Dobré správy

  • Leo Jozef Suenens
    príliš veľa kresťanov, ak nie väčšina, prijíma Kristov prísľub o prebývaní Ducha v nich intelektuálne, ale neprijíma tento prísľub cez zážitok skúsenosti. Potom sa tento prísľub stáva bezvýznamný a znova a znova sa natíska otázka: Ako mám “vedieť,“ že Duch Svätý prebýva vo mne?
    2018-04-19
  • 2% pre mojpríbeh.sk
    Boli by sme radi, keby skúsení redaktori, ktorí majú výborné referencie a potenciál, posunuli evanjelizačnú stránku mojpribeh.sk, a tým aj náš spôsob ohlasovania Evanjelia, na novú úroveň.
    2018-03-09
  • Petr Jašek
    Moje situace byla velmi podobná: také jsem přišel z místa radosti v Pánu, kde jsem mohl zvěstovat evangelium svým spoluvězňům a mnohé z nich vést ke Kristu. Čas, kdy jsem byl ponižován a urážen, bit a mučen islamisty, byl zastíněn časem mé kazatelské služby ve věznici Al-Houda. Moje radost byla tak zřejmá a vyzařující, že se mnozí novináři po mém návratu divili a nechtěli věřit, že se mnou bylo tak zle v Súdánu zacházeno.
    2018-03-07
  • Marek Nikolov
    Si otvorený na nové priateľstvá a spoluprácu? Si pripravený dávať a prijímať povzbudenie? Ak si pripravený nielen dobro prijať, ale sa aj aktívne podieľať na jeho šírení a sprostredkovaní druhým ľuďom, tak nesmieš na našom stretnutí mužov chýbať.
    2018-02-06
  • Igor Ábel
    Zo všetkých izraelských bojovníkov mal iba jeden odvahu. Zabudnutý pastierko, čo doniesol jedlo jeho bratom a prišiel pozrieť, ako vyzerá boj. Všetci zbadali potopu v Goliášovi, ale iba jeden nemal strach. Keby som bol kráľom, dovolil by som to? Nebál by som sa hanby a porážky? Sme slabí muži, a nevieme kde máme prak aj kamene. Pýtajme si chlapské túžby a odvahu. Ak nevieme kde začať, spýtajme sa našich manželiek, či sú spokojné v bezpečí doma. Alebo či dokážu byť v bezpečí u Boha, ale pritom aj v nebezpečnom boji s nami?
    2018-01-24

Video

Zaujímavá a výpovedná skúsenosť západoeurópskeho muža s hinduizmom, budhizmom, jógou, ezoterikou a okultizmom.


Príbeh bývalého teroristu, ktorý dnes spája etniká a kmene.
Stephen Lungu


Hudobníčka Lacey Sturm, bývalá speváčka kapely Flyleaf, bola presvedčenou ateistkou a mala v úmysle vziať si život... ale zrazu sa všetko zmenilo.


"A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi." (Mt 18, 34-35)


Všetci sme súčasťou veľkého príbehu. Veľký príbeh sveta tvoria minulé a aktuálne životné príbehy jednotlivých ľudí. Portál mojpribeh.sk je zameraný na najdôležitejší moment príbehu sveta a jednotlivca a tým je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Príbeh - Juraj Macko

small_small_6. Juraj Macko_320.JPG

Konzervatívny katolík - konvertita so zmyslom pre zdravý rozum a humor. Je tiež autorom knihy Aforhytmick, začínajúci vedec v obore informatika, amatérsky filozof a spevák a milujúci manžel.

Vyrastal som v klasickej mestskej rodine prelomu 70. a 80. rokov: otec nepraktizujúci katolík, matka bez vyznania, rodičia neboli zosobášení v kostole. Babka a dedko z jednej strany, žijúci na dedine, boli praktizujúci katolíci, starí rodičia z druhej strany, žijúci v meste, vieru nepraktizovali.

Doma som k viere vychovávaný nebol, k starým rodičom na dedinu som chodil zriedka a s kresťanstvom som sa dostával do kontaktu veľmi málo. Všimol som si, že babka a dedko chodia do kostola, na Vianoce majú okrem stromčeka aj nejaký Betlehem s malým Ježiškom, cez Veľkú noc si za gýčový obraz nejakých ľudí s krúžkom nad hlavou dávali bahniatka. V kostole som bol s babkou asi trikrát a všimol som si, že sa tam modlia, hrozne spievajú a niektorí si chodia aj pre oplátky, ale ja som nemohol. S kresťanstvom som sa stretol, aj keď sme chodili na cintorín, kde boli samé kríže. Keď som sa na túto vieru pýtal otca, odvolával ma na babku. Doma sme boli vychovávaní k slušnosti.

V škole sme sa učili o správnosti vedeckého ateizmu, náboženstvo bolo ópiom ľudstva, cirkev prenasledovala vedcov, inkvizícia upaľovala čarodejnice. Podľa učiteľky dnes veria v Boha len zaostalé babky z dediny a všetky problémy už rieši veda pod vedením strany a v mene pokroku.

Jednoducho klasika.

Na základnej škole som bol mimoriadne úspešným žiakom a okrem výtvarnej a telesnej výchovy som vynikal takmer vo všetkých predmetoch, špeciálne v prírodných vedách. Vo všetkých možných prírodovedných olympiádach som reprezentoval školu a pravidelne som bol úspešným riešiteľom, niekedy som sa aj dobre umiestnil. Odmalička som mal exaktné myslenie, zbieral som hlavolamy, lúštil všelijaké „zapeklité“ úlohy a koncom základnej školy som už programoval počítač (v dobe osembitových PC). Školu som úspešne reprezentoval aj v speve, kde som pravidelne porážal dievčatá (čo bolo dosť výnimočné. Takmer celú základnú školu som účinkoval v košickej televíznej relácii Zlatá brána, takže medzi deťmi som bol niečo ako celebrita - každý ma poznal. V podobnom duchu sa niesla aj stredná škola. Okrem všetkých týchto schopností som mal aj veľký zmysel pre humor, ktorý som využíval na triednych a školských akciách. Jednoducho som bol frajer, sebavedomia som mal viac ako dosť a nie vždy som to vedel zvládnuť.

V prvom ročníku gymnázia prišla revolúcia, po ktorej sa veľa vecí zmenilo. Blízko nášho sídliska bola nemocnica a vedľa nej kostol. Ten som síce vnímal už ako malý, ale nikdy som v ňom nebol, dokonca som ho ani nikdy nevidel otvorený.

Po revolúcii som si ale všimol, že veľa ľudí, aj z môjho okolia, začalo ten kostol navštevovať. Prekvapilo ma to, lebo dovtedy som videl do kostola chodiť len babky na dedine a zrazu sa tam hrnuli aj mladí, aj v strednom veku, aj inteligentní. Zrazu som zistil, koľko ľudí z môjho okolia sú kresťania. Tak som si povedal, že tam pôjdem aj ja a zistím, o čo tam vlastne ide. Na prekvapenie všetkých som sa každú nedeľu vybral do kostola, ale vydržalo mi to len asi dva mesiace. Nezistil som nič zaujímavé, a tak som s tým prestal.

Ale s kresťanmi som sa chtiac- nechtiac stretával ďalej - veľa kamarátov túto vieru vyznávalo a boli členmi rôznych cirkví, čo ma tiež prekvapilo, lebo dovtedy som poznal len katolíkov a „rusnákov” (grékokatolíkov). Ale nijako sa to ďalej nevyvíjalo.

O rok - dva neskôr som sa zoznámil s jedným chlapíkom, ktorý sa zaujímal o veci ako jóga, alternatívna medicína a rôzne techniky na vylepšenie mysle. Veľmi ma to zaujalo a začal som sa tým zaoberať. Chcel som sa stať ešte výnimočnejším a dokonalejším. Vďaka tomu som sa dostal aj k informáciám o východných náboženstvách, najmä o hinduizme a budhizme, ale nejako mi tie techniky nefungovali a navyše sa mi to celé zdalo nejaké abstraktné a nedávalo mi to zmysel. Bol to taký myšlienkový guláš, tak som sa na to vykašľal tiež.

Zlom nastal počas vysokej školy, keď kamaráti organizovali Silvester v Paríži. Keďže ako študent som nemal peňazí nazvyš a rodičov som nechcel otravovať, tak som to najprv odmietol. No kamaráti ma ubezpečili, že to nie je drahé, lebo to organizujú kresťania a platí sa len za dopravu a symbolicky za stravu. Išla tam celkom dobrá partia, nuž som sa nechal ukecať. Bolo to stretnutie mladých organizované komunitou z Taizé. Opäť ma prekvapilo, koľko známych sú kresťania, ale najviac ma zaskočilo, aké masy mladých veriacich ľudí tam sú (asi 70 000!). Hlavnou myšlienkou stretnutia Taizé sú spievané modlitby a zdieľanie viery v skupinkách. Lenže my sme hlavnú myšlienku, samozrejme, ignorovali. Prišli sme si užiť Paríž a nejaké modlitby nás vôbec nezaujímali. Program sme si urobili individuálne a zo spoločných akcií sme chodili len na obedy. Raňajky a večere sme mali v rodine na predmestí Paríža, ktorá nás prichýlila. Rodina vedela len veľmi slabo po anglicky, takže sme sa prakticky nerozprávali, ale stále sa nás pýtali, ako to celé prebieha a na akých akciách sme boli.

Po dvoch dňoch klamania a vyhýbavých odpovedí sme sa už cítili dosť trápne a rozhodli sme sa na nejakú akciu predsa len ísť. Celkom vhod nám prišla spoločná omša Slovákov, kde bola asi tisícka mladých. No a práve na tej omši som zažil niečo, čo od základov zmenilo môj život a pohľad na svet.

Bola to klasická omša so spevmi z Taizé. Keď na jej konci rozdávali prijímanie, spievala sa nádherná pesnička „Moja múdrosť”. A práve vtedy, tam v centre Paríža, som sa osobne stretol s Bohom. Nie, nevidel som ho, ale mal som veľmi intenzívny pocit, že tam je.

Pocit, že ja, Juraj Macko, ktorý je „najlepší na svete”, je úplné nič oproti tomu, kto je práve s ním.

Pocit, že nado mnou je niekto oveľa, oveľa väčší ako ja. Zažil som obrovskú bázeň (nie strach) a zároveň obrovský vnútorný pokoj, ktorý som dovtedy nikdy nepoznal. Kľakol som si na zem a rozplakal sa. Neviem ako, ale vedel som, že tam je so mnou Boh. Presne ten istý, o ktorom som dovtedy len počul… Bolo to nečakané stretnutie. V tom čase som už totiž ani nehľadal. Už som sa zmieril s tým, že na chodení do kostola nič nie je, že všetky tie východné duchovné smery sú prázdne a učiteľky na základnej, ako sa zdá, predsa len mali s tým ateizmom pravdu. Bol to doslova blesk z jasného neba. Stretnúť sa osobne so živým Bohom je najintenzívnejší zážitok aký som predtým aj potom mal. Nedá sa to popísať slovami a pochopil som, prečo musia mystici pri popise svojich zážitkov používať metaforu.

Udalosti mali potom rýchly spád: nechal som sa pokrstiť v katolíckej cirkvi, začal som sa vzdelávať vo viere, aby som dohnal zameškané (dovtedy som nevedel ani Otčenáš, hriech som poznal len jeden a Svätá trojica boli Ježiš, Mária a Jozef). Zistil som, že veľa spolužiakov na vysokej škole sú praktizujúci kresťania (dovtedy som ich ani nepoznal). Stal som sa kresťanom a zbavil som sa predstáv o tom, aký som „výnimočný”. Už som to nepotreboval.

Keď som pri príprave tohto svedectva vravel jednému známemu, že píšem článok o svojej konverzii, tešil sa na logický dôkaz existencie Boha:

Ako je to možné, že exaktne, prírodovedecky orientovaný človek zmení celý svoj život na základe nejakej „citovej udalosti”? Kde zostal rozum?

Priznám sa, že v čase mojej konverzie boli dozvuky z toho zážitku také silné, že ma otázky rozumnosti či nerozumnosti vôbec nezaujímali. Jednoducho som bol presvedčený o tom, že som sa stretol s Bohom a musím celé svoje úsilie venovať jemu, čo vtedy pre mňa znamenalo okrem modlitby aj štúdium kresťanstva. Začal som s Bibliou a katechizmom. Môj zážitok bol taký silný, že keby prišiel nejaký vedec s dôkazom neexistencie Boha, tak by ma vôbec nepresvedčil. Jediný rozumný dôvod prijať kresťanstvo bol pre mňa osobný zážitok. Postupom času som okrem Biblie a duchovných knižiek narazil aj na autorov:

Knižky, čo som čítal predtým, neboli písané veľmi logicky, no mali úplne iný účel. Ale tu som zrazu zbadal, že na kresťanstvo sa dá pozerať aj veľmi rozumne a že keď ideme v analýze do hĺbky, kresťanstvo prekvapivo uspeje a naopak - ostatné svetonázory majú problém.

Tento objav bol pre mňa šokujúci. Nielenže Boh je skutočný, ale svet postavený na kresťanstve má logiku.

Logiku oveľa lepšiu a hlbšiu ako bez kresťanstva. Ako „bonus“ som teda dostal poznanie: ani pri kresťanstve sa nemusím zbaviť svojho exaktného uvažovania. Práve naopak - je veľmi žiadúce si ho zachovať. Lewis a Chesterton rozoberali také problémy, o ktorých som ani netušil, že existujú. Títo dvaja autori pri svojej konverzii kapitulovali pod tlakom argumentov a zážitky prišli neskôr. Ja som kapituloval pod tlakom silného zážitku a ostatné sa mi poskladalo až potom. Oni postupovali zvonku dovnútra, mne sa dostalo tej cti poskladať si všetko zvnútra. Ale dospeli sme prekvapivo k tomu istému. Aj v matematike sa často stáva, že jeden začne rozoberať A a dospeje k B, druhý začne s B a dokáže A. Kto chce ísť mojou cestou, tomu neviem poradiť. Asi len toľko: Kto klope, tomu sa otvorí, kto hľadá, nájde. Aj keď som našiel trošku neskôr, ako som hľadal, otvorené srdce som si nechal. Nechajte si ho aj vy. To je cesta srdca.


Ortodoxia (z gréc. ortho - správny, pravý a doxa - myšlienka, učenie, slávenie) sa zvyčajne používa na označenie správneho teologického alebo dogmatického nasledovania náboženstva tak, ako ho definuje teleso, pod ktorého dohľadom je.
Kto chce ísť inou cestou - cestou rozumu - odporúčam mu knihu Ortodoxia od G. K. Chestertona, takmer všetky knihy od C. S. Lewisa a odporúčam aj detailne preštudovať si filozofiu a samotné kresťanstvo - o čom vlastne je, pretože o ňom koluje veľa rôznych mýtov.  Ale aj tu je potrebné mať otvorenú myseľ a, samozrejme, aj srdce.

Na záver len toľko:

Boh existuje, stretol som sa s ním osobne. Ja, Juraj Macko, som stretol živého Boha. Nemusíte mi veriť, že som ten zážitok mal. Môžete mi veriť, že som ho mal, ale nemusíte byť presvedčení o tom, že to bol skutočne Boh. Možno nejaký psychický defekt. Argument proti nemám žiaden. Pre mňa to bolo evidentné rovnako ako to, že tu teraz sedím a píšem tento článok. Ak máte otvorené srdce, tak mi jednoducho verte. Ak ho nemáte, tak analyzujte po svojom. Ale v obidvoch prípadoch choďte poriadne do hĺbky - aj v srdci, aj v analýze. Oplatí sa oboje. Brat Roger z Taizé povedal:

„Nikdy nezabúdajme, že už jednoduchá túžba po Bohu je počiatkom viery.”

Späť na svedectvá | | Staň sa priateľom mojpríbeh.sk na FB a ohlasuj evanjelium