Dobré správy

  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04
  • Lucia Drábiková
    Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.
    2020-02-03
  • Roman Tarina
    Keď počúvame v Evanjeliu Ježišove slová (Mt 24,42) "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán", tak tieto slová v nás pri myšlienke na Drobca osobitne ožívajú. S našim spoločným kamarátom mal ísť Drobec v utorok na hokej (Slovan - Košice 6:1). Drobec však na dohodnuté stretnutie už neprišiel. Začali sme ho hľadať, lebo mal vypnutý telefón. V stredu ráno sme sa dozvedeli, že zomrel. Smrť prišla náhle, nečakane, až sa nám to nechce veriť, že je to skutočnosť. Mal 48 rokov. Tečú nám slzy. Smútime.
    2020-01-16
  • Okamih meniaci ľudské životy
    A potom bolo obrovským svedectvom to dobro v ľuďoch, ktoré sa postupne zjavovalo – zlomenú starkú, ktorá sa mi hodí do náručia a plače, že kiežby to auto zrazilo radšej ju. Chápete odvahu starej ženy, ktorá by ihneď na seba zobrala všetku tú hrôzu za moju maminu.
    2020-01-03
  • Soľba Kláštor v lese
    Ako dať život na ostrove? Ako postaviť kláštor uprostred hlbokého lesa, ďaleko obývaných miest- od nuly, na blate a skládke? A čo viac, zaviesť do lesa komunikáciu, postaviť 10 chrámov, založiť detský domov a strednú školu. Pricestujte do Nikolo-Soľbinského ženského kláštora v mestečku Soľba Jaroslavskej oblasti, v Rusku a na vlastné oči sa presvedčíte, že Bohu nie je nič nemožné.
    2019-11-11

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Ondrej Tarana OFM cap.

small_158-5857_IMG.JPG

Kapucín a kňaz

Narodil a vyrastal som v tradične veriacej rodine.

Ako 4-ročnému mi zomrela mama, preto sme sa presťahovali na vidiek, kde sa Boh staral o nás cez širšiu rodinu ako aj neskôr skrz novú mamu.
Aj vďaka nej a jej povzbudeniu som nastúpil na cirkevnú strednú školu. Tu som veľmi rýchlo zistil, že vystupovať ako veriaci prinášalo rôzne výhody, zvlášť v škole. Z druhej strany prostredie pôsobilo veľmi formujúco a pomohlo mi prekonať kotrmelce dospievania.

Zaľúbil som sa. Bolo to v poslednom ročníku gymnázia. Dodnes som vďačný za ten vzťah, za objav sveta ženy ako aj svojej slabosti žiť takýto vzťah „kresťansky“. Rozporuplnosť tohto vzťahu viedla k rozchodu, ale aj k novej známosti... Zaregistroval som evanjelizačný kurz Filip. Prihlásil som sa naň, lebo som videl zmenený život môjho priateľa, ktorý sa ho zúčastnil pred mesiacom.

Bol som úprimne zhrozený z toho, že toho Boha, ktorému miništrujem vôbec nepoznám a už vôbec nie jeho lásku. A potom, snáď pol roka, sa moje nové stretko  modlilo za toto veľké zjavenie. Začal som sa prebúdzať vo viere v živého Boha stále viac.

Po istom čase sa mi začalo páčiť iné dievča. Tento krát veriace. Modlil som sa za to. Sympatia bola stále viac opätovaná a mohol som zacítiť aké je to krásne mať čistý vzťah s dievčaťom. No prišlo do toho povolanie k zasvätenému životu ako pokračovanie konverzie a odovzdania života Bohu. Dodnes si pamätám ten zápas v mojom vnútri. V mysli sa mi pripomínala  Abrahámova obeť – dať Bohu to najcennejšie. Dúfal som, že Boh má v tŕstí pripraveného nejakého barana...

Dobre, Bože, ale ty to vybav s tým dievčaťom... Pri jednom z našich stretnutí mi povedala, že jej Boh pri modlitbe zjavil:

„Nechajte maličkých prísť ku mne a nebráňte im...“

Uvoľnenie a potvrdenie pridať sa k menším bratom – kapucínom. Bola to veľká radosť.

V reholi som spočiatku prežíval, že som v nebi... Nebeský pocit samozrejme postupne opadal, prejdúc však obdobím, že som mal pocit, že sa nemám z čoho spovedať. (Našťastie som musel a musím neustále bojovať o svoju čistotu, takže som mal predsa len dôvod chodiť na spoveď...) Vedel som, že je to hlúposť,  ale stále som nevnímal, že by som mal z niekým problém, až som sa tomu čudoval. Vždy som „jasne“ videl, že problém je na druhej strane...

Rok pred večnými sľubami konečne začala „formácia“.  Vôbec sa mi nedalo modliť, vytáčal ma spôsob života v kláštore, odišiel jeden z najbližších bratov juniorov a k večným sľubom som pristúpil „len“ vo viere.

Čas štúdia teológie a pobyt v kláštore na vidieku bol časom upevňovania viery, ale aj uvedomovania si svojej pýchy a rôznych vnútorných zranení. Konečne prišli aj spory s bratmi. Zistil som, že na veľa vecí som krátky a môj pohľad na veci je nedostatočný, obmedzený a jediný spôsob ako zotrvať v tomto bratstve je začať prijímať bratov takých, akí sú. Milovať ich viac. To, čo sa javí ako teoreticky možné v praxi stojí veľa námahy, ak sa vôbec uskutoční...

Prišiel diakonát. Krásny čas naplnenia zo služby, no predovšetkým učenia sa tejto službe a jej prijatie. Nielen to čo sa mi páči a na čo mám dary, ale vidieť a ujať sa aj toho, čo je potrebné. Naučiť sa skloniť nad chudákom a človekom na okraji a mať ho rád. Dodnes sa s tým mordujem...

Prežil som ďalšie zhrozenie. Že som hriešny a mne sa páči hrešiť. Hoci som počúval tie najlepšie prednášky najlepších kazateľov, modlili sa za mňa najväčší charizmatici a dennodenne som žil v rehoľnom spoločenstve. Pochopil som, že moje zhrozenie je však viac z mojej vlastnej nemohúcnosti, že svoj hriech vôbec nedokážem zvládnuť sám. Myslím, že ma to viedlo k hlbšej viere v Božiu lásku a zároveň mi to opäť viac poodhalilo moju pýchu.

K tomu sa vraciam i dnes, keď som sa rozhodol stať sa kňazom - presbyterom. Že na počiatku stojí láska Boha Otca a Ježišova modlitba:

„Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov."

Medzitým to sú moje hriechy a ostatné je Božia láska v nádeji, že Boh nás nedovolí skúšať nad naše sily. A nádej predsa nezahanbuje...


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium