Môj príbeh

Odznelo 24. júna 1954 na hlavnom pojednávaní vyššieho vojenského súdu v Trenčíne. Silvester Krčméry (1924) bol zatknutý v roku 1951, pred súdom strávil dva roky na samotke, bol opakovane mučený a týraný. Priznanie viny, ako aj neskoršiu milosť prezidenta republiky odmietol. Bol odsúdený za vlastizradu na 14 rokov, prepustený v roku 1964. Spolu s Vladimírom Juklom patril k zakladajúcim a kľúčovým osobnostiam slovenského disentu. Žije v Bratislave.

.šťastný za každý úder

My sa predsa ani takto nedáme strhnúť k nenávisti, rebelovaniu ani reptaniu. O tom môžu už teraz svedčiť stovky ľudí. Práve v tom je naša sila a prevaha. My sa aj za zlo vieme dobrom odplácať. Viem, že všetci naši bratia budú aj vo väzení poctivo a nezištne pracovať. Je to naša stará tradícia. Aj prví kresťania, prenasledovaní pod rímskym impériom, hoci po státisícoch boli väznení, mučení a križovaní, predsa boli najobetavejšími pracovníkmi a nevieme ani o najmenšej vzbure, ktorú by robili. Preto nás môže každý prenasledovať bez rizika. Iní politickí väzni to zaiste svojim protivníkom vrátia i s úrokmi. My naopak. Od prvej chvíle sa za vás všetkých dennodenne modlíme. Nie, ako si to jeden vyšetrujúci referent ironicky vysvetľoval, aby vás čerti brali. Ale naopak, aby vám Boh odpustil všetky chyby a hriechy, lebo naozaj nechápete dosah toho, čo robíte proti Bohu a cirkvi. I za vás pán prokurátor, hoci som vás ešte ani nevidel. I za tých, čo nás bili a ponižovali, obmedzovali a trápili metódami nervového a duševného nátlaku pri dlhodobej samoväzbe, znemožnením zamestnania i čítania, vychádzok, návštev i dopisovania. Niekedy i zamedzením sedenia a spánku. Usilovali sa na nás dosiahnuť nervové a duševné zrútenie a vynútiť skreslené alebo nepravdivé výpovede proti Kristovi a cirkvi alebo spolukamarátom. Ale Božiemu súdu aj tak nikto neunikne! A že som tieto veci neskrýval a hlásil i prokurátorovi tak rozhodne, to nie preto, že by som sa chcel pomstiť alebo že by ma premohla nenávisť. Veď sme boli šťastní a vďační za každý úder a už dávno sme všetkým odpustili. Hovoril som o tom len preto, že sa mi zdalo, že azda sa to predsa môže odstrániť, a preto cítim povinnosť chrániť aspoň tých ďalších. V našom procese žalovaná je vlastne cirkev, inými slovami Vatikán, a to v neprítomnosti, bez toho, že by jej bolo dovolené brániť sa, hoci základná právna i ľudská zásada odjakživa bola vypočuť i druhú stranu. Čo je to vlastne cirkev? Z náboženského hľadiska je to tajomné telo Kristovo, organizmus, pokračovanie Krista. Z hľadiska ľudského je to spoločnosť kresťanov, katolíkov. Dobrovoľná, ktorá nie je z tohto sveta. Na rozdiel od štátu nemá totiž väzenia ani bezpečnostný aparát, ani ľudské donucovacie prostriedky, ani fyzickú moc, napríklad zbrane, až na pár historických halapartní. Každý na celom svete z nej môže bez ľudskej ujmy a kedykoľvek vystúpiť. Teda v cirkvi aj ľud, aj demokracia majú omnoho väčšiu váhu než v inej ľudskej spoločnosti a ľud už svojím členstvom dáva cirkvi svoj hlas. U nás najmenej 80 percent obyvateľstva dáva svoj hlas cirkvi. Keby útoky proti cirkvi boli pravdivé, už dávno by väčšina z cirkvi vystúpila, zvlášť pri takom veľkom nátlaku.

.tri kliny

Cirkev sa nemieša do vnútorných záležitostí štátu, ale bráni sa iba proti vmiešavaniu do vlastných záležitostí. Že chce dýchať, to je jej hriech? Niekoľkými ľuďmi, ktorí ju nepoznajú alebo nenávidia bola odsúdená na vyhladenie a tomu má prikyvovať alebo dokonca tlieskať? Vraj to chce ľud? Nech sa slobodne vyjadrí! Už sa slobodne vyjadril. Napríklad členstvom v cirkvi i plnými kostolmi. Že u nás nie je prenasledovanie kresťanov? Ako sa to vezme. Z hľadiska tých, čo kresťanov nenávidia, je „náboženská sloboda“: môže sa ešte chodiť do kostola. Ale Kristus nie na to prišiel prišiel na svet, aby ľudia chodili do kostola. „Ja som cesta, pravda a život.“ A žiť už náboženstvo ani cirkev nesmie. Náboženská tlač, kláštory, semináre, teologické fakulty, pastorácia, cirkevná organizácia, náboženské hnutia a spolky boli likvidované. A najmä: hlava musí dolu. Likvidovaný bol biskupský zbor, spojenie s cirkvou bolo zničené. Že ide o spojenie so Západom, je len výhovorka, rovnako je zničené spojenie s cirkvami a kresťanmi na východe. Podľa vopred vypracovaného programu boli do tela cirkvi vrazené tri kliny: medzi vedenie cirkvi vo Vatikáne a biskupov, medzi biskupov a duchovenstvo a medzi duchovenstvo a veriacich. Z hľadiska veriacich a kresťanov je u nás od roku 1948 prenasledovanie. To je poburujúce a protizákonné. Ale nie je to vlastne nič nové. Aj Kristus bol celý život prenasledovaný, hoci jasne odmietol politické akcie: „dajte cisárovi, čo je cisárovo“, „schovaj meč do pošvy“, „moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“. Už za Herodesa ako nemluvňa ohrozuje mocných tohto sveta a stáva sa najmladším vyhnancom. A hneď boli kvôli nemu i prvé krvavé represálie. Desiatky nevinných nemluvniat je, ako pri každom prenasledovaní, likvidovaných. Ale Krista nezabili. Len ruky mocných tohto sveta ostali pošpinené krvou nevinných. Len v Jánovom evanjeliu čítame najmenej o ôsmich jeho útekoch, pokusoch o zatknutie a zabitie. A nakoniec končí tiež ako vlastizradca, popravou, potupným trestom najhoršej smrti, lebo „búri ľud od Galileje až po Júdsko“ a „zakazuje platiť dane“. Rovnaké prenasledovanie a koniec čaká aj na jeho nasledovníkov. Pavol je za vlastizradu sťatý, Peter ukrižovaný dolu hlavou, Jakub sťatý, Andrej ukrižovaný, Štefan ukameňovaný. Ďalšie tisícky povesených a umučených. Rovnako aj prví kresťania. Hneď od začiatku a potom celých tristo rokov. Musia sa ukrývať po cintorínoch, v podzemí, v katakombách. Je až nepochopiteľné, ako mohlo byť to najvyššie rímske právo voči kresťanom také bezprávne a bezohľadné. Cirkusy, arény, dravá zver, ukrižovania, Nero, Decius, Domicius, Dioklecián. A to všetko len preto, že kresťania nemohli cisárovi obetovať tymián, a tým neuznali cisára ani štát za boha, ale len za cisára a štát. Aj asi prvých 30 pápežov takto skončilo. Popravou a umučením.

.s každou diktatúrou v konflikte

Je to pasivita kresťanstva? Nie. Je to boj, ale bez prelievania krvi, aspoň cudzej, len obeť krvi vlastnej a vlastných životov. A predsa otroctvo padlo, i cisársky despotizmus, i rímske aj iné impérium. Ale nie v krajoch, kde kresťanstvo nebolo, ako v Egypte, Afrike, Číne. A padlo bez krvi a meča. Márne sa dnes stavia cirkev do svetla reakčnosti. Dejiny hovoria jasne. Kde bolo kresťanstvo a cirkev, tam bola i kultúra a explozívne napredovala i literatúra, umenie, školy, univerzity, sociálne inštitúcie. Veď nemocnice a starobince boli u pohanov neznámymi pojmami. A barbarské národy Európy sa prijatím kresťanstva stávajú nositeľmi ohromného pokroku a civilizácie. Zatiaľ čo vysoko kultúrne pohanské národy neprijatím kresťanstva zaostávajú a upadajú. A ťažko to doháňajú dodnes. Od tej doby prichádza cirkev do konfliktu s každou diktatúrou. S Napoleonom, Bismarckom, Henrichom VIII., Jozefom II., Hitlerom. A to stále pre tú istú príčinu: neobetuje tymián, to znamená neklania sa cisárovi-bohu, ani štátu-bohu. Samozrejme, že žiaden prenasledovateľ dosiaľ nepriznal, že niekoho prenasleduje pre náboženstvo alebo presvedčenie. Aj Krista prenasledovali pod všetkými možnými zámienkami. Aj prví kresťania umierali za podpálenie Ríma a rituálne vraždy nemluvniat. Aj nacisti súdili kresťanov a kňazov, že mravne kazia mládež, podobne ako kedysi Sokrates. Napokon, Kristus nám aj toto presne predpovedal: „Budete v nenávisti všetkým pre moje meno.“ A „keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utekajte do iného.“ Ostatne, i on stále utekal. Aj Peter a Pavol, ako je to zachytené v Skutkoch apoštolov. A „nebojte sa tých, čo zabíjajú telo.“ Alebo „ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv, než vás. Ak prenasledovali mňa, budú aj vás pre moje meno.“ A „toto som vám povedal, aby ste sa nepohoršili. Vyženú vás zo synagógy, ba príde čas, keď každý, kto vás bude zabíjať, bude si myslieť, že tým koná službu Bohu. Ale všetko vám to urobia preto, lebo nepoznali ani mňa, ani otca môjho.“ A „blahoslavení budete, keď vám budú zlorečiť a prenasledovať vás a lživo hovoriť všetko zlé na vás pre mňa. Radujte sa a veseľte, lebo hojná je vaša odplata v nebesiach. Veď tak prenasledovali i prorokov, ktorí boli pred vami.“ A vždy ten, kto je bitý, vzbudzuje sympatie. Cirkev nemá väznice, políciu ani fyzickú moc. Preto z ľudského hľadiska je to nerovný zápas a ľahko je zapchať jej ústa, aby sa nemohla brániť. Z Božieho hľadiska ju ale „brány pekelné nepremôžu“, nikdy! Lebo Boh existuje a Kristus reálne a naozaj vstal z mŕtvych. Ľudia sú práve na slobodu náboženstva a svedomia obzvlášť citliví, preto je taký odpor proti týmto opatreniam. Tak ako my, tak zmýšľa ľud, masy, kresťania. Ale dnes sú sústavne vychovávaní a nútení k neúprimnosti. Preto to povedia mnohí len za chrbtom, alebo doma, alebo na cele. Alebo vôbec a čakajú. Tí sú často považovaní za spoľahlivejších. Zatiaľ čo tí, čo otvorene povedia, čo si myslia, sú považovaní za zradcov a pokrytcov.

.nie sme blázni ani fanatici

Prečo teda hovoríme tak ako teraz? Z nenávisti? Naopak, žiadnu nenávisť voči nikomu necítime, len lásku. Ba dokonca máme s vami ešte i mnoho vecí spoločných, hoci si to neuvedomujete. Napríklad boj proti potratom (v roku 1954 bol interrupcie ešte trestné, pozn. red.). Alebo preto, že čakáme, že to čoskoro „praskne“ a príde k vojne? Nie, naopak. My sme sa vždy spoliehali na Boha, a nie na zbrane, tým menej atómové. Azda tak hovoríme z prázdneho hrdinstva a mučeníctva? Bohužiaľ, som príliš hriešny človek, preto by som mohol byť len karikatúrou hrdinu alebo mučeníka, za ktorú by sa cirkev musela vždy hanbiť. Do tejto situácie sme sa dostali len proti svojej vôli, my sme sa sami do väzenia nenahlásili, ani sme sa sami nezatkli, ani sami neponižovali, ani neobžalovali, ani nesúdili. Ani Kristus nešiel z vlastnej iniciatívy pred veľradu, ani na krížovú cestu. Tým menej my. Ale predsa si nás vlastne on vybral: „nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, a postavil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie.“ A vy len podvedome vykonávate niektoré jeho inštrukcie alebo dopustenia. Hovoríme to azda z fanatizmu? Nie, my nie sme náboženskí fanatici alebo zaslepenci. Sme jednoducho kresťania. Ale nikdy sme sa neuzavierali pred žiadnou inou vierou, svetonázorom alebo dokonca vedou. Naopak, bez predsudkov sme hľadali a študovali, stále študujeme aj iné filozofické a náboženské smery. Štúdiom a prácou sme sa dostali k svojmu presvedčeniu. Praví fanatici sú, naopak, tí, čo odmietajú Boha alebo kresťanstvo bez toho, že by ich poznali alebo študovali. Hovoríme to azda z bláznovstva? Mnohí nás už za bláznov a utopistov vyhlásili, keď sme odmietali peniaze, alebo odmeny za liečenie alebo pomoc iným, alebo keď sme tvrdili, že prostitúciu možno odstrániť a prostitútku možno zmeniť. Podobne aj za iné naše návrhy a názory. Ale za to sa nehanbíme. Aj Pavol bol hrdý na to, že môže byť „bláznom pre Krista“. Ba aj o Kristovi hovorili, že je „posadnutý diablom, prečo ho počúvate?“ Niežeby sme sa prirovnávali k nemu, ale chceme ho nasledovať. Ostatne, ako všetci kresťania. Rozhodol som sa preto svedčiť z povinnosti. Musím vydávať svedectvo o pravde. Preto musím hovoriť a nemôžem mlčať. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.

Uverejnené so súhlasom redakcie .týždeň (č.8/2011)