Dobré správy

  • Saša Tinková
    ...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti... Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...
    2020-03-29
  • Sv. Charbel Makhlouf
    Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. Láska nie je pud, ktorý vyviera z telesných zmyslov, je to sila života, prameniaca z Ducha. Láska nie je nejaký mŕtvy zvyk, ktorý by vás zväzoval a zotročoval. Láska je sila neustálej obnovy, ktorá vás neprestajne oživuje a oslobodzuje.
    2020-02-04
  • Lucia Drábiková
    Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.
    2020-02-03
  • Roman Tarina
    Keď počúvame v Evanjeliu Ježišove slová (Mt 24,42) "Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán", tak tieto slová v nás pri myšlienke na Drobca osobitne ožívajú. S našim spoločným kamarátom mal ísť Drobec v utorok na hokej (Slovan - Košice 6:1). Drobec však na dohodnuté stretnutie už neprišiel. Začali sme ho hľadať, lebo mal vypnutý telefón. V stredu ráno sme sa dozvedeli, že zomrel. Smrť prišla náhle, nečakane, až sa nám to nechce veriť, že je to skutočnosť. Mal 48 rokov. Tečú nám slzy. Smútime.
    2020-01-16
  • Okamih meniaci ľudské životy
    A potom bolo obrovským svedectvom to dobro v ľuďoch, ktoré sa postupne zjavovalo – zlomenú starkú, ktorá sa mi hodí do náručia a plače, že kiežby to auto zrazilo radšej ju. Chápete odvahu starej ženy, ktorá by ihneď na seba zobrala všetku tú hrôzu za moju maminu.
    2020-01-03

Video

Prorocká výzva Geoffa Poultera pre Slovensko, ktorá sa začína napĺňať.


Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Maruška Kožlejová
Môj brazílsky ohňostroj

small_IMG_3294.JPG

Maruška Kožlejová /1983/ píše a publikuje, študovala na Filozofickej fakulte v Prešove estetiku a slovenský jazyk s literatúrou. Vydala dve zbierky poézie - Antikvariát duší (2001) a Ešte trochu dažďa (2006).
Jej najnovším dielom je kniha krátkych próz Ako chytať v žite. Venuje sa práci s mladými ľuďmi v Tréningovom centre Kompas. Má vlastnú webovú stránku www.maruskakozlejova.sk

Niekedy sa stáva, že nás stretne pravda.

A nemyslím to ani tak, že prehliadnu naše klamstvo a my zostaneme stáť nahí a zahanbení. Ale stretneme niekoho alebo niečo, čo navždy zmení naše rozmýšľanie, zaženie pochybnosti, prinesie život. Mám dva príklady tejto pravdy. Prvým z nich je môj kamarát Janko. Fascinuje ma a veľa sa od neho učím. Stretli sme sa dávno a nikto si už presne nepamätá ako to bolo, ako to začalo a ako sa z nás stali priatelia. Sme rozdielni ľudia, naše priateľstvo muselo byť dohodnuté vo vyšších sférach, lebo tu na zemi takmer vôbec nedávalo zmysel. Nechodili sme ani na tú istú školu, nemali sme spoločných priateľov, ani rovnaké záujmy. Dokonca ani podobné, ani zďaleka. Ja stále zahrabaná v knihách, Janko v tom čase nemal prečítanú ani jednu dokonca. Okolo mňa sa vždy točilo priveľa ľudí na jeho vkus, bol skôr z tých tichších a znervózňovali ho ľudia ako ja a hluk. Ja som bola v tom čase, kriticky priznávam, pseudoprekomplikovaná, Janko bol krištáľovo jednoduchý a veľmi rýchlo som sa ho naučila vážiť si. Keď totiž otvoril ústa, ľudia mlčali pred jeho múdrosťou, ktorá vyplývala z pokory a skúsenosti. Nikdy netvrdil niečo, čo sám v pote a krvi neprežil. Dokázala som mu hodiny o niečom rozprávať a on sa ma potom úprimne spýtal:

,,Ja ti nerozumiem. Prečo je to dôležité?“ A ja som si uvedomila, že nie je. Že sa len tak tvárim alebo na niečo hrám. Jednoducho mi prinášal tú pravdu.

Alebo zase inokedy prišiel a povedal, že je povzbudený, pretože čo robím, robím z Ducha. A ja som sa musela tešiť, lebo viem, že jeho kritéria sú jednoduché, ale neuveriteľne vysoké práve preto.

A keď sme tak rástli a raz sa rozprávali o našich snoch, o tom, čo by sme raz chceli, jeho snom bolo zostať jednoduchým Janom a vidieť Božiu tvár. Veľmi obdivujem Martina Luthera Kinga, Gándího a Immanuela Kanta, ale raz by som chcela byť Janko.

Totiž, keď sa on modlí a ja na chvíľu otvorím oči a dívam sa na jeho tvár, vidím, že sa stretol so živým Bohom, že sa s Ním rozpráva, že Ho počuje. A ja vtedy viem, že Boh je... musí byť! V jeho tvári sa odráža tá pravda, o ktorej hovorím.

Za jej druhým príkladom som cestovala cez dva kontinenty. A cestovala naozaj strastiplne. Marián Lipovský ma poslal na konferenciu Youth for Christ do Brazílie a ja som sa na to veľmi tešila, aj keď som mala veľké obavy z toho, že tam pôjdem sama. Marián ma však ubezpečoval, že sa nemám čoho báť, že na stanici v Budapešti ma bude čakať muž, ktorý pre mňa kupoval letenky a on ma vezme na letisko. Ktovie, čo si Marián myslel, keď som mu na druhý deň zavolala a oznámila, že som skončila v Rumunsku a neviem, čo mám robiť. Sedela som v tej polovici vlaku, ktorá po oddelení nešla do Budapešti, ale do Bukurešti a ja som ostala, niekde na hraniciach v nejakej dedine, kde po nástupišti behali sliepky a bolo mi do plaču. Ale nakoniec som sa predsa len dostala presne tam, kam som sa mala, aj napriek stratenej batožine v Sao Paole. A v Brazílii som sa naučila naozaj veľa. O chudobe, o vášni, o sebe samej. Napísala som tam veľa listov pre rôznych ľudí a všetko, čo som tam zažívala, som zažívala len akoby kamerou, ako pozorovateľ.

A potom v jeden večer rozprával muž, myslím, že sa volal Mike. Neviem to presne, ale viem, že bol z Austrálie. Neviem tiež celkom presne o čom rozprával, ale pamätám si jeden príbeh, cez ktorý ma premkla pravda. Rozprával o tom, že kedysi býval so svojou rodinou na farme niekde na samote. Jeho dcérky vyrastali síce šťastné uprostred prírody, ale veľmi ďaleko od civilizácie. Až sa raz s manželkou rozhodli, že svoje deti zoberú do Sydney na oslavy Nového roka.

Veľmi sa na to tešili a tak sa zbalili, vycestovali a boli na cestách takmer tri dni. Ale nakoniec tam došli a keď tak na Silvestra stáli neďaleko svetoznámej opery, zrazu sa ozval ohlušujúci zvuk a nad nimi sa objavili tisícky farebných svetielok, veľkolepý ohňostroj.

Mladšie dievčatko sa vydesene rozplakalo v úplnej panike, ale nepýtalo sa na ruky, ani sa nechcelo skryť. A potom, postupne a pomaly, sa jej zdesenie menilo na úžas. A úžas na ohromujúcu radosť. Výskalo, smialo sa, ukazovalo na svetielka, naťahovalo k nim ruky, chcelo ich chytiť. A ten muž, ten Mike, povedal, že vtedy sa niečo stalo. Zrazu počul, akoby mu Boh potichu povedal: „ Čo sa s tebou stalo, Mike?

Ty sa už na nič nedokážeš takto pozerať. Nech urobím čokoľvek. Máš svoje cesty a svoje predpoklady. Tvoje oči už takto nežiaria, nenaťahuješ ku mne takto ruky. Nech urobím čokoľvek. Čo sa s tebou stalo, Mike?“

A ja som toho muža počúvala a zrazu som musela odísť. Vyšla som vonku a rozbehla som sa do tmy. Práve som počula pravdu o sebe samej a odmietala som sa s ňou zmieriť.

Čo sa s tebou stalo, Maruška? už sa na mňa vôbec takto nepozeráš. Nech urobím čokoľvek. Utekala som pokiaľ mi sily stačili, až som sa ocitla na kopci a predomnou sa rozprestierala mala dedinka v kopci. Vyzerala ako naša cigánska osada. V tme sa ozýval smiech a hudba. Môj ohňostroj.

A pravda ma opäť raz priviedla k životu.

 

Úryvok je z knihy Ako chytať v žite


Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium