Dobré správy

  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04
  • Lucia Drábiková
    Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.
    2020-02-03
  • Roman Tarina
    Keď počúvame v Evanjeliu Ježišove slová (Mt 24,42) "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán", tak tieto slová v nás pri myšlienke na Drobca osobitne ožívajú. S našim spoločným kamarátom mal ísť Drobec v utorok na hokej (Slovan - Košice 6:1). Drobec však na dohodnuté stretnutie už neprišiel. Začali sme ho hľadať, lebo mal vypnutý telefón. V stredu ráno sme sa dozvedeli, že zomrel. Smrť prišla náhle, nečakane, až sa nám to nechce veriť, že je to skutočnosť. Mal 48 rokov. Tečú nám slzy. Smútime.
    2020-01-16
  • Okamih meniaci ľudské životy
    A potom bolo obrovským svedectvom to dobro v ľuďoch, ktoré sa postupne zjavovalo – zlomenú starkú, ktorá sa mi hodí do náručia a plače, že kiežby to auto zrazilo radšej ju. Chápete odvahu starej ženy, ktorá by ihneď na seba zobrala všetku tú hrôzu za moju maminu.
    2020-01-03
  • Soľba Kláštor v lese
    Ako dať život na ostrove? Ako postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.
    2019-11-11

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Marek Šefčík

small_small_P1230092.jpg

Stredoškolský učiteľ, manžel a otec 3 detí. Jeho najväčšou záľubou je rodina. Hrá šach, sleduje a komentuje veci verejné. Autor brožúry: Krížová cesta za nenarodené deti. Bývalý významný bloger na SME. Tvorí portál
sefcik.eu

Mal som 10 rokov. Písal sa 2.apríl 1989 a ja som sa druhý krát narodil.

Pri bláznovstvách, ktoré sme vyvádzali s kamarátmi v lese za dedinou, som si tvrdým nárazom palice na brucho roztrhol pečeň. Tento, k životu nevyhnutný, orgán ihneď vydával signály, že je zle.

Ležiac na okraji cesty, s tvárou skrivenou od bolesti som nemohol hovoriť. Nadýchnuť som sa mohol, ale vo výdychu mi bránila prudká bolesť v bruchu. Cítil som, že to tak skoro neprebolí. Môj mladší brat zalarmoval kamarátov a tí ma domov niesli na rukách... Keď bolo po všetkom, moja mama povedala toto:

„Držala som ho v tom aute (pri prevoze do nemocnice) za ruku a cítila som, že umiera...“

Ja si pamätám ešte vyšetrenia v nemocnici, prevoz na operačku a sladký nádych plynu... a ešte viem, že som napriek bolestiam a slzám mojej mamy, nepociťoval ani náznak strachu. Bol som vyrovnaný s tým, že odchádzam... Ale z narkózy som sa prebral. Niekto mal iné plány...

Keď sa nám s manželkou v roku 2002 narodili dvojčatá Oliver a Marek bol som šťastný. Milka neskôr  podstúpila nejakú operáciu a lekári jej okrem iného povedali aj to, že môže byť rada, že má dvojčatá, lebo cesta za ďalším dieťaťom bude pravdepodobne nemožná. Ale po dvoch chlapcoch by také dievčatko bodlo... Ja som lekárov nebral až tak vážne a presvedčil som aj Milku. Môžu sa predsa mýliť. A tak aj bolo. Chceli sme ešte ďalšie dieťa a skutočne bolo „na ceste“. V máji 2007 však prišla prudká bolesť, prevoz do nemocnice, strata, slzy. Držal som ju za ruku, objal som ju. „Neplač, bude dobre, uvidíš“ – snažil som sa ju potešiť. Rok na to, ako keby sme sa pozreli do zrkadla. Tehotenstvo, 10 týždeň, rovnaká bolesť ako pred rokom, slzy. „Bojuj! Ideme do nemocnice a zachránime to. Ja tomu verím“ – zvýšil som hlas na manželku a snažil sa ju naštartovať k tomu aby bojovala a verila. A skutočne bolesť prešla a pred Vianocami 2008 našu rodinku potešila vytúžená dcérka Lianka.

Keď som sa v roku 2001 ženil, kľačal som pred rodičmi a prosil ich o požehnanie. Vtedy ma objal môj otec a povedal mi: „Marek, ak aj všetko v živote stratíš, vieru, ktorú sme ti s mamou vštepovali, nestrať. Je to poklad, ktorý si stráž.“

Vtedy, keď mi šlo o život a dostal som sa pod operačné nože, bol som vyrovnaný so všetkým a pripravený odísť. Je úžasné, že už ako 10 ročnému chlapcovi mi viera dodávala takúto silu. Niekoľko dní pred tým som bol na spoveď, a to mi dodávalo silu vkročiť aj „tam“ a už sa nevrátiť.

Vtedy, keď sme s manželkou bojovali o našu Lianku, cítil som sa na tento boj slabučkým a uvedomoval som si, že bez Jeho pomoci to nebude možné. Pri pohľade na moje deti vidím Jeho nekonečnú lásku a cítim, že musím ďakovať.

Od malička mi ukazovali moji rodičia cestu praktizujúcich kresťanov. Som presvedčený, že putovanie za Kristom je to, čo ma posúva v živote deň čo deň vpred. Uviedol som iba jeden môj boj o vlastný život a jeden boj o nový život. Môj príbeh ale nie je popretŕhaný, neviem si ho bez Boha predstaviť ako jednoliaty celok. Cítim Ho pri sebe stále, nielen v spomínaných situáciách. Lepidlom mojej rodinky, mojim pohoničom, mojim zrkadlom, mojou cestou, mojou optikou, cez ktorú vnímam svet a mojim šťastím je skutočne viera v Boha. A ďakujem Mu za ten dar a svojim rodičom, za to, že mi ten dar vložili do detskej postieľky.


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium