Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Mary Paul Friemel
Uzdravovanie Jeho milovanej Nevesty

small_Mary Paul.jpg

Mary Paul pochádza z Texasu a je zasvätenou sestrou stojacou v službe uzdravovania.

17. októbra 2015 bude hlavným rečníkom na službe "Ježiš uzdravuje"

Niekedy, keď sa spätne pozriem na všetky udalosti môjho života, čudujem sa ako Boh mohol zobrať úplne obyčajné vidiecke dievča zo Západného Texasu aby sa stala misionárskou zasvätenou sestrou v Rakúsku, ktorej sa práve minulo voľné miesto pre ďalšie pečiatky v pase!

Pamätám si moment, keď som sa raz jednej sestre sťažovala, že “všetko čo som kedy chcela, bolo vydať sa za farmára, mať veľa detí a pestovať zeleninu!” Jej odpoveď bola, “Dobre, vydala si sa za Žida, ktorý ti dáva veľa duchovných detí a teraz pestuješ nádej v ľudských srdciach!”

Tak začnime. Narodila som sa a vyrástla v oblasti Panhandle v Texase, v malom mestečku, ktoré založil môj pra-pra-prastarý otec, immigrant zo Sudet - nemecko /rakúsky potomok. Spolu so štyrmi bratmi a jednou sestrou a nespočetným počtom sesterníc a bratrancov – môj život nikdy nebol nudný. Bol vždy plný hier, pomoci mame, a úprimne, aj (trošku alebo veľa) bitiek. Nikdy sme v rodine nemali veľa peňazí, ale mali sme život v slobode vidieka – úžasný život, taký aký som nikdy nechcela opustiť. Život na našej dedine sa točil okolo poľnohospodárskej sezóny, školského roka a najmä okolo nášho miestneho katolíckeho kostola sv. Márie.

Predsa len, keď som mala deväť rokov, začalo sa diať niečo, čo úplne zmenilo môj malý pekný svet. Miestny starší chlapec ma začal sexuálne zneužívať. Bolo to niečo čo som nechcela a nevedela som ako to zastaviť. Bola som už tak zahanbená, že som sa nevedela odvážiť požiadať mojich rodičov o pomoc. A tak som spravila osudovú chybu – jednoducho som si povedala, že keď tento chalan príde, tak ja nejako nechám moje telo tam s ním a “ja” pôjdem niekam preč. A z toho dôvodu si veľa z tých rokov nepamätám, ani to, ako dlho to obdobie trvalo.

Niektoré z mojich skutočných spomienok boli pochované, ale hanba bola stále prítomná realita. Najbolestivejšie bolo, že môj sen vydať sa a byť matkou a pokračovať v živote v mojej milovanej dedinke – tento sen sa skončil. A ja som mala klamstvo v mojej hlave a srdci, že nikdy nikomu nemôžem povedať čo sa stalo, pretože potom ma budú všetci nenávidieť a opovrhovať mnou. A tak som robila všetko čo bolo v mojich silách aby som vyzerala ako schopná a silná osobnosť, pretože som nechcela aby sa ma niekto niekedy spýtal tú strašnú otázku “Si OK? “ Vedela som, že musím byť najlepšia, musela som žiariť – musela som byť o krok vpred pred všetkými ostatnými, aby sa nikto ani nemohol priblížiť.

V rôznych oblastiach som bola úspešná. Keď som mala 14, bola som zvolená za “najpopulárnejšie dievča” v triede. Bola som jednou z najlepších študentov, darilo sa mi v basketbalovom tíme a dokonca sa o mňa uchádzali tímy z iných univerzít! Páčili sa mi chlapci a mala som chlapcov. Rada som chodila von s kamarátmi a rýchlo som si osvojovala zvyk opiť sa s nimi. Ale dospelí v mojom živote a v kostole ma videli ako veľmi dobré dievča.

Samozrejme, vo vnútri som bola v hlbokej temnote a bolesti. Ale ja patrím Ježišovi a On mne, a tak sa tento príbeh neskončil.

Do našej dediny sa prisťahovala veľmi charizmatická a milá pani spolu so svojim manželom a štyrmi deťmi a poprosila ma aby som strážievala jej deti počas jej nočných smien, keď pracovala ako zdravotná sestra, starajúca sa o umierajúcich ľudí. Keď prichádzala domov, rozprávala mi úžasné príbehy o jej pacientoch, ktorí sa na smrteľnej posteli stretli s Pánom, ešte pred tým ako odišli späť k Nemu. Bola som unesená z tejto ženy. Ona viditeľne milovala a svedčila o Pánovi a mala zvyk chodievať sa modliť do miestneho kostola. Len tak sama! Bolo to moje prvé skutočné stretnutie s niekým, kto mal tento osobný vzťah s Pánom. A tak som ju poprosila, aby bola mojou birmovnou matkou.

Keď som prijala sviatosť birmovania, niečo sa vo mne stalo (samozrejme!) a bolo to úžasne nežné. Prišla som domov z kostola, rýchlo som sa prezliekla do mojich kraťasov a trička (môj basketbalový look) a začala som pozerať TV show. V tom momente som počula Pánov hlas po prvý raz – povedal, “ Vstaň! Mrháš svojím životom! “ Vedela som, že to bol On, a tak som vstala, išla som do svojej izby a začala som čítať knihu, ktorú mi dala moja birmovná mama . . . alegória dievčaťa, ktoré sa volalo Veľmi – Bojím, ktoré sa vydalo na cestu do Výšin, aby sa stalo spolupracovníkom Pastiera. Ako si viete predstaviť, našla som sa v niektorých častiach príbehu. Ale môj život sa vo všeobecnosti nezmenil. Pokračovala som ako predtým, statočne som sa snažila ukryť všetku bolesť vo vnútri. Na konci mojej jedenástej triedy na škole Pán ku mne prehovoril druhý raz. A tentoraz to bolo, že musím zanechať basketbal. Toto bola pre mňa nepredstaviteľná požiadavka, a preto som ho vyzvala a povedala som mu, že basketbal nezanechám, až kým moje srdce nebude chcieť to spraviť. Tak aj spravil, a ja som vedela že to bol Pán. Okamžite som išla za mojim trénerom a zanechala som to.

Nasledujúci týždeň som sa cítila celkom úboho – pretože moji priatelia si mysleli, že som tak trochu stratila zdravý rozum, prišla som o niekoľko možností štipendia a cítila som sa veľmi prázdna. Bola som veľmi nahnevaná na Pána, že si odo mňa vyžiadal takéto niečo. Keď som o tom porozprávala mojej birmovnej mame, potešila ma, keď mi povedala, že by sme večer mohli ísť von a porozprávať sa o tom. Predstavovala som si, že asi pôjdeme niekam na pizzu alebo si dáme Dr. Pepper a popri tom sa porozprávame. Bola som veľmi prekvapená, keď ma vzala do malej eucharistickej kaplnky na adoráciu a posadila ma do prvého radu ! Myslela som, že to bude utrpenie, keď mi povedala, že tam budeme asi jednu hodinu. A keď som sa jej opýtala, čo mám robiť, povedala mi, aby som sa modlila.

Môj inštinkt vyzerať dobre a nikomu nespôsobovať starosti sa hneď objavil, a tak som si tam sadla – iba pár metrov od Ježiša v monštrancii, a predstierala som, že sa modlím. Naozaj som sa však pomodlila niekoľko modlitieb, ktoré som poznala, ako Otče náš a Zdravas Mária – ale v skutočnosti som vôbec nevedela čo mám robiť. Po tridsiatich minútach boja, som sa nakoniec vzdala a z podnetu Ducha som povedala modlitbu, “ Ježiš, ja viem že si tu, pretože tak ma to naučili. Takže Ty si tu a ja som tu, tak ku mne hovor. Ja budem teraz ticho. Hovor Pane, tvoj sluha počúva.” (Áno, dokonca mi pomohol spomenúť si na ten kúsok z písma!)

Ďalších tridsať minút bolo úžasných. Nemohla som sa ani pohnúť. Ani rozprávať. Doslova som bola zachytená akoby v nejakom lúči svetla vychádzajúceho od Neho z eucharistie. Po týchto tridsiatich minútach som vedela prečo chcel aby som zanechala basketbal – preto, aby som našla Jeho! Vedela som, že som ním bola milovaná, bez ohľadu na moju minulosť. Keď som v tú noc prišla domov, napísala som si do notesa niekoľko riadkov. Pred pár rokmi som našla ten notes a bola som šokovaná, pretože som tam napísala, že som cítila, akoby Boh mal pre môj život naplánované niečo veľké. Toto bolo pre mňa novým zjavením – že Boh by si mohol vybrať mňa.

O tri mesiace neskôr som bola pozvaná na víkend so skupinou mladých z kostola, v ktorom som prežila skúsenosť s eucharistiou. Nikto mi nepovedal, že tento víkend bude o téme Život v Duchu a bola som preto veľmi šokovaná, keď som prišla a počula ľudí hovoriť v jazykoch a padať na dlážku!

Nechcela som zažiť nič podobné a preto som väčšinu víkendu bola rebelujúcim teenagerom s prekríženými rukami vzadu v miestnosti. V mojom srdci však rástla istá žiarlivosť a chcela som byť súčasťou skupiny chváličov, ktorých som videla. Ale na to, aby som sa k nim mohla pridať by som musela dovoliť byť zraniteľná… a toto bolo veľmi nebezpečné, pretože by niekto mohol zistiť to hrozné tajomstvo. Takže keď prišiel čas pre prijatie modlitby za krst v Duchu Svätom, polovica zo mňa sa skryla v rohu tej miestnosti, pod stolom.

Muž, ktorý viedol modlitbu sa zrazu zastavil v modlitbe, prstom ukázal na kríž a potom na mňa, a vyzval ma aby som prišla dopredu. Ešte predtým ako na mňa položil ruky som padla v Duchu Svätom a prijala som vzácny dar krstu v Duchu Svätom.

Vtedy sa stalo pár vecí, ktoré zmenili môj život. Najprv Pán vo mne zapečatil túžbu po spoločenstve vetou ”musíš byť dostatočne zraniteľná, aby si mohla chváliť”. Po druhé, vedela som, že mi dáva službu uzdravovania, hoci som nemala ani potuchy čo by to mohlo znamenať. Po tretie, dal mi hlbokú lásku k Márii a niečo zo služby Ducha Svätého, ktorý v nej pôsobil, obzvlášť v momente inkarnácie. Odvtedy všetky tieto tri témy sprevádzajú môj život.

Toto bol len začiatok. O pár mesiacov neskôr, na začiatku môjho posledného ročníka na strednej škole som sa rozprávala s mojou birmovnou mamou a mojich plánoch do budúcna. Chcela som ísť na Katolícku univerzitu študovať teológiu a opatrovateľstvo, a potom by som sa vrátila späť do mojej milovanej dediny, vydala sa za farmára, mala aspoň 20 detí a starala sa o veľkú zeleninovú záhradu! Priznala som ale, že mi v tom pláne niečo chýbalo a nevedela som čo. Moja birmovná mama mi povedala, že o mne mala sen a že nejako vnímala, že to bolo o zvyšku môjho života. V jej sne ma videla v budúcnosti a vedela, že tam boli tri veci: bola som šťastná, robila som niečo dôležité a že som odišla prevziať niekoho miesto.

Len o pár týždňov neskôr som viezla kamarátku, ktorá išla navštíviť jej priateľku, ktorá vstúpila do kláštora. Ja som tam išla len ako šofér! Predstavte si moje prekvapenie, keď som prišla do kláštora a dostala takéto privítanie: malá staršia sestra nám otvorila dvere, a keď som mala jednu nohu vo dverách a jednu ešte vonku, opýtala sa ma “ Preberieš moje miesto? “ Okamžite mi prišli na um slová zo sna, ale odmietla som to a považovala za náhodu. No predsa len, počas dňa som sa pristihla uvažujúc o tom aké by to bolo, keby som tam bola aký by bol môj život. A táto túžba vo mne narastala. Tá túžba bola taká silná, že som tam chodievala na návštevy takmer každý víkend.

Prvého decembra toho istého roku som bola na úvodnej noci jednej víkendovej konferencie a počas pätnástich minút som bola konfrontovaná štyrmi možnosťami pre môj život. A mojou sangvinickou osobnosťou som bola schopná prijať všetky! Jeden muž ma presvedčil, že by som bola výborný lekár, čo by ma veľmi vhodne uschopnilo aj do praktizovania služby uzdravovania, ktorú viem, že mi dal Pán.

Ďalší muž ma pozval stať sa misionárom a cestovať s ich tímom po Spojených Štátoch a šíriť odkaz o Božej Láske a moci Ducha Svätého. Iný, veľmi pekný muž prešiel okolo mňa a objavila sa moja túžba po manželstve! A potom prišla moja priateľka a opýtala sa ma či som uvažovala o tom, že sa stanem sestrou.

Bola som celkom frustrovaná čeliac všetkým týmto dobrým nápadom, a tak som len odišla do eucharistickej kaplnky (na miesto, kde som sa s Ním po prvý raz stretla). Sadla som si na zem a povedala som Mu, že neodídem, kým mi nepovie čo mám robiť s mojim životom. « Povedz mi a ja to spravím » , povedala som. Čakala som pár hodín... a tesne predtým ako som to už išla vzdať, som si začala uvedomovať, že mám v hlave báseň - a ja nie som básnický typ - a rozhodla som sa, že to môže byť Pán. Napísala som tú báseň a uvedomila som si, že ma Pán práve vtedy požiadal o ruku – aby som bola Jeho nevestou. A ako by som mohla odmietnuť? Vtedy som vedela, že ma povolal aby som bola Jeho, ako zasvätené ženy. O deväť mesiacov, 15 augusta som vstúpila do kláštora.

V tom ako som sa ponáhľala urobiť to, čo odo mňa Boh chcel, jednoducho som vstúpila do prvého kláštora, ktorý som navštívila. Prišla som tam a bola som si celkom istá, že ma budú považovať za niekoho, kto nebude potrebovať žiadnu formáciu. Po krátkej dobe som vošla do kancelárie matky predstavenej a prezentovala som jej, že mi Pán dal službu uzdravovania a že dúfam, že mi pomôže spoznať ako to robiť. Rýchlo som zistila, že potrebujem pár lekcií pokory a čo sa týkalo služby uzdravovania, povedali mi “ To tu nerobíme. Budeš učiteľkou”.

Tak a odtiaľto môžeme zrýchliť prostredníctvom krátkeho opisu. Všetky moje charizmatické spôsoby modlitby a povolanie k uzdravovaniu boli nejako “uzatvorené” asi tak na 10 rokov. Stala som sa učiteľkou, najprv som učila katechizmus pre deti rôzneho veku, od úplne malých, až po stredoškolské. Učila som na základnej škole tri roky, a potom v roku 2002 som sa stala riaditeľkou tej istej školy, kde som učila. Milovala som učenie a milovala som vedenie detí k bližšiemu vzťahu s Ježišom. A čo sa týka môjho osobného života – iba zriedka som si spomenula na hlbokú temnotu z minulosti. Pokračovala som v “zakrývaní” aby som naďalej bola najlepšia a najžiarivejšia, a po všetky tie roky sa ma nikto nespýtal tú moju strašnú otázku ” Si ok?” Bola som veľmi mladá, úspešná “hviezda” v mojej diecéze a cítila som sa celkom uznávaná v mojom veku. Toto všetko sa stalo pred tým, ako som mala 28 rokov.

