zistila, že je to presne rok, v ktorom by mala odísť do dôchodku. Vraj ju rovno budem môcť nahradiť.

Ostal som trochu v šoku. V opatrnosti a bázni začiatočníka som si nepripustil, že by sa to mohlo stať. Ale stalo sa a v roku 2013 som nastúpil do rádia namiesto nej. Takto to Boh všetko zariadil. Od toho, ako ma dostal na školu, na ktorú som najprv nechcel ísť, cez perfektné pedagogičky až po človeka, ktorého som už dávno predtým poznal a mohol sa vďaka tomu na neho obrátiť s prosbou o prax v rádiu. Lepšie by som si to nevymyslel.

V tom, ako som sa dostal na univerzitu a ako som získal zamestnanie, mal Boh nezastupiteľné miesto. Jedno mi však v tom čase ešte chýbalo. Asi od svojich 18 rokov som si viac všímal dievčatá. Mal som záujem o viaceré, skúšal som to na ne, no niekoľkoročné snahy vždy zlyhali a ja som stále nikoho nemal. Došlo to až do štádia veľkej frustrácie, keď som sa tak trochu nahneval a Bohu som povedal, že som už urobil všetko, čo som mohol, no nič sa nepodarilo a že už neviem, ako ďalej.

Oslobodil som sa od všetkých dovtedajších snáh a nechal to na Neho.

A odmena prišla po troch týždňoch. Vďaka svojim kamarátom z farnosti, v ktorej ma Boh cez druhých zavolal miništrovať a „animátorčiť“, som stretol jedno dievča. Kamaráti vravia, že to bolo medzi nami od začiatku jasné, no asi len v ich hlavách, v mojej až o trochu neskôr. A to je dnes moja manželka Veronika. Ženu, ktorú som nikdy predtým nevidel ani o nej nepočul, tú si Boh vybral pre mňa.

Uvedomil som si, že cez tie všetky predošlé sklamania v láske ma formoval a pripravoval na to, aby som raz mohol rozpoznať tú pravú lásku určenú mne.

Požehnal nám to tak, že nám stačili necelé dva mesiace, aby sme spolu začali chodiť, ďalší necelý rok, aby sme sa zasnúbili a ďalších 9 mesiacov, aby sme sa vzali. Žena, ktorú som celý čas hľadal, len som nevedel, kde je. Boh to dávno vedel a poslal mi ju vďaka dobrým kamarátom vtedy, keď som sa vzdal seba a nechal pôsobiť Jeho. A teraz ho môžeme nechať pôsobiť spoločne cez naše sviatostné manželstvo.

Takto Boh doteraz viedol môj život, našiel mi v ňom uplatnenie po profesijnej i osobnej stránke. Uvedomujem si, že mám všetko podstatné: vieru, zdravie, rodinu, prácu, bývanie a všetko hmotné, o čom Boh vie, že to potrebujeme. Pre niekoho samozrejmosť alebo niečo málo výnimočné, ale pre mňa výsledok Božieho riadenia, ktoré si potrebujem často pripomínať. Ktovie, ako by som prežíval to, keby som čo len jedno z toho nemal...

Takto sa Pán postaral o moju vieru, manželku, prácu a mnoho ďalšieho. A, samozrejme, verím, že sa ešte o mnoho iného, čo ma v živote čaká, postará s rovnakou precíznosťou.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium