Môj príbeh

Žena milujúca ľudí, život a Boha.

Eucharistia spája veriacich akoby opäť „sedeli za spoločným stolom na spoločnej hostine“ s naším Pánom Ježišom, ktorý nás zjednocuje, zrovnoprávňuje, duchovne očisťuje, oslobodzuje, obnovuje a posilňuje, udeľuje milosť a ponúka zakaždým nekonečné množstvo lásky. Prijímame zároveň aj Božie slovo, ktoré je životom našej viery. Uvedomujeme si svoju malosť, pokoru, a to, že nič nemôžeme učiniť bez Boha. Všetko dostávame zadarmo pre Pánovu milosrdenstvo voči nám. Vždy si obnovujeme uvedomenie, že sme hriešni a bezmocní, ak by sme chceli život zvládať svojimi silami, rozumom. Čo sa však začne diať v prípade, keď sme v súčasnosti v dôsledku pandémie oddelení od možnosti Svätého prijímania? Zahynieme, zahynie naša viera? Odpovedať sa dá: podľa toho, aká je silná a čistá tvoja viera. Už apoštol Pavol zdôrazňuje fakt, že Eucharistia predstavuje sviatosť. Predstavuje však výnimočnú udalosť a chvíľu pre každého veriaceho. Je potrebné sa ňu predtým zodpovedne pripraviť. V kontexte týchto skutočností sa má Eucharistia požívať v úcte a náležitým spôsobom. Je nevyhnutné zameriavať pozornosť a pamätať, že centrom je smrť Ježiša Krista. Pán Ježiš zomrel za všetkých, vykúpil svojou krvou všetky hriechy. Pripomína, že počas Eucharistie dochádza k vzájomnému „uzatvoreniu“ definitívnej, platnej a nezrušiteľnej Božej zmluvy. V rámci ktorej sa potvrdzuje Božia vernosť voči Božím deťom, ktoré tvoria jedno spoločenstvo veriacich. Evanjeliu podľa Matúša 5, 17-18:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ 

Zároveň je vyjadrením očakávania opätovného príchodu Ježiša Krista. Apoštol Pavol veľmi rázne zdôrazňuje potrebu prijímať Eucharistiu s bázňou a s úprimným otvoreným srdcom kresťana. Zdôrazňuje odlišnosť medzi duchovným nasycovaním, duchovným pokrmom a telesným jedením. A tu dostávame aj odpoveď. Skutočnosť pôsobenia Eucharistie na duchovný život v zmysle, že iba pravé prijímanie s kresťanskou vierou neustále oživuje pôsobenie a prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov v živote každého veriaceho. Bez toho prameň živej viery v duši kresťana vyschne. Áno, my môžeme chodiť do kostola a prijímať Eucharistiu denne, no čo z toho, ak to bude iba mechanické, iba praktikum, že sa to má, či musí a naše vnútro je kdesi inde, uzatvorené a neprítomné. Bude to len prázdny úkon, ktorý sa nepremení na milosť, neprinesie žiadnu úrodu. Aj počas pandémie sa môžeme naďalej duchovne sýtiť čítaním Svätého Písma. To je v súčasnosti naša forma Eucharistie. Avšak tu je aj druhá rovina. Okrem čistoty a úprimnosti vo viere máme predovšetkým vydávať svedectvo svojim životom. Znamená to prinášať ovocie ľuďom okolo seba. Na konci života budeme súdení podľa svojich skutkov blížnym. Jasne o tom hovorí evanjelista Matúš o Poslednom súde, Evanjelium podľa Matúša 25, 31 – 46 :

„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Vtedy mu spravodliví povedia: Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe? Kráľ im odpovie: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Potom povie aj tým, čo budú zľava: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma. Vtedy mu aj oni povedia: Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti? Vtedy im on odpovie: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

Otázka správneho pochopenia Ježišovho učenia sa práve odkrýva na tomto mieste. Súdení nebudeme podľa toho, koľkokrát denne si bol v kostole, ako dlho si sa počas dňa modlil alebo či si denne prijímal Eucharistiu. Osobné svedectvo kresťanské života budeme preukazovať podľa vzťahov a činov voči svojim duchovným bratom a sestrám. Pán Ježiš nás pekne rozdelí na jeho ovečky, ktoré ho nasledovali v žití podľa Biblie, alebo na capov, ktorí len povrchne, formálne dodržiavali predpísané obrady a vo vnútri boli mŕtvi. Prísne kritérium na dosiahnutie večného života postavil Ježiš na službe druhým, všímať si ich potreby a podať pomocnú ruku – čokoľvek ste urobili jedným z týchto maličkých, mne ste urobili.