Na jeseň roku 2003 sa Duch Svätý rozhodol, že týmto všetkým trochu zatrasie. Jedného dňa, keď som sedela v kancelárii, napadla mi myšlienka, že by som na tomto mieste chcela zostať až kým nepôjdem na dôchodok. Cítila som sa tak požehnaná, obklopená úžasnými deťmi, ktoré rástli v Božej láske, skvelým učiteľským tímom a cítila som sa tam veľmi dobre.

Z nejakého dôvodu som ale povedala túto modlitbu, “ Pane, môžeš ma tu nechať … ALE chcela by som ísť na východ od Mississipi aspoň raz v mojom živote.” Keď sa pozriem späť, uvedomujem si, že toto bola iba malá prasklinka vo dverách, na ktoré Pán čakal. O pár týždňov neskôr po tejto modlitbe, volanie po službe uzdravovania opätovne prišlo s veľkou silou a o pár mesiacov neskôr prišla moja predstavená z Rakúska a opýtala sa ma, či by som chcela ísť slúžiť do Rakúska. A ja som povedala áno.

Ako Pán obnovil moje povolanie k službe uzdravovania? Veľakrát sa stalo, že som bola v dave ľudí a moje ruky začali horieť, dokonca až bolieť. Niekedy som dokonca vedela, za koho sa mám modliť. Konkrétne, bola jedna žena, ktorá bola matkou jedného dieťaťa u nás na škole a mala neoperovateľný benígny nádor v strede mozgu a spôsoboval jej veľké bolesti hlavy. Myslela som na ňu vo dne aj v noci a chcela som na ňu položiť ruky a modliť sa. Ale odmietala som to Bohu s ospravedlnením “ Pane ale teraz som profesionálna! Nemôžem sa len tak prechádzať, dotýkať sa ľudí a modliť sa za nich!” Tak som s ním vyjednávala a povedala som, že sa budem modliť zo vzdialenosti. Ale odmietol môj návrh! Až nakoniec, v zúfalstve, išla som k manželovi tejto ženy, ktorý bol na škole údržbárom a ospravedlnila som sa za moju neposlušnosť. Opýtala som sa ho, či by mi dovolil modliť sa za jeho manželku. S veľmi neveriacim pohľadom mi povedal ”Prečo si čakala tak dlho? “ A tak sme ďalšiu nedeľu po omši išli za jeho ženou (potom ako všetci z kostola odišli, aby nás nikto nevidel) a začala som sa modliť. Pánova prítomnosť bola taká silná, že sa nikto z nás nemohol ani pohnúť celých 5 minút. Neskôr som sa dozvedela, že tumor nezmizol ale bolesti hlavy ustúpili. Chvála Pánovi!

Keď som raz letela v lietadle, mala som podobnú skúsenosť. Rozprávala som sa s jednou sestrou a počas toho som si uvedomila ako veľmi mi horí ruka a Pán upriamil moju pozornosť na muža, ktorý sedel niekoľko radov predo mnou. Vedela som, že sa mám za neho modliť. Takéto veci sa mi z času na čas stávali ale nebola som dosť statočná poslúchnuť.

V júli 2004 som sa presťahovala do Viedne, Rakúska. S väčším chápaním a istotou v mojom srdci som povedala mojej nadriadenej matke predstavenej vo Viedni, že ma Pán volá k službe uzdravovania, no znovu mi bolo povedané, že naša komunita sa takým veciam nevenuje. Pomaly som si začínala uvedomovať, že ma Pán možno vedie inou cestou, ale bolo to ešte priskoro aby som to vedela.

Pán začal dvojaký proces keď som prišla do Rakúska. Na jednej strane sa začal môj vlastný proces uzdravovania, čo bolo veľmi bolestivé, pretože sa začali vynárať spomienky a rany. Na druhej strane ma začal posúvať do povolania služby uzdravovania. Potom neskôr v júli 2006 som dostala úžasnú príležitosť študovať teológiu a ja som požiadala o možnosť ísť na Františkánsku Univerzitu v Steubenville v Spojených Štátoch. Bola to univerzita hlboko ovplyvnená Katolíckou Charizmatickou obnovou.

V prvom semestri som zažila veľké uzdravenie od Pána a bola som oslobodená od ducha hanby. Po prvý raz v mojom živote, od vtedy ako som bola zneužívaná, som plakala nad tým, čo sa stalo. Takmer 20 rokov som nebola schopná plakať. Jedine na veľmi zriedkavých príležitostiach.

Keď som sa prechádzala v priestoroch univerzity, znovu som bola opäť a opäť zastavovaná študentami, ktorí ma prosili o modlitbu za uzdravenie. Niekedy sa počas chvál stalo, že mi Pán ukázal obrazy častí tela – ako pečeň, pľúca, kosti, atď … a požiadal ma aby som to išla vyhlásiť dopredu! Zdráhala som sa poslúchnuť. Ale keď som to spravila, začali sa diať zázraky uzdravenia.

Po roku štúdia prišlo od Pána veľké potvrdenie pre moju službu uzdravovania. Vedúci teologickej fakulty ma požiadal aby som na bakalárskom stupni vyučovala predmet s názvom “Teológia uzdravovania”. Povedala som mu, že nie som kvalifikovaná (vtedy som študovala za magistra teológie) a on mi povedal, “ Ja viem, ale máš magisterský stupeň vo vzdelávaní a ja verím, že Pán ťa kvalifikoval aby si učila tento kurz o uzdravovaní. “

Takže som učila tento kurz tri semestere a bol to veľmi požehnaný čas. Moje úradné hodiny so študentmi sme trávili modlitbou - študenti prišli a vysvetlili mi, že si uvedomili ich potrebu uzdravenia, alebo, že potrebujú odpustiť. A tak sa moji študenti učili o Božej láske, prijímali uzdravenie a začínali slúžiť iným.

V roku 2008 sa môj pobyt na Františkánskej univerzite skončil. Úspešne som ukončila moje štúdium a nastal čas vrátiť sa späť do Rakúska. Predtým ako som odišla, jeden priateľ mi odporučil aby som sa stretla s anglickým kňazom, pátrom Petrom Hockenom, ktorý žije v Rakúsku. Keď som sa presťahovala, vyhľadala som ho a začala som k nemu chodievať raz za mesiac. Bolo mi jasné, že sa musím zamýšľať a rozlišovať nad mojou budúcnosťou v komunite, pretože som vnímala, že ma Pán vedie úplne iným smerom aký je život v mojej komunite.

Stretnutie s pátrom Petrom bolo pre mňa veľkým požehnaním. Po prvý raz som stretla katolíckeho kňaza, ktorého vyučovania odrážali presne to, čo som tak dlho mala na srdci. Ale nikdy by som si nemyslela, že by ma Pán raz zavolal byť v rovnakých službách s pátrom Petrom.

Na našom prvom stretnutí sa ma páter opýtal či vidím nejakú spojitosť s osobným uzdravením a uzdravením rodín (téma, o ktorú som sa dovtedy veľmi zaujímala) a o téme ekumenizmu a uzdravenia národov? Povedala som mu, že tomu veľmi dobre rozumiem v mojej mysli, ale že pre to nemám zápal v mojom srdci.

Veľmi skoro ma Pán usvedčil o tejto pravde a v tú nedeľu, keď sa čítalo evanjelium z Jána 17, začala som plakať. Ale nie z mojej bolesti, ale z bolesti Božieho srdca – pretože jednota je najhlbšia túžba Jeho srdca – a uzdravenie jednoty a ekumenizmus sú všetko toho súčasťou.

V novembri 2009 som sa odhodlala na veľký skutok viery a odišla som z komunity. Presťahovala som sa do domu pátra Petra, do Hainburgu v Rakúsku. Myslela som si, že tam zostanem asi len jeden rok. Ale krok po kroku ma Pán viedol a ukázal mi, že toto miesto pre mňa pripravil. Od roku 2010 som slúžila v mnohých krajinách – Rakúsko, Slovensko, Poľsko, Anglicko, Nemecko, Maďarsko a najdôležitejšie – Izrael. Pán mi ukázal primárnu a exkluzívnu prioritu potreby zmierenia medzi kresťanmi a mesiánskymi veriacimi a našu potrebu ako kresťanov pristúpiť k pokániu za minulosť vzhľadom na našich židovských bratov a sestry.

Tak sa táto služba uzdravovania prehĺbila a rozšírila a On pokračuje v preukazovaní Jeho verného milosrdenstva voči mne a tým, ku ktorým ma posiela. Zakončím to jedným posledným svedectvom. Pred pár rokmi, v Poľsku, som bola požiadaná aby som sa modlila za malé dieťa, ktoré malo rakovinu. Dievča z jedného zboru ma poprosilo, či by mohla priniesť tento pár za mnou, pretože sú katolíci a cítila, že by sa lepšie cítili, keby sa modlili s katolíckou sestrou. Tak tento pár prišiel a ja som sa modlila, rýchlo a jednoducho, pretože dieťa by nevydržalo dlhšiu modlitbu! Odišli tak rýchlo ako aj prišli a ja som potom už o tom dieťati nič nepočula.

O niekoľko mesiacov mi zatelefonovalo toto dievča zo zboru a povedala mi, že to dieťa bolo uzdravené z rakoviny a že ich cirkev – zbor bol užasnutý nad tým ako Boh robí zázraky dokonca aj v Katolíckej cirkvi!

On nás všetkých miluje a tak veľmi túži po jednote. Chce aby som ja bola JEDNA, chce aby sme my v cirkvách boli JEDNO. A tak ako píše sv. Pavol v liste Efezanom 2:14 – 15, “Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, . . , aby v sebe z tých dvoch vytvoril JEDNÉHO NOVÉHO ČLOVEKA, a nastolil pokoj.” Tu Pavol rozpráva o Židoch a Nežidoch.

Najlepšou správou zo všetkých je, že Ježiš príde. Pred 2000 rokmi zomrel, vstal zmŕtvych, odišiel k Otcovi a predtým povedal Svojim učeníkom, “ Idem vám pripraviť miesto.” Áno, on prichádza po Svoju nevestu a bude veľká svadobná hostina. Takmer o 24 rokov neskôr po tom, čo som bola pokrstená v Duchu Svätom, som si začala uvedomovať, že táto služba uzdravovania je celá o službe uzdravovania Jeho milovanej Nevesty. Vždy keď Bohu dovolím, aby ma viac uzdravil  v mojom osobnom živote, Nevesta sa pripravuje. Vždy keď sa modlíme za uzdravenie, vždy keď niekto odpúšťa, keď vyzná pokánie, Nevesta sa pripravuje.

Áno, Ježiš uzdravuje, pretože chce aby Nevesta bola krásna a jednotná a hlavne, pretože JU MILUJE. Nevestou si ty a ja, sú ňou cirkvi a jeho ľud Izrael. Áno, nevesta sa pripravuje. Zapojme sa do príprav na svadobnú hostinu Baránka.

17. októbra 2015 bude Mary Paul hlavným rečníkom na službe "Ježiš uzdravuje"

Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium