Dobré správy

  • Michaela Vyhnalová
    Vzdelanosť spolu s vychovanosťou sú predpokladom k pozitívnemu a hodnotne, zmysluplno vedenému životu. Avšak iba predpokladom, nie zárukou. Samotná kategória rozlišovania dobra a zla v živote človeka sa nemusí zakladať na stupni dosiahnutého vzdelania. V mnohých prípadoch ani nevyplýva od tejto veličiny. Ľudské srdce, svedomie a vôľa jednotlivca sú práve rozhodujúce kategórie smerujúce k voľbe medzi dobrom a zlom.
    2021-04-01
  • Michaela Vyhnalová
    Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom.
    2021-03-15
  • Richard Rohr
    Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom strachom. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom neprávosťou a nenávisťou. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom prívalom nárokov a protinávrhov. Boh nemôže byť v našom vnútri naplnenom internetom a analýzami. Boh k nám nemôže prehovoriť v hluku a v prostredí klamstiev. Boha nemožno nájsť, keď sú všetky strany tak ďaleko od ,, sokoliara.“ Boh sa nemôže narodiť, iba ak v lone lásky. Tak ponúkni Bohu to lono.
    2021-03-12
  • Michaela Vyhnalová
    Zasiahnutím prítomného fenoménu ochorenia COVID-19 sa takmer všetko existujúce „vykoľajilo.“ Úplne sa eliminoval zabehnutý kolobeh „bežiaceho sveta.“ Na čo sme boli dovtedy zvyknutí, stalo sa náhle nedostupným. Čo sa považovalo za normálne a bežné, nadobudlo charakter výnimočnosti. Áno, prišiel čas na veľkú „skúšku“ každého srdca. Zažívame novú skúsenosť, na ktorú sa pripraviť z ľudského hľadiska nedá. Avšak z pohľadu kresťanského áno. Teraz sa význam kresťanskej viery preukazuje v celej podobe. Život robí znesiteľnejším. Dáva istoty a nádeje, ktoré svetský, materiálny svet nemôže ponúknuť. Ako veriaci máme príležitosť stať sa nositeľmi viditeľnej formy.
    2021-01-21
  • Michaela Vyhnalová
    „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
    2020-12-11

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Marek Šefčík

small_small_P1230092.jpg

Stredoškolský učiteľ, manžel a otec 3 detí. Jeho najväčšou záľubou je rodina. Hrá šach, sleduje a komentuje veci verejné. Autor brožúry: Krížová cesta za nenarodené deti. Bývalý významný bloger na SME. Tvorí portál
sefcik.eu

Mal som 10 rokov. Písal sa 2.apríl 1989 a ja som sa druhý krát narodil.

Pri bláznovstvách, ktoré sme vyvádzali s kamarátmi v lese za dedinou, som si tvrdým nárazom palice na brucho roztrhol pečeň. Tento, k životu nevyhnutný, orgán ihneď vydával signály, že je zle.

Ležiac na okraji cesty, s tvárou skrivenou od bolesti som nemohol hovoriť. Nadýchnuť som sa mohol, ale vo výdychu mi bránila prudká bolesť v bruchu. Cítil som, že to tak skoro neprebolí. Môj mladší brat zalarmoval kamarátov a tí ma domov niesli na rukách... Keď bolo po všetkom, moja mama povedala toto:

„Držala som ho v tom aute (pri prevoze do nemocnice) za ruku a cítila som, že umiera...“

Ja si pamätám ešte vyšetrenia v nemocnici, prevoz na operačku a sladký nádych plynu... a ešte viem, že som napriek bolestiam a slzám mojej mamy, nepociťoval ani náznak strachu. Bol som vyrovnaný s tým, že odchádzam... Ale z narkózy som sa prebral. Niekto mal iné plány...

Keď sa nám s manželkou v roku 2002 narodili dvojčatá Oliver a Marek bol som šťastný. Milka neskôr  podstúpila nejakú operáciu a lekári jej okrem iného povedali aj to, že môže byť rada, že má dvojčatá, lebo cesta za ďalším dieťaťom bude pravdepodobne nemožná. Ale po dvoch chlapcoch by také dievčatko bodlo... Ja som lekárov nebral až tak vážne a presvedčil som aj Milku. Môžu sa predsa mýliť. A tak aj bolo. Chceli sme ešte ďalšie dieťa a skutočne bolo „na ceste“. V máji 2007 však prišla prudká bolesť, prevoz do nemocnice, strata, slzy. Držal som ju za ruku, objal som ju. „Neplač, bude dobre, uvidíš“ – snažil som sa ju potešiť. Rok na to, ako keby sme sa pozreli do zrkadla. Tehotenstvo, 10 týždeň, rovnaká bolesť ako pred rokom, slzy. „Bojuj! Ideme do nemocnice a zachránime to. Ja tomu verím“ – zvýšil som hlas na manželku a snažil sa ju naštartovať k tomu aby bojovala a verila. A skutočne bolesť prešla a pred Vianocami 2008 našu rodinku potešila vytúžená dcérka Lianka.

Keď som sa v roku 2001 ženil, kľačal som pred rodičmi a prosil ich o požehnanie. Vtedy ma objal môj otec a povedal mi: „Marek, ak aj všetko v živote stratíš, vieru, ktorú sme ti s mamou vštepovali, nestrať. Je to poklad, ktorý si stráž.“

Vtedy, keď mi šlo o život a dostal som sa pod operačné nože, bol som vyrovnaný so všetkým a pripravený odísť. Je úžasné, že už ako 10 ročnému chlapcovi mi viera dodávala takúto silu. Niekoľko dní pred tým som bol na spoveď, a to mi dodávalo silu vkročiť aj „tam“ a už sa nevrátiť.

Vtedy, keď sme s manželkou bojovali o našu Lianku, cítil som sa na tento boj slabučkým a uvedomoval som si, že bez Jeho pomoci to nebude možné. Pri pohľade na moje deti vidím Jeho nekonečnú lásku a cítim, že musím ďakovať.

Od malička mi ukazovali moji rodičia cestu praktizujúcich kresťanov. Som presvedčený, že putovanie za Kristom je to, čo ma posúva v živote deň čo deň vpred. Uviedol som iba jeden môj boj o vlastný život a jeden boj o nový život. Môj príbeh ale nie je popretŕhaný, neviem si ho bez Boha predstaviť ako jednoliaty celok. Cítim Ho pri sebe stále, nielen v spomínaných situáciách. Lepidlom mojej rodinky, mojim pohoničom, mojim zrkadlom, mojou cestou, mojou optikou, cez ktorú vnímam svet a mojim šťastím je skutočne viera v Boha. A ďakujem Mu za ten dar a svojim rodičom, za to, že mi ten dar vložili do detskej postieľky.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium